Najstaršia priemyselná zóna Bratislavy. Týmto prívlastkom by sa pokojne mohla pýšiť oblasť od Železnej studienky po budovu Slovenskej televízie.Ak by som sa chcel tváriť ako veľký pedant, tak by som napísal, že ide o oblasť údolia Vydrického potoka.
Lenže! Všetky tieto informácie môžu čo – to napovedať iba človeku, ktorý sa v Bratislave naozaj vyzná. Dnešná podoba tejto oblasti má tvár veľkej dopravnej tepny vedúcej od diaľnice D1 z Brna, cez križovatku Patrónka, popri Zoologickej záhrade po spomínanú budovu Slovenskej televízie. Prirodzene s tou výnimkou, že oblasť Železnej studienky ostala uchránená a chránená kopcami Malých Karpát. Prečo má mať táto časť prívlastok priemyselnej zóny? Pretože už v 13. storočí tu začali stavať a prevádzkovať vodné mlyny. A v 14. storočí hovoria dobové záznamy o deviatich obilných mlynoch. Zopár z nich sa vo veľmi osobitej podobe zachovalo do dnes. Aby bolo rozprávanie o nich zaujímavejšie, začnem od posledného.
Deviaty mlyn
Mlynská usadlosť, ktorej budova patrí v pôvodnej podobe asi medzi najzachovalejšie. Dôvod treba hľadať najmä v tom, že v roku 1846 na mieste starého mlyna postavili budovu s moderným technickým zariadením tzv. umelých mlynov so štyrmi kameňovými súpravami na vodný pohon. Vo svojej dobe išlo o technologickú špičku vo vývoji mlynskej techniky. A takým aj ostalo až do roku 1867 kedy mlyn zanikol. Na začiatku 20. storočia pôvodnú budovu upravili na letný hotel s reštauráciou, ktorý dostal meno „IX. mlyn“. Posledným vlastníkom , ktorý budovu prevádzkoval bol Lesný závod. Mlyn poslúžil ako ubytovňa sezónnych pracovníkov a hospodárske budovy ako garáže pre lesnú techniku. Dnes je budova čiastočne zrekonštruovaná a nevyužívaná. Ôsmy mlyn, čiže Klepáč
Počas celej svojej existencie to bola chudobná usadlosť. Ležala v tzv. Hornej Mlynskej doline. A ako chudobná usadlosť prežila do dnes. V roku 1911 pomaly pustnúcu budovu kúpil Ľudovít Gratzl. O deväť rokov neskôr mlyn čiastočne obnovil a prestaval na výletnú reštauráciu. V roku 1921 ho kúpil Jozef Raban a v roku 1932 tu otvoril letný hotel s reštauráciou pod názvom Klepáč. Vychádzal z názvu, ktorý sa používal pre mlyn už v 15. storočí: Klepeis. Napriek všetkým opravám dlho nič nenasvedčovalo tomu, že pred nejakými 70 rokmi táto budova slúžila k radosti návštevníkov. V polovici 80.-tych rokov 20. storočia existoval projekt, ktorý riešil obnovu mlyna aj s jeho dvomi kolesami na vodný pohon. Dnes objekt naberá podobu, ktorá sľubuje, že tento povstane ako bájny vták Fénix z popola a dočká sa jeho znovu sprevádzkovania ako výletného hostinca.
 |
| Klepáč |
Siedmy mlyn, Kűhmayerova továreň, Pamiatkový úrad Slovenskej republiky
Pokiaľ by to bola historicky zaujímavá informácia, tak poznamenám, že budova bola počas jedného roka mojím pracoviskom. Dôležitou informáciou je, že budova, ktorá dnes stojí na adrese Cesta na Červený most č.6 sa nachádza v lokalite kde Vydrický potok mal najväčší spád. Jeho tok bol schopný rozkrútiť dve kaskádovito umiestnené hnacie kolesá. Vďaka tomu tu v roku 1846 Mlynskodolinská spoločnosť postavila trojposchodovú budovu. Zariadila ju ôsmimi kameňovými mlecími súpravami podľa vzoru anglo – amerických mlynov. V roku 1849 k nim pribudol aj parný stroj s výkonom 25 konských síl. V roku 1868 kúpil myl bratislavský remeselník František Kűhmayer. Zriadil tu továreň na výrobu šnúr a dištinkcií zo zlatého a strieborného drôtu. Zničenú budovu po druhej svetovej vojne dostal národný podnik technické sklo, ktorý tu vyrábal takmer do konca 20. storočia vianočné ozdoby. Dnes pekne zrekonštruovaná budova je sídlom Pamiatkového úradu Slovenskej republiky. Šiesty mlyn, alebo tiež Patrónka
Šiesty mlyn, bol aj nebol Patrónkou. Teda továrňou na muníciu, ktorú v roku 1870 postavil viedenský priemyselník Juraj Roth v Strednej Mlynskej doline. Na mieste dnešného dopravného uzla nazývaného Patrónka. Do vznikajúceho továrenského komplexu skutočne začlenil aj mlynskú budovu. Nadstavil k nej druhé poschodie a čiastočne ju prestaval. Dnes je komplex využívaný ako škola pre handicapované deti. Niektorí bratislavčania zvykli tejto budove hovoriť aj Turecký mlyn. Piaty mlyn, tiež Segnerov dom
Z pohľadu tohto článku, je to posledný mlyn, po ktorom nájdeme ešte skutočnú fyzickú pamiatku. Pôvodne ležal na ľavom brehu potoka pri dnešnej ulici Pri habánskom mlyne, dnes križovatka s ulicou Mlynské dolina. Pri vstupnej bráne bol na múre osadený kamenný reliéf so Segnerovským erbom, na ktorom sa nachádzal letopočet 1665. Mlyn fungoval až do roku 1914. Jeho nájomníka volali Habán. Nie je, ale známe či bol aj vierovyznaním habán, anabaptista. Mlynskú budovu a hospodárske stavby zbúrali v roku 1932. Obytná prístavba bola upravená a prestavaná a používa sa do dnes. Erb ostal osadený v ohradovom múriku. Štvrtý mlyn
Stál v mieste dnešnej kynologickej stanice Ministerstva vnútra v Mlynskej doline. Stará cesta viedla po svahu nad mlynskou budovou. Táto musel v roku 1934 ustúpiť stavbe novej cesty. Ešte v 80.-tych rokoch 20. storočia bolo možné na tomto mieste nájsť zachované zadné steny pôvodného objektu. Tretí mlyn
Stál na pravej stane Vydrického potoka. V 18. storočí patril rodine Segnerovcov a jeho spustnuté budovy zbúrali v roku 1940. Druhý mlyn, známy ako Jozefov dvor (Josefs Heim)
Pravdepodobne najstarší zo všetkých vydrických mlynov. Stál zhruba 500 m od Dunaja oproti starému Kameňolomu. Obytnú a mlynskú budovu zbúrali až v roku 1978. Prvý mlyn
Stával pri ústí Vydrického potoka do Dunaja. Pozemok patril stavebnému inžinierovi Eneovi Lafranconimu, ktorý si tu postavil na začiatku 19. storočia vilu. Vila mala v hhlavnom vchode druhotne osadený kamenný portál s datovaním 1776 a iniciálkami mena jedného z majiteľov mlyna Bugela. Písomne je doložená existencia mlynov na Vydrici v roku 1305. Jeden z nich sa už v roku 1343 stal predmetom súdneho sporu. Všetkých deväť mlynov slúžilo svojmu účelu do roku 1845. Vtedy ich odkúpila Mlynskodolinná účastinná spoločnosť a práve táto zaviedla označovanie podľa poradových čísiel. 7. a 9. mlyn prešiel v jej vlastníctve výraznou modernizáciou podľa anglo-amerického technologického vzoru. Ostatným mlynom malo pomôcť dobudovanie vodných nádrží na zachytávanie vody. Situáciu s nedostatkom vody to však nevyriešilo. Preto boli budovy mlynov prenajaté na iné účely ako bolo ich pôvodné určenie a aj vďaka rozširovaniu mesta, prišlo v pomerne krátkom čase k ich zániku.
