Horami i dolami v oblasti Bormia a Piz Bernina

Michal Krátky - 3.12.2013

Je to už niečo vyše roka, čo sme v trojčlennej zostave podnikli jesenný záver sezóny v alpskom pohraničí Talianska a Švajčiarska. Termín sa nám ustálil na záver septembra. Verzia predpovede počasia, s ktorou sme odchádzali, sa dosť líšila od reality celého alpského regiónu. Aj z tohto dôvodu sme nakoniec ostali v časti pohraničia a nachádzali tak skryté krásy regiónu.

Podľa toho, čo sme videli a počuli na miestach, kadiaľ sme prechádzali, je termín na prelome septembra a októbra (v našom prípade 21. - 30. september 2012) hraničným pre klasickú turistiku v týchto horách.  

Piatok   

 
Celý výjazd mal charakter nízkorozpočtovej dovolenky s vlastnými zásobami potravín, varením a prespávaním prevažne v kempoch. Naša spoločná cesta začala v Nitre, v Ružinove sme doplnili tretieho člena posádky a spoločne vyrazili smer Innsbruck. Do kempu Judenstein nad Innsbruckom sme dorazili neskoro večer. Pekný kemp na dobrom mieste, trochu dažďa a iba zopár ľudí. Už tu sme zistili, že nesezónne ceny sú viac ako dobré. Stretávali sme to prakticky všade: 9 - 15 EUR za noc vo vlastnom stane vo vynikajúco vybavenom kempe je veľmi dobrá cena. Nočné teploty boli mierne nad nulou, dve noci bol aj mráz.
 

Sobota  

 
Na druhý deň sme sa diaľnicou presunuli západne smerom na Telfs, pred Landeckom sme odbočili naľavo do hôr, smer Nauders. Pred ním sme odbočili na švajčiarsku hranicu a turistické mestečko Scuol, ktoré leží v krásnom údolí medzi Silvrettagruppe na jeho pravej strane a Sesvennagruppe na ľavej strane. Bol pekný deň, rozhodli sme sa preto spraviť menšiu túru v údolí Val S-charl, ktoré je na juh od Scuolu. S-charl na jeho konci je malou turistickou osadou - základňou pod trojtisíckami Sesvennagruppe. Nakoľko bol pokročilý čas, urobili sme len menší výstup hore dolinou.
 
 
Cestou dole nás prekvapili výstrely a pomerne veľký počet poľovníkov. Na spiatočnej ceste sme zistili, že Švajčiari majú práve týždeň, kedy je v Alpách povolený odstrel kamzíkov. Domáci nám vysvetlili, že ich počet je daný a takisto povolený odstrel, ktorý trvá dva týždne v roku. Na noc sme sa vrátili do kempu v Scuole, ktorý bol asi najlepšie vybaveným, aký sme počas cesty obývali. V kempe na recepcii bol veľmi ochotný pán, ktorý nám povedal o možnostiach okolia. Okrem toho tam mal dosť dobrých máp a regionálnych prospektov. Samotný Scuol je veľmi pekné horské mestečko, ktoré stojí za to navštíviť. Kdekoľvek sa človek otočí, je kam vystúpiť a čo vidieť.
 

Nedeľa          

 
V Scuole nás prebudilo studené, no slnečné ráno. Miestna predpoveď počasia však neveštila nič dobré. Dilemu, či ostať na mieste a vystúpiť niekde naokolo, sme rýchlo zanechali a rozhodli sme sa, že sa presunieme na západ a urobíme výstup z dedinky Lavin pod vrchol Piz Linard /3410 m.n.m./. Lavin je malebná kamenná obec s obrovskými starými domami a divokou riekou En. Auto sme nechali na námestí v strede obce, kde začína trasa na chatu Linard Hütte. Výstup je nenáročný s prekrásnou prírodou a úchvatnými výhľadmi na juh do údolia rieky En. Švajčiarska príroda je tu ako z naaranžovaného katalógu, ten les nemal absolútne žiadnu chybu, žiadne spadnuté stromy, ešte aj lesné cesty boli ako udržiavaný park. Kto rád vopred plánuje a vyhovuje mu pohodlnejší typ turistiky, takýto terén môže byt ideálny. Chata Linard je veľmi útulná, čistá s príjemným personálom.
 
Výstupy na Piz Linard sa tu robia dvojdňové s prespaním práve na tomto mieste. Bol obed a tak sme si dali miestnu chutnú obilninovú polievku. Pani, ktorá nás obsluhovala, od nás dostala slovenskú horalku s plesnivcom na obale, ktorá ju veľmi potešilo. Pokračovali sme výstupom do sedla Fuorcia da Glims /2802 m.n.m./, z ktorého vedie jedna z ciest na Piz Linard.   Bol tam veľmi dobrý výhľad na južnú časť talianskych Álp, o ktorej ešte bude reč. Po chvíľke oddychu sme sa rozhodli zostúpiť do hlbokého údolia Val Sagliains a pomaly sa vrátili do Lavinu k autu. Najbližší kemp sme našli v obci Zernez, ktorá bola pár kilometrov južným smerom. Studený večer sme zakončili teplou sprchou a varenou večerou.
 

Pondelok

 
Prebudili sme sa do daždivého rána, celá obloha bola sivá a z výhľadov na okolité hory už nebolo nič. Po raňajkách sme sa rozhodli pokračovať smerom na St. Moritz, známe svetovými šampionátmi v lyžovaní. Auto sme odstavili na parkovisku v meste, spravili menší nákup a pokračovali sme v obhliadke mesta. Mesto má atmosféru športového strediska s trochu snobskou atmosférou. To, čo nás v ten deň zaujímalo, bolo žiaľ v oblakoch a hmle, stále mrholilo a tak sme sa rozhodli, že sa pokúsime niekam "utiecť". Predpoveď pre celé široké i ďaleké okolie hovorila iba o daždi a zlom počasí. Za pekného počasia určite stojí za to okolie mesta i jazero St. Moritzersee so svojím okolím, ako aj turistika na oboch stranách hlbokého údolia. 
 
 
Cesta nás viedla ďalej na juhozápad údolím popri krásnych jazerách Silvaplanrsee a Lej da Segl až k malej dedine Maloja. Kúsok za dedinou sa v sedle Malojapass terasa údolia akoby postupne prepadáva približne o 1500 m do údolia smerom k talianskej Chiavenne. Ten skok so serpentínami je úžasný, to málo čo sme v zlom počasí videli úplne stačilo na plány návratov do týchto končín. Ďalej nám pršalo ešte viac a nálada bola smutná. Cez Promontogno sme smerovali do Chiavenny, kde už lialo a tak sme sa rozhodli, že švajčiarsku časť Álp necháme na pokoji a odbočili sme na juh smer Campo, za ním krásna rezervácia okolo Lago di Mezzola a ďalej odbočka doprava smerom na Sondrio a Tirano.
 
Cestou sme si v mape všimli vysoko položené kúpele Bagni di Masino v horách, ktoré sme prakticky z troch strán od rána postupne objazdili. Rozhodnutie bolo jasné a v dedinke Bartoto sme odbočili do vysokých hôr. Cestou sme ešte stihli pozrieť kemp v skalolezeckom raji pred malebnou dedinou San Martino a pokračovali sme strmo hore. Kúpele sú konečný bod, ďalej je možné iba po vlastných. Chlapíkovi na recepcii bolo zrejme ľúto unavených Stredoeurópanov a dal nám na záver sezóny zľavu, ktorá sa rovnala daru. Dokonca nám povolil sušiť veľký stan priamo v práčovni a sen pokračoval... Po vybalení mokrej batožiny sme šli rovno otestovať vodu v bazéne, sauny, a odpočinkovú miestnosť. Nikde nikoho, nasledovala fantastická večera v komornej nálade horského hotela, nádhera!!! A to sme stále netušili, kde sme sa vlastne ocitli. Večer padlo rozhodnutie, že sa pokúsime urobiť dvojdňový výstup v horách nad nami.
     

Utorok    

 
Ráno sa nám naskytol krásny výhľad na štíty nad nami, slnko s mrakmi vytváralo fantastickú hru tieňov a pary. Po vynikajúcich raňajkách a zbalení sme nastúpili na trek k Rifugio Gianetti /2534 m.n.m./ Sezóna na vysokohorských chatách skončila deň dozadu a o útulniach máme iba kusé informácie, takže pre istotu berieme i stan. Vystupovali sme pomaly, prišiel dážď i vietor, údolie a štíty sa nám striedavo ukazovali a schovávali. K chate sme prišli trochu premočení a zistili, že tam už naozaj nik nie je. Veľkú radosť nám urobila útulňa za chatou. Podľa informácii, čo tam boli uvedené, je otvorená celý rok. Je tam zádverie so sedením, policami, priestor na varenie, v izbe poschodové postele s matracmi a množstvo teplých diek. Na polici bol dokonca funkčný telefón s tiesňovými číslami. Počasie sa úplne pokazilo a prišiel studený večer.
 
Kalkulovali sme, čo ďalej v tak zlom počasí, keď sú všetky chaty naokolo už zavreté a prší. Chata Gianetti je jednou z viacerých, ktoré sa tiahnu údolím zo západu na východ smerom k Monte Disgrazia /3678 m.n.m./. Disgrazia je najzápadnejší vrchol koruny Berninagruppe, odkryla sa nám na ďalší deň, ale iba na malý okamih. Okrem výstupu na chatu Gianetti je tu ešte jedna zaujímavá trasa z kúpeľov smerom na Rifugio Omio. Všetky chaty, celoročné útulne, trasy a ich kombinácie s možnými prestupmi sedlami sú popísané na peknej stránke tu.  Dá sa tam stráviť celý týždeň a nemusíte nikam schádzať. Celý okruh sa dá na západe prepojiť s obrovským údolím Val Malenco, ktoré je z juhu od Sondria vstupnou bránou k Berninagruppe.
 

Streda

 
V noci pršalo, nad ránom trochu nasnežilo a okolité trojtisícovky boli biele. Počasie sa nezmenilo a tak sme sa rozhodli, že sa vrátime k autu na parkovisku pred kúpeľmi. Zostup bol v celku zábavný, 9x nás zaliali prívalové horské dažde. Skaly v tej výške neboli našťastie namrznuté, tak to šlo pomerne rýchlo. Na parkovisku všetko nakladáme do auta a pokračujeme v úniku pred neutíchajúcimi zrážkami. Ešte v útulni sme našli ďalšie miesto s možnosťou kúpania sa. Bolo ním Bormio, horské mestečko severovýchodne od Val Masina. Cesta tam bola iba o daždi a ďalších možnostiach, čo a kam. Miestny kemp bol prázdny a nik tam nebol. Podarilo sa nám nájsť ubytovanie v súkromí a po vybalení sme si šli pozrieť mesto.
 
 
Bormio je podobne ako St. Moritz strediskom zimných športov. Mesto so svojimi novými zimnými štvrťami domov ticho čakalo na príchod bielej sezóny. Mierne nám tam mrholilo, takže aj atmosféra v meste bola trochu ospalá a tichá. Staré mesto je celé kamenné v dosť zvlnenom teréne. Kde-tu bolo cez hmlu a nízku oblačnosť vidieť okolité ozrutné vrchy. Keď sa počasie vydarí, musí tam byť krásne, pokúšam sa predstaviť si to. 
 

Štvrtok

 
Zase prší, žiadna zmena, predpoveď pre celú oblasť je zrážková. Kúpele nakoniec odkladáme do neurčitej budúcnosti a inej zostavy auta. O dva dni hlásia lepší čas a chceme to využiť. Rozhodneme sa zakotviť v kempe pri Poschiave, tesne za hranicou vo Švajčiarsku, východne od Berninagruppe. Vraciame sa pár kilometrov nazad a pred Tiranom to stočíme napravo hore na hranicu a terasu s jazerom. Počasie sa ustálilo a oblaky sa roztrhali, na piatok hlásia krásny slnečný deň, až sa nám nechce veriť. Kemp je príjemný s rodinným domom, kde je i reštaurácia a všetko potrebné. Po rozložení stanu a obede ideme na prechádzku okolo celého jazera, zastavíme sa na chvíľku aj v dedine a pozeráme spoje smerom k horám. Je tu ticho a turistický ruch letných mesiacov sa dá iba predstaviť. Na nasledujúci deň vyberáme výstup na vrchol Munt Pers /3207 m.n.m./, pod ktorého východný svah sa chceme vyviesť Bernina Expressom do sedla - zastávky Diavolezza s rovnomennou lanovkou. 
 

Piatok  

 
Skoro ráno vyrážame na autobus, ktorý nás vezie do Poschiava na vlak. Trať Bernina Expressu je už legendárna a patrí medzi desať najkrajších na svete. Vlak štartuje v talianskom Tirane v doline Valtellina pri hraniciach so Švajčiarskom. Počas neuveriteľnej jazdy sa vlak dvíha k horám a v najvyššom bode dosahuje výšku 2253 m.n.m. Šesťdesiatkilometrová trať cez priesmyk Bernina končí v slávnom stredisku St. Moritz. Počasie je ideálne a my tak naplno vychutnávame stúpanie vlaku, ktorý nás za necelú hodinu vyvezie o niečo viac ako 1000 m nad Poschiavo na terasu, kde je Lago di Bianco. V ranných lúčoch slnka vyzerá krajina priam rozprávkovo, vlak ide pomaly a my sa otáčame na všetky strany. Stanica Diavolezza je na opačnej strane jazera, mierne nižšie, kde klesáme do hmly a vystupujeme z vlaku.
 
Výstup začína pod lanovkou, trasa v podstate kopíruje líniu lanovky, no my sa snažíme vybrať si cestu viac naľavo. Nik iný tu nie je, všetci sa vezú vzduchom. Hmla je pod nami a s pribúdajúcou výškou sa nám odkrýva výhľad na všetky strany a celý alpský región, fantázia, keby nevyšlo nič iné, tak pre tieto chvíle sa sem oplatilo ísť. Dostávame sa na úroveň hornej stanice lanovky a odkrýva sa nám prekrásny výhľad na celý veniec s Berninou takmer uprostred, skaly, sneh a ľadovec. Nemám okuliare a tak ma tá krása trochu oslepuje. Je tu už pomerne veľa ľudí, pekné počasie prilákalo nielen nás. Míňame budovu lanovky a pokračujeme na Munt Pers, cesta je snehom prešliapaná a onedlho sme na kopci. Ten výhľad na všetky strany je neuveriteľný, máme veľkú radosť. Na osvetlenom masíve ľadovca Berniny sú veľmi dobre viditeľné drobné postavy. Nechce sa nám dolu, v chate si dáme obed a potom pokračujeme takmer tou istou cestou, ako sme prišli.
 
Okrem domácej dvojice opäť nikde nikoho. Cieľom však nie je stanica, kde sme vystúpili, ale horská osada Alp Grüm, ktorá je bližšie k Poschiavu. V smere od Bernina Diavolezza k stanici Alp Grüm sú dve stanice Bernina Lagalb a Ospizio Bernina. Čaká nás pomerne dlhý pochod prevažne v zatienenej časti údolia, nezdržujeme sa a obchádzame Lago Bianco po jeho pravej strane. Na brehoch nás prekvapí ťažba kameňa a štrku. Nachádzame tu infotabule s plánovaným ekoprojektom - Lago Bianco a Lago di Poschiavo sa stali súčasťou zeleného projektu na využitie hydroenergie regiónu. K stanici Alp Grüm prichádzame so západom slnka, deň bol veľmi dlhý a my sa už tešíme na večeru a spánok. Zo severu sa blížia sivé oblaky a tušíme, čo to znamená. 
 

Sobota

 
V noci prišla búrka, dlho prší, my dlho spíme. Po raňajkách balíme mokrý stan a vyrážame smer východ, pomaly sa chceme priblížiť k domovu. Chalani trochu poznajú taliansku časť Alp a chcú mi ju ukázať aspoň z auta. Volíme si preto trasu opäť cez Tirano, odtiaľ dole na Tresendu, kde točíme naľavo do hôr. Stále prší, je hmla a z viditeľnosti veľa nie je. Nasleduje horské Edolo, pokračujeme na krásne stredisko Ponte di Legno, ktorého okolie dáva tušiť nižšia oblačnosť. Kdesi nad nami je vysoké Adamello a Cima Presanella /3558 m.n.m./, ktoré patria do najjužnejšej skupiny Východných Álp a tvoria tu národný park Adamello-Brenta. Nasleduje Dimaro, kde pokračujeme naľavo smer Lago di Santa Giustina, neustále všetko v hmle a daždi. Za jazerom už smerujeme podľa značenia priamo na Bolzano a čaká nás zjazd do doliny. Mesto obídeme po jeho pravej strane a už po diaľnici pokračujeme severne na hraničný Brenner. 
 
 
Meníme sa za volantom a letíme Innsbruckom smerom na Salzburg, cieľ nocľahu je niektoré z jazier za mestom. Tesne pred zotmením nachádzame takmer zavretý kemp s penziónom pri jazere Mondsee. Šéfka areálu sa diví, že chceme stavať stan a ponúkne nám dobré miesto. Dážď ustal a tak varíme večeru.
Po nej ešte skúsime reštauráciu v penzióne a po ochutnávke dosť zlého vína lezieme do stanu. Nepiť rakúske víno tohto regiónu!!!
 

Nedeľa

 
Ráno zisťujeme, že miesto je ideálne na letnú dovolenku. Kemp má veľké množstvo zaplachtovaných karavanov a je možné tu celkom pohodlne a za dobrú cenu ostať i dlhšie. Okolo celého jazera je pekná cesta a spolu s okolím je to ideálne miesto i na cykloturistiku. Nasleduje balenie a návrat domov.
 
Termín, ktorý sme si zvolili, mne osobne vyhovoval, vyhýbam sa turistike v letných vysokých teplotách. Možno týždeň či dva skôr a v dobrom počasí by to bolo ideálne. Pre budúce návštevy v týchto regiónoch bude určite vhodné zistiť možnosť prespania na vysokohorských chatách. Na druhú stranu, ak by bolo stále fajn počasie, nikdy by sme nenavštívili miesta, ktoré sa nám podarilo nájsť. 
 
Komentáre Disqus