Dhaulagiri trek - 2. časť

Jeden a pol dňa v Talianskom BC ubehli ako voda. V rámci aklimatizácie sme si robili vychádzky po okolí, vyšli sme asi 500 výškových metrov k masívu Dhaulagiri. Vysušili sme si vlhké spacáky a oblečenie z predchádzajúcich dažďov, načerpali sme sily, poniektorí z nás sa venovali aj praniu a Stela ako jediná žena medzi nami dokonca aj hygiene, aby podržala česť svojmu pohlaviu. 

Z oddychu sa aj tak najviac tešili naši nosiči, v zadymenej búde hrali po večeroch karty, pili ľahkú pálenku rakši a pretekali sa vo vykopávaní nôh do stropu búdy. 

Čakali nás teraz  štyri ťažké dni vo veľkej nadmorskej výške a všetci sme si boli toho vedomí. Zajtra sme mali na programe postup do Japonského BC na ľadovci vo výške okolo 4000 metrov, ďalší deň nás čakal postup do základného tábora vo výške 4700 metrov. Ak bude všetko O.K., na ďalší deň prejdeme cez 5370 metrov vysoký priesmyk French Pass (Francúzske sedlo) na planinu Hidden Valley vo výške 5000 metrov, odkiaľ na ďalší deň prejdeme cez sedlo Dhampus Pass, vysoké 5260 metrov, do údolia rieky Kali Gandaki. Tí, čo budú na to mať fyzické a psychické sily, sa pokúsia vystúpiť na 6013 metrov vysoký Dhampus Peak. To bol náš plán. Zatiaľ sme boli všetci O.K., žiadne hnačky, žiadne príznaky výškovej choroby, chutilo nám jesť a niektorým aj piť. Veľké dobrodružstvo mohlo začať.
 

Do Japonského Base Campu cez ľadovec Chhonbardan

 
Vyrážame opäť skoro ráno, ešte ani slnko nedorazilo do tábora. Najprv musíme prejsť cez ľadovec na druhú stranu údolia. Najťažšou úlohou bolo zliezť na ľadovcovú morénu. Žľab, ktorým sa schádzalo nadol, bol strmý, zľadovatený a posypaný dvojcentimetrovou vrstvou čerstvého nočného snehu. My sme to zvládli ako tak, ale naši nosiči s ťažkými nákladmi na čelách a obutí len v jednoduchých hladkých čínskych teniskách to mali podstatne ťažšie. Nakoniec sme sa všetci šťastne dostali na ľadovec a prešli krížom cez neho. Na druhej strane nás čakal úzky strmý chodník nad riekou, sčasti strhnutý zosuvmi pôdy, až sme došli na trávnatú planinu a do Švajčiarskeho Base Campu. Tu sme si dali obed z našich zásob, vyhriali sme sa na slniečku a pokračovali ďalej.
 
 
Dolina sa zúžila na niekoľko 100 metrov a z obidvoch strán sme teraz mali strmé kamenné steny, z ktorých padali kamene a menšie lavínky. Bolo dobré týmto úsekom prejsť čo najrýchlejšie, ale utekajte s ruksakom vo výške 4000 metrov. Najhoršiu skúsenosť mal s týmto Ľubo, ktorý naozaj utekal o život pred kamennou lavínou, ktorá sa na neho spustila. Všetci sme si poriadne vydýchli, keď sme mali tieto úseky za sebou a vyšli sme na obrovskú šutolinovú morénu ľadovca Chhonbardan Glacier. Ešte polhodina pochodu po ľadovci, až sme dorazili do Japonského Base Campu, kde nám už naši nosiči postavili stany a kuchár varil večeru. Vychutnali sme si posledné lúče zapadajúceho slnka, ktoré zachádzalo za horu Dhaulagiri II. Kúsok od nás viseli seraky obrovských ľadopádov, stekajúce z Dhaulagiri I. Miesto to bolo krásne, ale studené, výška asi 4100 metrov a studený vietor, ktorý fúkal po ľadovci, nás skoro večer zahnal do spacákov.   
 

Base Camp pod Dhaulagiri

 
Aj ráno sa ťažšie vstávalo do zimy, ale slnkom osvietené vrcholy hôr nad nami nás vytiahli zo spacákov s túžbou ísť ich fotografovať. Potom nasledovalo štandardné balenie, hygiena, rýchle raňajky a vyrazili sme. Chodník do Base Campu pod Dhaulagiri viedol stále šutolinou a kamením po ľadovcovej moréne. Miestami zo šutoliny vytŕčal čierny údolný ľadovec, miestami bolo v ľade malé jazierko, do ktorého sa zosýpali kamenné lavínky. Miestami ľad praskal a pukal a ten zvuk nám naháňal husiu kožu. Pochod bol kvôli nadmorskej výške čoraz pomalší a zastávky na oddych boli častejšie a častejšie. Dokonca aj Jano menej vtipkoval a viac lapal po dychu.
 
Asi v polovici cesty do BC sme míňali vrak vrtuľníka, ktorý tu padol v roku 2009. A to už sa pred nami otvoril ľadopád, padajúci zo sedla medzi Dhaulagiri a susedným Tukuche Peakom. Kúsok od neho stál base camp.  Aj dnes sme už mali stany v tábore postavené a nosiči sa spokojne slnili na slnku a žartovali medzi sebou. Deň bol naozaj krásny, slnko svietilo na oblohe bez obláčika a ľadovce a hory okolo nás žiarili. Výhľad okolo nás bol naozaj grandiózny, hora Dhaulagiri nad nami čnela ako žulová mohyla a my sme boli pod ňou malí ako mravce.
 
 
Popoludní sme mali oddych v base campe, sušenie spacákov, krátke vychádzky po okolí, ale hlavne fotografovanie a vychutnávanie si atmosféry tohto miesta. Po západe slnka vystúpili na oblohu milióny hviezd a zdali sa naozaj tak blízko, že sa ich dalo dotknúť. Škoda, že vonkajšia teplota nedovoľovala sa kochať dlhšie, a tak uzimení, ale naplnení hviezdami až po okraj, sme vliezli do spacákov. Zajtra nás čaká najťažší deň, treba sa vyspať. Zo stanov sa ozývalo tlmené kašľanie, typický príznak týchto nadmorských výšok a za chvíľu ho vystriedalo chrápanie a odfukovanie. 
 

Nekonečný stupák do Francúzskeho sedla (5370 m)

 
S hlavným nepálskym sprievodcom Danurim sme sa dohodli, že vstaneme ešte skôr, ako zvyčajne, nakoľko nás čaká naozaj namáhavý a dlhý deň. Tak aj bolo. O 5.30 budíček do studeného rána, všetko tak ako po ostatné dni, len zrýchlené kvôli chladu. Peťo mal žalúdočné problémy, a tak sme si jeho raňajky rozdelili, aj keď nám chuť do jedla v týchto výškach pomaly tiež odchádzala. Vyrazili sme o 6.30 a to nás už rakúski spolutrekeri dávno obehli - tí vyrážali už o 6.00 hod. ráno. Nevadí, vzhľadom na ich vek a kilogramy vieme, že ich za dve hodinky doženieme.  Po ľadovci ideme asi hodinku a pol až po strmý skalný breh, potom nás čaká prudký výstup na hranu ľadovca, kde nás privítalo vychádzajúce slnko svojimi lúčmi a nalialo nám teplo do duší. Potom niekoľkohodinové pastorále po rebre ľadovca a následný tiahly nekonečný stupák do Francúzskeho sedla.
 
Horu Dhaulagiri I. máme stále za svojím chrbtom a s každým metrom bola vyššia a impozantnejšia. Naozaj krásna, ale nebezpečná hora, nie je div že bola zlezená až ako predposledná osemtisícovka v histórii dobýjania osemtisícoviek. Bolo to v roku 1960 švajčiarsko-rakúskou expedíciou. Stúpanie do Francúzskeho sedla bolo nekonečné, niekedy mal človek pocit, že sa sedlo vzďaľuje a nie približuje k nám, ale nakoniec sme predsa len stáli v sedle, ozdobenom kamennými mužíkmi, budhistickými modlitebnými vlajočkami a neuveriteľnou panorámou.
 
 

Kráľovská koruna Dhaulagiri

 
Hovoriť o výhľade zo sedla je asi zbytočné, aj tak by som nevedel opísať celú tu krásu a dramatickosť tohto miesta, možno fotky to povedia za mňa. Nastali gratulácie, objímania sa zo ženskou časťou nášho tímu, spoločné fotografovanie, proste vrcholová eufória, ako keby sme dosiahli vrchol samotnej Dhaulagiri. Tá si chladne trónila vo svojej božskosti oproti nám a obláčiky na jej vrchole jej robili kráľovskú korunu. Vedľa nej dramatická hora Tukuche Peak, oproti takmer kolmá stena hory Sita Chuchura, za našimi chrbtami nad planinou Hidden Valley hrebene šesť a sedemtisícových vrcholov Dolpa, z ktorých niektoré možno nemajú ani meno. Toto miesto mám naozaj veľmi rád už od mojej prvej návštevy v roku 2002.  Chcel by som zostať v sedle čo najdlhšie  a vychutnávať si tú atmosféru, ale studený vietor nás postupne všetkých zoženie zo sedla  nadol na planinu, kde staviame náš predposledný, ale zato najvyššie položený tábor vo výške 5000 metrov nad morom.  
 
Do tábora prídem ako posledný. Všetci už oddychujú zalezení v stanoch a čakajú na večeru, len Jano s úsmevom na tvári fajčí svoju cigaretku a postáva pred stanom. Čakajúc na Nuriho dalbat sa ešte túlam po magickej planine a lovím podvečerné fotografie. A podvečerné zore nám zahrali krvavé divadlo na javisku oblohy, krajší západ slnka sme si na tomto mieste ani nemohli želať. 
Čaká nás krátka a studená noc.
 

Výzva v podobe Dhampus Peaku (6013 m)

 
O tretej v noci nás budí Pasang čajom, oblečieme sa, zjeme ľahké raňajky a za svetla čeloviek vyrážame na vrchol Dhampus Peaku. Peťo a Stela to vzdali už včera, Ľubo mal do rána žalúdočné problémy a tak zostáva tiež s nimi v tábore. Po východe slnka zbalia s nosičmi tábor a prejdú cez sedlo Dhampus Pass do údolia rieky Khali Gandaki. My piati, Ja, Alino, Dušan, Jano a Milan spolu s Danurim ideme na vrchol. Zima je neskutočná, mínus 10, možno až mínus 15 stupňov, našťastie nefúka vietor. Pri svetlách čeloviek hľadáme chodník a pomaly stúpame do sedla. Cesta po tme sa zdá nekonečná. Po dvoch hodinách pochodu sa na východe ukážu zore a svetlo zaleje krajinu práve, keď dosiahneme sedlo. Odtiaľ vyrážame na vrchol Dhampus Peak, ale Jano to vzdáva a zostupuje nadol.
 
 
Nás čaká nekonečný boj s kopcom. Miestami po snehu, miestami po šutoline získavame drahocenné výškové metre. Za to sme obdarení neskutočnými výhľadmi a východom slnka nad Tukuche Peakom, Dhaulagiri, hrebeňom Annapurny ktorý sa nám ukázal na východe a inými himalájskymi štítmi. Ako prvý prichádzame na vrcholový hrebeň vo výške 5800 metrov ja s Dušanom. Začína fúkať silný a studený vietor, a tak sa skrývame za hrebeňom a čakáme ostatných.  Za chvíľu prichádza aj Milan, za ním Danuri a na záver Ali. Ten nám oznamuje, že má asi omrznuté prsty na nohách. Okamžite mu pomáhame vyzuť topánku a začíname masírovať prsty na nohách. Naozaj v nich nemá žiaden cit, necíti ani masáž, dokonca ani rany paličkou. Po dvadsiatich minútach masírovania to vzdávame a usúdime, že bude najrozumnejšie čo najrýchlejšie zostúpiť, a tak rýchlo začíname zostupovať nadol. Výškomer ukazuje 5860 metrov.
 

Magické údolie Kali Gandaki a zostup do Marphy

 
Našťastie cestou nadol už Alino začína cítiť krv vo svojich prstoch a život sa mu do nich vracia. Čaká nás dlhý a nekonečný zostup 2000 výškových metrov do tábora Yak Kharka, kde nás čakajú naši kamaráti. Cesta nadol nám dá poriadne zabrať, ja a Ali prichádzame až potme. Kamaráti nás čakajú, vítajú a tešia sa s nami, že sme už dole. Pod nami leží magické údolie rieky Kali Gandaki (Čiernej rieky), vraj najhlbšie údolie sveta ležiace medzi dvoma osemtisícovkami, Annapurnou a Dhaulagiri. Hĺbka údolia v priesečníku týchto osemtisícoviek je viac ako päť a pol kilometra. Spíme na trávnatej lúke, okolo nás sú stromy, ktoré vidíme prvýkrát po 6 dňoch. Noc bola teplá a konečne sme sa po niekoľkých dňoch všetci dobre vyspali.
 
Ráno už len dvojhodinový zostup do dedinky Marpha, čo bol už ozajstný záver nášho treku. Poniektorí sme si chceli tieto posledné hodiny na treku užiť, a preto sme zostupovali veľmi pomaly, s mnohými zastávkami na fotenie alebo len tak na nadýchanie sa a vytešovanie sa zo života. Proste sme chceli čo najviac oddialiť tú chvíľu, kedy nás opäť civilizácia strhne do svojich hlbín, do virvaru televízorov, zvonenia mobilných telefónov, svetla elektrických lámp a hukotu áut.
 
 
Príchodom do Marphy sa všetko zrýchlilo. Prvá noc v civilizácii, adrenalínová jazda autobusom do dedinky Tatopani, kde sme sa okúpali v horúcich prameňoch, príchod do Pokhari, kde sme oddychovali a tancovali v bare Amsterdam, cesta autobusom do Káthmandu, kde kvôli celonárodnému štrajku nešli žiadne autobusy a už opäť sedím na letisku v Káthmandu. Ale dnes tu už na nikoho nečakám, dnes letím so svojimi spomienkami domov.
 
POZN: Prvá časť reportáže Dhaulagiri trek.