Výstup na sedemtisícový Muztagh Ata

Muztagh Ata sa týči 7509 m nad Čínskymi planinami a je jedným z najľahších vrcholov tejto kategórie. Napriek tomu ho vysoká nadmorská výška, ľadovcové trhliny, hlboký sneh a silný vietor robia stále ťažko pokoriteľným cieľom. Ja som sa o tom presvedčil na vlastnej koži.

Vrchol som najskôr uvidel pomedzi ťavie hrby! Tamojší čínski obyvatelia, ktorí sa hlásia k moslimom, totiž chovajú ťavy a využívajú ich práve na nosenie ťažkých bremien. Odkiaľ ich do týchto 3800 m vysoko položených usadlostí priviedli, sa mi zistiť nepodarilo, ale zato spoľahlivo odniesli celú našu výstroj do základného tábora. Tam sme si už na ňu museli dávať lepší pozor, pretože historiek o ukradnutej výstroji, aj priamo zo stanov, nebolo málo!

Základný tábor vo výške 4500 m vyzeral ako malé stanové mestečko. Len hŕstka zahraničných, ale o to viac čínskych turistov navlečených do najdrahších značiek športovej vysokohorskej výstroje.

Náš základný tábor pozostával z pár veľkých stanov (z ktorých jeden slúžil ako poľná kuchyňa), pomedzi ktoré sa prechádzali dlhosrsté jaky a navôkol pohvizdovali všadeprítomné svište.

Muztagh Ata
 
Hneď v prvý deň sa niektorí z našej skupiny rozhodli, že ešte vyjdu o sto/dvesto výškových metrov vyššie. Nedočkavosť sa u nich nanešťastie prejavila hneď na druhý deň výškovou chorobou - teda bolesťami hlavy a aj vracaním. Museli preto zostúpiť späť do príjazdového tábora, aby sa ďalšie tri dni poriadne aklimatizovali.
Nádherné počasie vie ľahko zvábiť na výstup, ale nedostatočná aklimatizácia môže byť osudná. Môže spôsobiť až fatálne napuchnutie mozgu, alebo vám z nedostatku kyslíka začne srdce pumpovať krv tak vehementne, že vám ju napumpuje priamo do pľúc a tým spôsobí udusenie a smrť. Jediným riešením je v týchto prípadoch okamžite zísť do nižšej nadmorskej výšky.
Aj júl vie priniesť mrazivé rána a tak sa stalo, že potok, ktorý tiekol stredom nášho tábora, zamrzol a vylial sa po brehoch, len pár centimetrov od nášho stanu.

Zoznámenie

Do ďalších táborov je nutné vyniesť jedlo, výstroj a ďalšie stany, a tak som sa začal zoznamovať s horou s 30-kilovým ruksakom na pleciach. Tréningy s vodou v ruksaku ma presne na 30 kíl pripravili, ale už nie na nadmorskú výšku a s tým spojeným zrýchleným dychom z nedostatku kyslíka.
Už úsek do prvého tábora nám zbúral ideály o tom, že napodobíme 8 hodinový vrcholový rekord. Nám trval výstup do prvého tábora 6 hodín. Postaviť stan v 5400 metroch, kde fúka silný vietor je takmer nemožné. Severák nám vytrhával stan z premrznutých rúk a až po viac ako jednej hodine sa nám podarilo stan ukotviť skalami a my sme konečne mohli doň odpadnúť na krátky oddych.
Večerný rituál je rovnaký - postaviť stan, uvariť večeru a roztopiť sneh na čaj.
Muztagh Ata
 
Jedlo sme si varili na variči, ktorý sme si kúpili len cestou pod kopec. To, že motorový benzín sa v ňom nemal používať, sme zistili až keď sme sa v stane začali dusiť. Ten sa totiž premenil na toxický bunker, v ktorom nás oboch začala bolieť hlava a pri pomyslení na ryžovú večeru som takmer uvidel môj obed po druhý krát.
Bolesti hlavy neprestávali ani počas prebdenej a ešte viac mrazivej noci a tak sme sa ráno, s hlavami veľkými ako balvany, čím skôr zbalili a zišli späť do základného tábora.
Tak ako u mnohých, aj u mňa sa znovu objavil môj verný priateľ herpes, ktorý sa mi v priebehu noci usadil nielen v kútiku pier, ale aj na nose. Ten sa mi už predtým tak či tak zlúpal od spálenia slnkom. Utieranie nosa sa mi tak stalo zážitkom plným bolestivých výkrikov a márnych pokusov o civilizovaný zovňajšok.
 
Ale aj základný tábor mal svoje špecifiká. Život tu strpčoval všadeprítomný prach z okolitej zvetranej pôdy a piesku. Jediné miesto, kde nám vietor nevial prach do očí a kde sme nemuseli žuvať škrípajúci piesok, bol stan. Menej potrebná batožina musela ostať v predsienke a tak už po dvoch dňoch splynula s prostredím, pretože ju zakryla dvojmilimetrová vrstva prachu.

Snehová búrka

Pod druhým táborom na nás čakalo pole s ľadovcovými trhlinami a jedným krátkym lanovým výstupom po ľadovej stene.
Vo výške nad 5400 m sme postupovali len veľmi pomaly. Jednu nohu dáte nanajvýš tesne pred špičku druhej nohy, a to všetko tempom spomaleného filmu.
Celý čas sa snažíte dýchať rýchlosťou zadychčaného bežiaceho psa. Ostrý a mrazivý vzduch škriabe v krku a silný vietor sa snaží odviať aj ten posledný kúsok kyslíka priamo z pred úst. Podobne, akoby ste sa skúšali nadýchnuť vystrčení z rýchlika.
Muztagh Ata
 
Moje postupové tempo bolo 10 krokov dopredu a potom aspoň 20 sekundový oddych opretý o obe paličky. Každé kilo, ktoré som zobral do ruksaku, mi uberalo neskutočne veľa energie a mal som pocit, akoby som na chrbte niesol celý svoj dom aj s nábytkom.
Ako som sa dostával bližšie k ľadovcovému poľu s trhlinami, tak sa z diaľky začali ku kopcu približovať oblaky. Zhruba o 20 minút som sa ocitol v temnom, šedivom mraku a v prudkej snehovej búrke. Nechcel som to hneď vzdať, ale ponoril som sa do takého šedivého mlieka, že som v niektorých momentoch videl doslova len na koniec mojej lyžiarskej paličky. Bál som sa že zablúdim, pretože predtým prešliapaný chodník zavial za pár minút sneh a ja som dostával čoraz väčší pocit beznádeje a strachu. Vietor so mnou lomcoval a chvíľami ma odhadzoval zo strany na stranu aj s mojím ťažkým ruksakom. A do toho sa pridali blesky! V tom bičujúcom snehu som len videl oslnivé záblesky žltého svetla s nepredstaviteľne silným rachotom hromov priamo okolo mňa! Frekvencia bleskov sa začala stupňovať z každej pol minúty na každých 10 sekúnd a v tých chvíľach som bol uprostred mraku a na zasneženej obrovskej pláni úplne sám. Kto mohol pritiahnuť blesk viac ako ja?!
 
Ľahol som si preto na zem a po bruchu (pretože na chrbte som mal ťažký a veľký ruksak so stanom) som sa začal kĺzať po svahu nadol. Zostupoval som tak rýchlo, ako sa len dalo, ale mrak bol obrovský a ja som prakticky nič nevidel. Zo svahu som sa dostal do menšieho sedla, kde som sa rozhodol zahrabať do snehu veci a zostúpiť dole. V tom sa z hmly vynorili moji dvaja ruskí kolegovia zo základného tábora, ktorí ma presviedčali, že treba chvíľu počkať a búrka pomaly prejde. Uveril som im až po 15-tich mrazivých minútach, kedy sa búrka začala naozaj tíšiť.
Muztagh Ata
A tak som si nasadil späť môj ťažký ruksak a vyrazil som nasledovať Rusov. Ak som mal tempo dovtedy pomalé, tak teraz sa akoby zastavilo. V priebehu tej búrky totiž nafúkalo od 30 do 50cm nového snehu a chvíľami sme sa doň dokonca zabárali až po pás. Mrak sa pomaly začal zdvíhať a s pribúdajúcim svetlom vo mne rástol aj optimizmus. Zo všetkých síl som sa snažil nestratiť strojovo postupujúcich Rusov predo mnou a skúšal som sa chytiť ich tempa. Nanešťastie pre nich si museli prešľapovať cestu cez úplne čerstvo napadaný sneh, ale ja som sa už vliekol za nimi po dvojito prešliapaných stopách. Aj napriek ich priekopníckemu handikapu, som len s ťažkosťami stíhal s nimi udržať tempo! Môj ruksak, v ktorom bol najväčšou príťažou vysokohorský stan, mi úplne vyrážal dych.
 

S poslednými silami kráčame ďalej

Onedlho sme sa dostali pod takmer kolmú ľadovú stenu, po ktorej som sa musel vyšplhať na lane a to aj s mojím super ťažkým ruksakom. Po asi troch metroch veľmi urputného šplhania a prešmykovania v mojich nepoužiteľných snehuliach som sa zošmykol späť pod stenu.
Dva ruské stroje si zatiaľ chvíľu po výstupe steny oddýchli a začali mechanicky postupovať ďalej. Ak som nechcel stratiť ich stopu, musel som vyliezť stenu čo najrýchlejšie. Preto som sa rozhodol zložiť ruksak a vymeniť snehule za mačky. To však v takejto výške znamená stratu 15 až 20 minút. Stále lapajúc po dychu, som si potom ruksak priviazal na koniec lana a po stene som vystúpil bez nadbytočných 25 kíl. Z vrchu som potom, zapretý oboma nohami, vytiahol lanom k sebe aj môj ťažký ruksak.
Muztagh Ata
 
Táto stena ma úplne odrovnala a ja som bezvládne zadychčaný ležal na snehu. Rusi mi však nedali ani na chvíľu vydýchnuť a už sa mi vzdialili natoľko, že som aj bez oddychu musel ihneď vyraziť za nimi.
Ak bol výstup pre mňa doteraz ťažký, tak po zdolanej stene môžem hovoriť o boji s poslednými silami. Vliekol som sa za nimi tak rýchlo, ako sa mi len dalo. V tých chvíľach som dokázal napredovať siedmymi krokmi vpred a 30 sekundovým oddychom po nich. Tempo, ktoré som sa pokúšal udržať, aby som ich nestratil z dohľadu.
Únava sa stupňovala a ja som si nevedel predstaviť, ako to ešte ďalších 5 hodín do nasledujúceho tábora potiahnem. Až o 4 hodiny neskôr nám všetkým konečne došlo, že to do dnešného cieľa nedáme a rozhodli sme sa prenocovať povedľa trasy.
Pretože som lopatku na sneh nemal, miesto pre stan som začal hĺbiť len rukami. Až po trištvrte hodine mi Rusi požičali ich lopatku a ja som mohol doterajšie škrabkanie snehu neporovnateľne zefektívniť. Našťastie nebol silný vietor a tak som postavil svoj stan do dvoch hodín.
 
Rusom sa medzitým vyšmykla asi 4-metrová palička od stanu a prepichla čerstvo napadnutý sneh tak rýchlo, že ju už nikdy viac nenašli. Našťastie ich stan držal pokope aj bez tejto jednej paličky.
Kvôli výparom z motorového benzínu som sa pokúsil dovariť jedlo vedľa stanu. Avšak, tam mi vietor zhášal oheň každé dve minúty a odnášal všetko teplo zpod hrnca na kopec. Neostávalo mi nič iné, ako si previazať cez nos šál a dýchať čo najmenej výparov z benzínu v stane.
Nečudo, že ma rozbolela hlava, čo je navyše v týchto nadmorských výškach úplne bežné. Bolenie hlavy takmer neprestáva, len sa niekedy zmierňuje. Kvôli nadmorskej výške vám aj napriek veľkému vyčerpaniu vôbec nechutí jesť a to platí aj o najobľúbenejších jedlách! Telo však energiu nesmierne potrebuje a tak sa musíte nútiť do jedla, aj keď vám vôbec nič nechutí.
 

Zdolanie snehového previsu

Vo výške 6200 m som už musel stan poriadne ukotviť aj dlhými bambusovými tyčkami, aby mi ho za pár dní, čo v ňom nebudem, navždy neodniesol vietor. Musel som totiž zostúpiť do základného tábora po zvyšok výstroje a jedla a tiež aby sa moje telo dobre aklimatizovalo na vyššiu výšku.
Muztagh Ata
 
Predchádzajúcu noc nafúkalo veľa snehu a ja som v tento deň zostupoval dole, v čerstvom snehu ako prvý. V mačkách sa mi kráčalo horšie, ale zato oveľa bezpečnejšie, ako v snehuliach.
Dostal som sa do asi 8-metrového sedla, kde sa po oboch stranách svah strmo zvážal do ľadovcových trhlín. Kedysi viedla nahor v stene cestička, ale tá bola teraz zaviata vysokým snehovým previsom. Neostávalo mi nič iné, ako sa vyškriabať hore stenou a začať nad sebou zhadzovať sneh tak, aby som sa mohol cez previs prebrodiť . Našťastie sa mi to podarilo bez zošmyknutia do spomínaných trhlín.
 
V základnom tábore som sa pokúšal vychutnať jedno pivo, ale to len dovtedy, pokiaľ sa na ňom neurobili ľadové škrupinky a tak som radšej zaliezol do stanu. Neprestávajúce pobolievanie hlavy, herpesy na perách a nose, zapálené hrdlo od studeného vzduchu, spálený nos od ostrého slnka, nechutenstvo do jedla, únava, kašeľ a všeličo ďalšie by sa dalo s trpkosťou zvládnuť, ale asi najhoršie je nocovanie v chladnom stane. Poriadne si neoddýchnete ani v noci a neustále sa prebúdzate zo zimy alebo z rachotu stanu, ktorým lomcuje vietor. Už aby som sa vrátil späť do civilizácie a opäť zaspával v teplej a mäkkej posteli.
 

Narodeniny a zlomený malíček

Na deviaty deň som si k narodeninám daroval len ďalšie kilá do batohu v podobe štyroch sklenených fľašiek piva a kila orieškov. Týmto som si chcel aj s ostatnými v prvom tábore pripomenúť, čo sa stalo pred 38-mi rokmi.
Pri výstupe som ešte musel vykopať zo snehu stravu a pár vecí, ktoré som tu pred piatimi dňami zahrabal. Snehová búrka a vietor, ktoré tu medzičasom vyčíňali, pochovali moje veci natoľko, že ani po polhodine hľadania som ich nenašiel. Úplne nakoniec však môj cepín narazil do niečoho pevného pod snehom, a tak som si mohol do už aj tak ťažkého batohu pridať ešte dve-tri kilá navyše.
 
Môj lezecký partner sa mi ozval sms-kou, že si v požičaných topánkach (pôvodne sa na vrchol chystal vyliezť v turistických) zlomil malíček a zišiel späť dole. S horou sa teda definitívne lúči a vracia sa späť do civilizácie.
Ja som sa od civilizácie naopak vzďaľoval. Po celodennom, jednotvárnom a vyčerpávajúcom výstupe pomedzi mrak sa mi konečne z hmly vynoril tretí tábor. Mrak sa začal postupne trhať a tak som k stanom došiel už za slnečného počasia. V základnom tábore mi jeden čínsky vodca prisľúbil, že môžem v T3-ke prespať v ich stane. Oni tam vraj v tento deň nebudú. Zložil som sa teda v tom najmenej zaviatom a občerstvil som sa mojím najobľúbenejším jedlom - slaninou so zamrznutým vajcom na tvrdo a trochou polystyrénovým chlebom.
Muztagh Ata
 
Už-už som si líhal spať, keď sa k stanom priblížili hlasy a zips zabzučal práva na mojom stane. Bola to skupina čínskych lezcov s vodcami, ktorí ma zo stanu začali vyhadzovať. Presviedčal som ich, že mi jeden stan bol sľúbený od vodcu v základnom tábore, ale žiaľ ani vysielačkou sa s ním nedalo spojiť.
Pokúšal som sa im vysvetliť, že nemám vôbec svoj stan, lebo som sa spoľahol na sľub, ale žial po anglicky veľmi nerozumeli. A tak som sa musel zo stanu vysťahovať. Čo najrýchlejšie som sa nasúkal späť do oblečenia, zbalil už rozbalený a vyhriaty spacák, obul zamrznuté topánky, nasadil na ne mačky a nahádzal som všetko späť do ruksaku. Nahnevaný na nespoľahlivého vodcu, som spupne zostupoval nadol a dúfal, že v nižšie položených stanoch nájdem aspoň jedno voľné miesto. Našťastie som tam našiel nielen prázdny stan, ale aj nemeckého kolegu Christophera z nášho základného tábora.
 
Ešte viac unavený z nezmyselného presunu ku koncu tohto dňa, som musel vyhrabať zo snehu už druhý stan, trochu v ňom upratať naskladané kyslíkové bomby a odpadol som hneď vedľa nich.
Navyše sa mi pri topení snehu podarilo druhý hrniec z variča zhodiť a tak sa mi na dne stanu vytvorila efektná, polozamrznutú mláka, ktorú som musel vyčrpkať lyžičkou. Navliekol som na seba premáčaný spacák a s bolesťami hlavy som sa vo veľkej zime pokúšal zaspať.
Termosku, ako aj čelovku, mobil a baterku z fotoaparátu som natlačil ku sebe do spacáku, aby som svojím teplom všetko ochránil pred mrazom. Možno rozumné, ale nie veľmi praktické riešenie. Dôsledkom je, že vám v spacáku neostane veľa miesta a nemôžete meniť polohy, lebo sa stále niečo ocitne pod vami. Spánok v kukle sa tak stáva viac-menej prebdením v jednej polohe, pri ktorej vám bude skôr či neskôr zima. Stále silnejúci vietor, ktorý lomcoval stanom a nastreľoval spŕšky snehu priamo na jeho steny, mi v noci nedal poriadne spať a ja som si niekoľko hodín spánku ukradol až nad ránom.
 

Boj o vrchol

Zhruba dve hodiny trvá pokiaľ sa zadychčaní pri každom menšom pohybe oblečiete do nespočetne veľa vrstiev, zbalíte všetko potrebné do ruksaku a nasúkate sa do zamrznutej výstroje a topánok.
Christopher nahodil veľmi vysoké tempo a ja som takmer vypustil dušu, len aby som za ním udržal moje polhodinové manko. Povrch snehu sa zmenil na ľadovú dosku, ktorá bola tvrdá doslova ako betón. Nájsť stopy po Christopherových skialpoch alebo po mačkách od skupiny lezcov pred ním, bolo takmer nemožné a tak som ich nesmel stratiť z dohľadu.
Muztagh Ata
 
Rýchle tempo ma začalo dusiť a teraz to už boli len chvatné, útržkovité a plytké nádychy s extrémne rýchlou frekvenciou. Vyzeralo to, akoby ste pol hodiny bežali a potom z tmy na vás niekto vyskočil - ste veľmi udychčaní, ale zo šoku stratíte dych a nemôžete ho znovu lapiť.
 
Síce vo veľmi veternom, ale stále slnečnom počasí, som nakoniec pred sebou uvidel skalnatý kopček. Nechápal som prečo si Christopher pri ňom zobúva lyže a radšej ho neobíde. Až po chvíľke som pochopil, že je to vlastne náš vytúžený vrchol...! Vyhŕkli mi slzy do očí a nechcel som uveriť, že som to nakoniec dokázal aj ja! Bolo 12:30 poobede a od vrcholu ma delilo už len 30 metrov. So slzami v očiach som najskôr objal Christophera a potom som aj ja konečne vystúpil na samotný vrchol.
Muztagh Ata
 
Ani silný vietor a ani -37 °C mi nezabránili v tom, aby som pomaly vychutnal krásne výhľady v diaľke, kde zasnežené vrcholy kopcov prepichovali oblaky ako ihlice. Všetky emócie a krása navôkol si ma pravdupovediac podmaňovali len postupne. Až pri zostupe som si uvedomoval, čo som dosiahol a začal som si vychutnávať okolie, krásne slnečné počasie a pohľady, ku ktorým som bol počas výstupu otočený chrbtom.
 

Omrzliny

Prenocoval som v druhom tábore a moju rannú ospalosť úplne prekonal až problém na najdrahšej časti výbavy. Zips sa mi na topánkach rozpojil a ostal otvorený, aj keď bol už bežec na druhej strane. Keďže sa mi toto stalo vo výške 6200 m, mohol som s istotou počítať s omrzlinami pri zostupe. Skúšal som bežec vrátiť po roztvorenom zipse späť, ale nechcel sa ani pohnúť. Až na nejaký 10-ty pokus sa mi to konečne mojimi zmrznutými prstami podarilo. Ak sa mi ale zips opäť otvorí, tak si z hory neprinesiem len životný úspech, ale aj krásne omrzliny... a to ak vôbec zostúpim.
Našťastie sa už nič také nestalo a ja som si mohol užívať krásnu scenériu navôkol počas celého zostupu.
 
Základný tábor je pri takýchto výstupoch vaším druhým domovom. Aj napriek tomu, že stále spíte v mrazivom stane a ste stále v relatívne vysokej nadmorskej výške, čaká tu na vás kuchár s horúcim čajom a naozaj až neuveriteľne chutným jedlom. Ja som pri zostupe myslel najviac na to, akú veľkú chybu sme urobili, keď sme chceli ušetriť pár eur tým, že si budeme variť sami. Nielen, že sa jednotvárna strava stala pre nás utrpením, ale nemali sme sa ani na čo tešiť. Základný tábor sa pre nás stal len ďalším nocľažiskom.
Na moje príjemné prekvapenie ma však kuchár privítal s teplým a chutným obedom a svoju odmenu som si po zvítaní dychtivo vychutnal!
Muztagh Ata
 
Moja posledná nevďačná úloha bola vyliezť naspäť do prvého tábora a zniesť odtiaľ veci, ktoré tam ešte ostali. Nechcelo sa mi tam ísť nielen kvôli únave, ale taktiež kvôli omrzlinám prstov na nohách, ktoré som si doniesol pravdepodobne z vrcholu. Až do predchádzajúceho dňa som pokladal bolesť prstov za daň zo zostupu, keďže prsty vtedy narážajú na špicu topánky. V základnom tábore som však zistil, že ide o omrzliny. Hovorí sa, že pokiaľ ich už raz dostanete, objavia sa veľmi ľahko znova a ja som si toto dedičstvo priniesol z jedného zimného bivaku v Nízkych Tatrách.
Pochopiteľne ma prsty najviac boleli pri schádzaní dole svahom. Každý krok bol masochistickým gestom, pri ktorom som si uvedomoval, že v takomto stave by som nemal vôbec kráčať, nie to ešte liezť po kopcoch! Kráčanie totiž postihnuté tkanivo na omrzlinách ešte viac ničí.
 
Nasledujúci deň nás malý autobus vliekol šesť hodín po hrboľatej, ale pritom krásne dramatickej ceste späť do najbližšieho mesta Kashgár. Zahľadený do krásnej scenérie navôkol som premýšľal o tom, akú krásu mi výstup odkryl. Či to bol môj úplne najvyšší vrchol v živote ešte ukáže čas...