Titanic - koráb nešťastníkov

Štefan Guláš - 23.8.2007

Blíž k Tebe, Bože môj...posledné tóny piesne sa vznášali k chladným výšinám, zatiaľ čo speváci čakali na neodvratne sa blížiaciu smrť a v ľadovom objatí mora umierali ľudia, pre ktorých už nebolo žiadnej nádeje. Celá dráma trvala necelé tri hodiny.

Titanic klesal ku dnu. V noci zo 14. na 15. apríla 1912 sa potopil v tom čase najväčší a najluxusnejší osobný parník. Nepotopiteľný - Titanic. Zachránilo sa iba 700 stroskotancov, ktorých na smrť unavených a vyčerpaných včas ráno vylovila loď Carpathia. Smrť si prišla po 1520 pasažierov. Isto by nebolo toľko obetí, keby projektanti a stavitelia lode - možno aj na potvrdenie toho, že ide o nepotopiteľnú (z rovnakej príčiny dali lodi aj štvrtý komín, z ktorého sa však nikdy nedymilo, lebo slúžil len na propagandu o veľkosti a nepotopiteľnosti lode), nepoddimenzovali počet záchranných člnov.

Na Titanicu ich bolo iba 16 a každý mohol pojať okolo 40 osôb. Napriek nedostatočnému počtu záchranných člnov, sa mohlo zachrániť oveľa viac ľudí. V panike, ktorá na lodi nastala, sa však niekoľko člnov po spustení na vodu prevrhlo. Titanic na ceste zo Southamptonu do New Yorku približne na 42. rovnobežke s. š. a 50. poluníku z. d., teda južne od New Foundlandu, v plnej rýchlosti 41 km/h narazil na ľadovú horu. Tá v dĺžke 90 m prelomila ponorenú časť jeho obšívky a chladná voda zaplavila dolnú časť lode, vrátane strojovne. Pasažieri na horných palubách si spočiatku ani neuvedomovali, čo sa stalo. Napríklad kartári v salóne neprerušili svoje partie.

Smrť na veliteľskom mostíku

kapitanO príčinách katatrofy sú rôzne verzie. Pred námornými súdmi v New Yorku a Londýne (nakoľko loď patrila anglickej spoločnosti White Star) sa viedli procesy o príčinách a vinách katastrofy, doteraz sa však všetky celkom nevyjasnili. Rozhodujúca vina sa prisudzuje kapitánovi Smithovi, lebo včas, konkrétne ešte ráno 14. apríla, nedbal na upozornenia rádiotelegrafistu Phillipsa o výstrahách z lodí, plaviacich sa nablízku. Varovali pred plávajúcimi ľadovcami. Ako však uvádza Günther Krupkat v knihe Das Schiff der Verlorenen (Loď stratených), kauza viny kapitána Smitha má aj iné pozadie. Krupkat vychádza zo skutočnosti, že Bruce Ismay, riaditeľ spoločnosti White Star, vyvíjal nátlak na kapitána, aby v snahe získať Modrú stuhu Severného Atlantiku - udeľovanú za najrýchlejšiu plavbu medzi Európou a Amerikou - za nijakú cenu neznižoval rýchlosť lode.

Kvôli tomu si kapitán Smith vybral síce kratšiu, ale pre ľadovcové nebezpečie riskantnejšiu severnejšiu trasu a nahováral na to aj prvého dôstojníka Murdocka. Ten síce dobre vedel, že pre lode sú v apríli a v máji v tejto oblasti najväčším nebezpečenstvom uvoľňujúce sa ľadovce, ale podľahol nátlaku Ismaya. Za prísľub, že ho povýšia na kapitána Olympie, sesterskej lode Titanicu. Krupkat uvádza, že hoci námorný súd kapitána, pravda, už v jeho neprítomnosti, lebo dobrovoľne ostal na veliteľskom mostíku a šiel s loďou ku dnu, viny nezbavil, predsa len Ismayovým naliehaniam celkom nepodľahol, lebo na výstrahu z lode Lucienne dal príkaz Murdockovi, aby pri najmenšom náznaku, že sa blížia ľadovce, dal ihneď znížiť rýchlosť lode na polovicu.

Murdock však príkaz nerešpektoval, a keď už bolo vo vzduchu cítiť chlad blížiacich sa ľadovcov, neprikázal spomaliť rýchlosť lode. Po katastrofe, keď si Murdock uvedomil svoju vinu, ihneď sa zastrelil. Rádiotelegrafista Phillips, o ktorom sa tvrdí, že dával prednosť súkromným správam pasažierov pred odovzdávaním hlásení veliteľskému mostíku o hroziacom nebezpečenstve, však do poslednej chvíle, kým ho voda nevyhnala z kabíny, obetavo vysielal signály núdze CQD, a potom aj SOS, vyčerpaný a podchladený zomrel na palube Carpathie. V histórii moreplavby to bolo prvé vysielanie signálu SOS, hoci ho už v roku 1906 Medzinárodná rádiotelegrafická konvencia potvrdila ako jediný signál núdze, no začal sa všeobecne používať až po záhube Titanicu. Dovtedy sa na tieto účely používal signál CQD.

Hlavný vinník sa zachránil

titanicHlavný vinník nešťastia, Ismay, sa však zachránil. Zrejme medzi prvými sa dostal do jedného zo záchranných člnov. K osudným chybám došlo aj na lodiach, plávajúcich vo viditeľnej vzdialenosti od dobre osvetleného Titanicu. Na lodi Californian, ktorá bola vzdialená iba päť míľ od miesta nehody, mali iba jedného rádiotelegrafistu a ten šiel spať práve vtedy, keď sa Titanic začal potápať a zúfalé signály núdze, vysielané Phillipsom, nezaregistroval.

V blízkom okolí plávalo ešte niekoľko lodí, napríklad Nórska loď Samson, ktorá preplávala okolo Titanicu so zhasnutými svetlami, aby ju nikto nepristihol s jej nedovoleným nákladom tuleních kožušín. Na pomoc prišla iba loď Carpathia, pravda, už neskoro, no aj tak pomohla zachrániť tých stroskotancov, ktorí ešte ostali nažive. Krupkat opisuje nielen samotnú katastrofu, ale spomína aj smolu, ktorú mal Titanic ešte pred vyplávaním zo Southamptonu. V 6. sklade údajne začalo horieť uhlie a pretože plamene nemohli uhasiť a nechceli sa omeškať s vyplávaním, kapitán dal skladisko uzavrieť, aby sa oheň nešíril. Pritom sa stala už prvá nehoda - nešťastníci v skladisku sa buď zadusili, alebo zaživa zhoreli.

Katastrofa Titanicu vyvolala ešte v r. 1913 zvolanie medzinárodnej konferencie o bezpečnosti života na mori. Začiatok prvej svetovej vojny na čas zmaril zavedenie jej zásad do praxe. Dnes musí rádiotelegrafista na lodi každú polhodinu prestať vysielať a po tri minúty počúvať, či iné plavidlo nevysiela signály SOS. Každá loď nad 500 DWT (deadweight tons - hmotnostné tony nosnosti lode po značku prístupného ponoru) je povinná mať rádiotelegraf, ktorý na väčších lodiach musia obsluhovať nepretržite po celý deň, na menších lodiach aspoň osem hodín denne. Pritom od každej 15. a 45. minúty musia tri minúty počúvať na vlnách o dĺžke 600 m, na ktorých sa vysielajú signály SOS. Keď sa potápal Titanic, nebol zavedený ani autoalarm, ktorý svetlom a zvukom reaguje len na vlny o dĺžke 600 m a i v noci môže zobudiť kapitána, aby sa okamžite ponáhľal na pomoc topiacej sa, alebo inak ohrozenej lodi. Zdá sa, že podobne ako v mnohých iných prípadoch, aj v tomto muselo najskôr dôjsť k obrovským stratám na životoch ľudí z Titanicu, aby sa lepšie vyriešila otázka bezpečnosti života na mori.

Kliatba egyptskej múmie

titanic1Zaujímavá je aj iná verzia nešťastných náhod, ktoré sprevádzali Titanic od jeho vyplávania až po potopenie, ktorú podával I. Tromp v knihe Sorsunk és a csillagok (Náš osud a hviezdy). Tromp v nej uvádza túto historku: Bohatý americký obchodník s umeleckými predmetmi Mann, kúpil si na cestách po Egypte sarkofág kňažnej hlavného (slnečného) boha Amen-Ra, ktorá žila asi pred 1600 rokmi p. n. l. Len čo sa truhla dostala Mannovi do rúk, začali sa diať čudné veci. Ako prvá vec bolo železničné nešťastie, pri ktorom ešte v Egypte zahynulo niekoľko Mannových spoločníkov. Druhé nešťastie nasledovalo, keď v Káhire zomrel aj sám Mann po tom, čo skolaboval po správe, že stratil celý majetok.

Sarkofág následne putoval do Londýna k Mannovej sestre. Jej rodinu začalo stíhať jedno nešťastie za druhým. Fotografa, ktorý sarkofág fotografoval, zrazilo auto. Záhadné nešťastia a vážne hmotné škody, ktoré postihli aj samotnú majiteľku, viedli k tomu, že to všetko začala pripisovať tajomným silám sarkofágu. Rozhodla sa preto, že ho predá Britskému múzeu. No zlé sily zo sarkofágu neprestali pôsobiť a prvý, kto im podľahol, bol muž, ktorý truhlu prevážal do múzea. Zomrel ešte v tom týždni. Démonický vplyv truhly neprestal pôsobiť ani v múzeu. Jeho obeťou sa stal i slávny egyptológ Fletcher Robinson, ktorý sa rozhodol napísať životopis kňažnej boha Amen-Ra.

Ešte prv, než začal študovať materiál, našli ho mŕtveho za písacím stolom. Ďalšou obeťou mala byť istá návštevníčka múzea. Potom truhla prestala na dlhší čas magicky pôsobiť. Príčinu náhleho „odmlčania sa“ sarkofágu, ako pokračuje v opise týchto udalostí Tromp, podal 1. mája 1914, teda až po potopení Titanicu, Vossische Zeitung: Riaditeľ múzea, uvedomiac si reťaz nešťastí, spojených so sarkofágom, rozhodol sa ho pred návštevníkmi múzea ukryť a nahradiť vernou kópiou, ktorú dal zhotoviť. Nejaký americký egyptológ však odhalil tento podvod a nakoniec sa vec urovnala. Spomínaný americký egyptológ pravý sarkofág odkúpil .Pod falošnou colnou deklaráciou ako nábytok ho dal naložiť na Titanic. Sarkofág mal skončiť v New Yorku. Démonický sarkofág skončil na dne oceánu spolu s Titanicom. Zahubili nepotopiteľnú loď tajomné sily.

Magický vplyv hviezd

Tretiu verziu príčin, ktoré viedli ku katastrofe Titanicu, podávajú astrológovia. Ako je známe, astrológia si v Anglicku dodnes udržuje svoju vážnosť. Nebolo by preto čudné, keby aj anglickí lodiari spúšťali svoje lode na vodu podľa toho, aké astrologické vplyvy vládnu v tom-ktorom dni. Dnes sa síce tvrdí, že astrológovia predpovedali Titanicu neodvratnú skazu podľa konštelácií 31. mája 1911, keď Titanic spustili na vodu (podľa astrológie sa prvý dotyk lode s vodou po jej spustení z helingu považuje za „narodenie“ lode), ostáva však otázka, prečo potom Titanic spustili na vodu aj napriek týmto astrologickým výstrahám. Isté však je, že Titanic bola nešťastná loď.

Takou nešťastnou loďou bola napríklad aj naša riečno-morská loď Lednice, ktorá sa na svojej plavbe dostala v ústí Dunaja do zovretia ľadu a pri plavbe z Afriky do Stredozemného mora ostala v dôsledku vojnových udalostí, aj s ďalšími loďami, na dlhý čas trčať v Suezskom prieplave. Naopak, až provokatívne šťastnou loďou bola poľská Pulaski, ktorá počas Druhej svetovej vojny prepravovala spojenecké vojská. Neuveriteľne šťastne vyviazla z mnohých najbizarnejších nebezpečenstiev, pričom sa to nedalo ničím vysvetliť, hoci sa na nej vystriedal celý rad kapitánov. Prečo sa však proti Titanicu spriahlo toľko zla a všetko šťastie ho opustilo - na túto otázku už asi nikto nedá spoľahlivú a vyčerpávajúcu odpoveď. Ani vrak, ležiaci v hĺbke 4 000 metrov na morskom dne, ani nikto z tých, ktorí túto katastrofu prežili, lebo všetci už pomreli, ani námorné súdy, ani nikto a nič už asi nepoodhalí príčiny či tajomstvá tohto nešťastia...

Komentáre Disqus