Zimné dobrodružstvá, alebo Príbehy o tom, ako to za polárnym kruhom nejde vždy zľahka

Michal Kramarík - 5.12.2017

Objavovanie odľahlých končín Zeme sa v minulých storočiach netýkalo len tropických morí a ázijských stepí. Našli sa "šialenci", ktorých to viac ťahalo do zimy. Oblasti Arktídy a Antarktídy však okrem rebríčka adrenalínových výletov bodovali aj v schopnosti pripraviť nejakého toho odvážlivca o život. Prekročiť polárny kruh, to chcelo okrem poriadneho svetra aj obrovský kus odvahy.

Objavitelia zo severských ság

Prenikanie na sever začalo dávno predtým, ako sa v začiatkoch 20. storočia rozbehli preteky v dobývaní pólov. Jednými z prvých polárnikov, ktorí mapovali neznáme snežné končiny, boli vikingskí bojovníci. Dobrodruhovia okolo legendami opradeného Vikinga Erika Červeného a následne jeho syna Leifa Erikssona sa z rodného Nórska dostali najprv na Island a neskôr do Grónska. Snehom pokrytý ostrov začali systematicky objavovať a osídľovať a na prelome 10. a 11. storočia sa vďaka nim Európa pravdepodobne prvý raz dostala na americký kontinent. Dávno pred Kolumbom. To, že na severských ságach je zrejme veľký kus pravdy, potvrdili archeologické nálezy na území dnešnej Kanady, ktoré sa z nánosu zeminy dostali na svetlo sveta až v 20. storočí.

Človek mieni, ľad mení

V ranom novoveku začali námorné expedície križovať svetové oceány ako na bežiacom páse. Tých zopár známych ciest na bájny Ďaleký východ, oplývajúci bohatstvom, exotikou a korením, však v drvivej väčšine ovládali arabskí obchodníci. Snahy o objavenie nových ciest sa dotkli aj Arktídy – ak to predsa ide južnou trasou okolo Afriky, prečo by to nešlo aj tou severnou? Prvým odvážlivcom, ktorý sa vydal hľadať severovýchodný priechod, bol Holanďan Willem Barents. Koncom 16. storočia sa celkom troma výpravami snažil nájsť cestu do Číny, no zakaždým jeho hľadanie zastavil neúprosný ľad. Prvá výprava dosiahla ostrov Nová zem, druhá sa dostala o niečo ďalej do Karského mora. Na tretej výprave roku 1596 Barentsove lode oboplávali Špicbergy a preplávali vodnú plochu, ktorá dnes nesie Barentsovo meno, no arktický ľad ich opäť nepustil ďalej ako na Novú zem. Jedna z lodí sa včas vrátila do Amsterdamu, no posádka druhej bola nútená stráviť krutú zimu v provizórnej drevenej chatke. Na jar 1597 sa tí, čo prežili, rozhodli plaviť nazad v dvoch otvorených člnoch. Hoci námorníkov neskôr zachránili ruskí rybári, Barentsovo zimou podlomené zdravie túto cestu nevydržalo. Umrel 20. júna 1597.

Smerom na západ

A čo severozápadný priechod? Keď to dokázal Magalhães južnou trasou, tak my to dokážeme tou severnou! Táto myšlienka úplne opantala anglického moreplavca Henryho Hudsona. Pravda, až potom, čo ho pri pokusoch plaviť sa na východ dvakrát zastavili ľadové kryhy. Roku 1609 sa rozhodol pokoriť Atlantik a preplaviť sa ponad Severnú Ameriku. Výprava však čoskoro pochopila, že priechod nebude taký priamy a jednoduchý, a že snaha stoj čo stoj kľučkovať v neznámych ľadových vodách zaváňa problémami. Hudson zavelil obrátiť sa na juh. Expedícia skončila aspoň čiastočným úspechom, keď dosiahla dnešnú rieku Hudson. Tvrdohlavý polárnik sa však nemienil len tak vzdať a roku 1610 sa vydal na ďalšiu cestu. Na lodi Discovery sa pod anglickou vlajkou preplavil Hudsonovým prielivom a dosiahol dnešný Hudsonov záliv. Domnievajúc sa, že sa konečne doplavil do Tichého oceánu. Trópy a oslavy sa však nekonali – namiesto nich čakala posádku krutá a vyčerpávajúca zima a na jej konci bola vzbura nepokojných námorníkov, ktorí kapitána Hudsona aj so synom a niekoľkými najvernejšími vysadili do člna a nechali svojmu osudu. Viac ich nikto nikdy neuzrel...

Boli sme v cieli, ale nevedeli sme o tom!

Ešte ani v polovici 18. storočia nebolo úplne jasné, či sú Rusko a Aljaška spojené pevninou, alebo ich rozdeľuje more. Ruská vláda si najala dánskeho cestovateľa Vitusa Beringa, aby raz a navždy rozlúštil túto polárnu hádanku. V roku 1725 Bering viedol tzv. prvú kamčatskú výpravu a o tri roky na to sa jeho lodiam skutočne podarilo preplávať pomedzi Aljašku a Kamčatku – objavený prieliv má dnes meno Beringov, rovnako ako more, do ktorého sa výprava dostala. No Beringa tento úspech nepresvedčil. Priveľká hmla mu bránila hodnoverne zaznamenať zemepisné súradnice, a tak sa späť vracal plný pochybností. Druhá kamčatská výprava, na ktorú sa vybral roku 1733, ho nepresvedčila o nič viac. Ani jedna z lodí sa nedostala do svojho zamýšľaného cieľa a začal tak panovať všeobecný názor, že severná cesta na východ neexistuje. Bering v nasledujúcich rokoch ďalej skúmal pobrežie Sibíri so striedavými úspechmi, po stroskotaní na Komandorských ostrovoch tu Bering umrel 8. decembra 1741. Aj tento ostrov bol pomenovaný po ňom – cestovateľove pozostatky archeológovia objavili v roku 1992. Existenciu severného priechodu definitívne potvrdila až výprava švédskeho bádateľa Adolfa Nordenskjölda v roku 1879.

Iba na chvíľu von...

Keď Američan Robert Peary roku 1909 oznámil, že dosiahol severný pól, rozbehli sa preteky o dobytie južného pólu. Antarktída bola v tom čase najmenej preskúmaným kontinentom, výpravy opisovali iba jej okrajové časti a do vnútrozemia sa nikto veľmi nehrnul. To sa však malo čoskoro zmeniť. Jedna z výprav postupovala pod britskou vlajkou – viedol ju polárnik Robert Falcon Scott. Päťčlenná skupina sa v októbri 1911 vybrala zo základného tábora do antarktickej zimy, no sibírske poníky, ktoré si zvolila ako ťažné zvieratá, sa príliš neosvedčili a expedícia tak čoskoro musela pokračovať po svojich. V krutých závejoch sa postupovalo ťažko, často len niekoľko kilometrov denne. Scottova výprava nakoniec svoj cieľ dosiahla. 12. január 1912 mal však priveľmi trpkú príchuť – na južnom póle už našli stopy po nórskej družine okolo Roalda Amundsena a Briti si uvedomili si, že prehrali... Nasledovala cesta naspäť a zima začala úradovať. Čoskoro umrel Edgar Evans, pár dní po ňom ochorel Lawrence Oates. Vedel, že ostatných len zdržuje, preto jedného večera vyšiel von so slovami „Idem iba na chvíľu von...“ a vydal sa v ústrety smrti. Nepomohlo to – rovnaký osud čoskoro stihol aj zvyšok Scottovej expedície. Zamrznuté telá, zápisky a fotografie našla záchranná výprava o osem mesiacov neskôr.

Komentáre Disqus