Silvestrovský výstup v Himalájach

Michal Knitl - 6.10.2013

Píše sa 28. december 2011 a už takmer týždeň som v Rišikéši. V hlave mi už dva mesiace vŕta myšlienka na túru do sedla Kuari, iba niečo cez 200 kilometrov na severovýchod. Po tom, ako som to niekoľkokrát pre zimu a dlhé noci v horách zamietol, štyri dni pred Silvestrom pozerám predpoveď počasia.

Sťahujem mapu lokality z Texaskej univerzity z roku 1955 a v nasledujúce ráno o pol šiestej už sedím v autobuse. Vystriedam tri a dokonca aj džíp z Joshimathu do dedinky Tapovan, východzieho bodu na túru. Počas prvých minút spoznávam polovicu dediny, keď behám hore-dole po všetkých obchodoch a pýtam sa: „Máte vodu alebo prázdnu plastovú fľašu?“

V dedine nie je ani jedna. Až v piatom malom obchodíku mi dávajú prázdnu nádobu z cukríkov. Stmieva sa. Pýtam sa na cestu do sedla, keď sa ma ujíma Madho. Keď počuje, že chcem len tak niekde postaviť stan, ani sám neviem kde, pozýva ma domov. Býva so ženou, deťmi, rodičmi i rodinou brata v domčekoch dobrých 15 minút do kopca. Jeho žena v začmudenej kuchyni plnej dymu pripravuje čaj. Snažím sa zistiť čo pestujú a aké zvieratá chovajú, ale Madhova znalosť angličtiny je dostačujúca akurát na základný dialóg.

„Krava je naša mama“

Hovorí mi najdôležitejšiu správu so širokým úprimným úsmevom pri pohľade na plagát Krišnu s kravičkou. Ukladajú ma do veľkej miestnosti s dvoma posteľami a ponúkajú výbornou večerou: placky čapátí, dve misky so zeleninou a voda. „Hosť je ako boh,“ alebo „hosť je ako zlato,“ hovorí mi synovec, keď sa mu snažím za všetko poďakovať. Po dvanástich hodinách na ceste spím ako v bavlnke.

Ráno pred ôsmou už smelo kráčam do kopca. Prekvapuje ma nádherný ihličnatý les nad dedinou, cez ktorý stúpam až na lúky a pastviny na hrebeni. V poriadnom lese som nebol už pol roka! Už len pre ten pocit sa oplatilo prísť. Zrazu vidím bežať skupinu šiestich čiernych opíc s bielymi vlasmi okolo tváre. Sú vysoké približne meter, bežia a skáču z jedného stromu na druhý. Malo by sa jednať o druh šedého langura, vo vedeckých kruhoch známeho ako Semnopithecus entellus.

Žalúdok po dlhej dobe nezvláda normálny sáčkový čaj s cukrom. V tom najlepšom mi vypadáva toaletný papier z ruky a s holou riťou bežím dole svahom za ním. Ešteže tam nikoho nebolo.
Čím som vyššie, stále viac a viac sa mi odkrýva pohľad na Nanda Devi, druhý najvyšší vrch Indie o výške 7816 metrov. Vyššia je iba Kančendžonga na hranici s Nepálom. Pred rokom 1808, keď sa ľudia zo západu dostali prvýkrát severnejšie do Himalájí, bol vrchol Nanda Devi považovaný za najvyššiu horu sveta. Dnes je 23. v poradí.

Rezervácia Nanda Devi

Po expedíciách pred mnohými rokmi bola príroda tak zdevastovaná, že posledné tri desaťročia bol vstup do rezervácie Nanda Devi úplne zakázaný. Vstup povolili iba pred pár rokmi, avšak s povolením, ktoré dávajú iba obmedzenému počtu ľudí.
Veľmi ma teší, keď popri zamrznutých potôčikoch nachádzam na prekrásnej čistinke v lese dva tečúce pramene. Starosti o nedostatok vody sú zažehnané. Tesne pred sedlom začína fúkať nepríjemný mrazivý vietor. Na termoprádlo dávam goráčovú bundu. Posledné metre stúpam pomaly. Šliapem až na malé vyvýšené miesto. Celú rezerváciu Nanda Devi mám ako na dlani. Trávim tu dobrú pol hodinu. Úplný pokoj, nikde nikoho, po snehu ani chýru, ani slychu. Úplne právom je toto miesto označované za miesto s jedným z najkrajších výhľadov na Himaláje v Indii.

Rozmýšľam, že by som na tomto mieste aj stanoval, ale nočný vietor na hrebeni by mohol byť nepríjemný. Široký chodník sledujem ďalej. Na moje prekvapenie chvíľu traverzuje a za sedlom strmo klesám do lesa, akoby v inom vegetačnom pásme. Stromy sa kníšu. Dúfam, že ma žiadna opica nebude chcieť v noci ozbíjať. Obliekam si všetko čo mám, iba nadránom je mi trochu chladno na chodidlá. Voda vo fľaši v stane jemne zamrzla, v noci bolo pár stupňov pod nulou. Ak by bol v sedle sneh či ľad, zostup strmým svahom by nebol možný. Na jednej strane som sa tešil a chcel vyskúšať výstup v snehu a mať pohľad na zasnežené Himaláje, nakoniec som však bol rád, že sneh ešte nebol a mohol som pokračovať ďalej.
„Chodník do Auli je strmší, a preto sa na jar zostupuje do Tapovanu,“ čítal som na internete.

Lyžiarske stredisko Auli je jedno z najvychytenejších v Indii

Pri pohľade na chodník dole svahom a sedlo si myslím, že presne tam smerujem. Ráno ma rovnako ako večer víta opica vysoko v korune stromov. Na malej čistinke cez noc ani nezafúkalo. Ak by som spal vyššie, v miestach, kde vietor dul, viac než 12 hodín v spacáku by istotne nebolo najpríjemnejších. Tešil som sa na zostup. Po polhodine ma prekvapuje stúpanie, po vyše hodine ďalšie. Hore a dole, hore a dole, až sa dostávam na lúku s opustenými kamennými domami na úrovni strmého sedla naproti. Začínam si uvedomovať, že rozhodne nie som na ceste do Auli a idem po hlavnej ceste 5-dňového prechodu pohoria do dedinky Ghat. V hustom rododendronovom lese občas vyplaším neznáme vtáky podobajúce sa prepeliciam s modrým zafarbením a na obed stretávam prvého pastiera oviec. Dostávam sa do obývanej dedinky Panarini, domácimi prezývanej Pana.

Pri domoch majú domáci niekoľko metrov vysoké hory sena, domčeky sú všetkých farieb od výmyslu sveta. Dievčatá naberajú vodu z prameňa priamo pod pasúcim sa stádom kráv a oviec. Chlapec sa ma pýta, kam idem. Zisťujem radostnú správu. Cesta sa rozdvojuje a existuje aj kratšia cesta do civilizácie.
„Prosím, viete či sa tu dá niekde naobedovať? Stačí ryža a šošovica,“ pýtam sa pri dome chlapca o pár krokov nižšie.
 „Žiadna reštaurácia tu nie je,“ hovorí mi jeho staršia sestra. Vzápätí ma pozýva domov a hovorí, že mi trochu dajú. Milí ľudia žijú v Himalájach!
„Sme tu na prázdninách. Bývame v mestečku Chamoli, ktoré sa nachádza na hlavnej ceste do Joshimathu,“ hovorí mi vnučka 75-ročného dedka. Vďaka škole vie z rodiny najlepšie po anglicky.
„Oslavujete príchod nového roku?“
„V mestách a v Joshimate ľudia oslavujú. Ale tu na dedine nikto neoslavuje.“
„Máte tu v zime veľa snehu?“
„Takto pred rokom tu bolo snehu po kolená.“
Ďakujem a snažím sa im zaplatiť. Odmietajú...

Dedinka Pagna

Cestou do dedinky Pagna stretávam cez dvadsať domácich budujúcich kamenný chodník. Farebné šaty mužov i žien sú ako farby dúhy na oblohe. Chodník vedie dlhým prudkým klesaním po skalnatom brale do údolia. Takmer na celom úseku dosahuje metrovú šírku. Prípadné pošmyknutie by mohlo stať osudným. Neviem si predstaviť, že by tu ľudia šliapali aj v zime, po snehu i ľade. Dole v údolí je presun bezproblémový. Kráčam pri rieke skoro po rovine, prevýšenie do dedinky Durmi i Gauna je minimálne. Slnko zapadá. Do pol hodiny bude tma. Zvedavé deti hrajúce kriket ma obkľučujú ako najväčšiu atrakciu. Po pár minútach prichádza sestra jedného z nich a pýta sa ma, kde budem spať.
„Netuším. Tu mám stan, a tak možno na druhom brehu rieky,“ odpovedám.

Do dedinky Nijmula, z ktorej ide ráno džíp do Chamoli sú to iba dva kilometre. Pozvanie na Silvestra od domácich sa ale neodmieta. Domáci Nandan Singh mi ako jednu z prvých informácií oznamuje, že je z kasty Bisht. Až neskôr zisťujem, že je to titul, ktorý dávali v minulosti králi šľachticom a urodzeným pánom. Keďže domáci nič neoslavujú, Silvester som síce po prvýkrát po dlhých rokoch prespal, avšak o pol piatej, keď sa rodil nový rok na Slovensku, som sa zobudil, aj keď význam tohto času som si uvedomil až o niekoľko hodín neskôr. Všetci chlapi v chalupe fajčili jednu krátku ušúľanú cigaretu za druhou. Aj ráno o pol siedmej, domáci takmer ani oči neotvoril a už pálil. Ponúkajú ma čajom, čapátí i zeleninou, dokonca mi nútajú neter, nech si ju vezmem domov.
Ráno, po 45 minútach šliapania a hodine čakania, nasadám do džípu a smerujem do 20 kilometrov vzdialeného Chamoli za 30 rupií a ďalšími dvoma autobusmi sa vraciam do Rišikéšu. Cesta autobusom je zážitok sám o sebe. Mamičky sediace vpredu si bez slov posúvajú svoje ratolesti, otvoria okienko a vracajú. Ak vás niekto drgne či kopne, nečakajte, že sa vám ospravedlní....

Článok je úryvkom z autorovho nového cestopisu Farebný svet: http://www.michalknitl.com/farebny-svet/. Cestopis je o putovaní 6 mesiacov krížom-krážom v Indii, 66 dní a takmer 600 prešliapaných kilometroch v nepálskych Himalájach a 3 týždňoch s úžasnými ľuďmi v Bangladéši. Nadväzuje na takmer polročné cestovanie naprieč Strednou Áziou z cestopisu Hodvábny vietor: http://www.michalknitl.com/hodvabny-vietor/. Na stránke autora nájdete mapu 15 mesačnej cesty, rozpočet, ukážky cestopisov i zoznam pripravovaných prezentácii, ktoré budú v priebehu októbra a novembra vo viac ako 20 mestách na Slovensku a Českej republike: http://www.michalknitl.com/prezentacie/. Michal Knitl je tiež organizátorom festivalu Cestou necestou, ktorý zavíta počas jesene do 4 slovenských miest: www.cestounecestou.sk (Piešťany, Pezinok, Banská Bystrica a Bratislava).

 

Komentáre Disqus