Turistika po balkánskych a gréckych horách

Július Jarábek - 21.5.2014

V auguste roku 2007 náš KST usporiadal pre svojich členov turistický zájazd. Jeho cieľom bolo zdolať najvyššie kopce gréckeho a balkánskeho poloostrova - Olymp, Musalu, Vichren...

Z Lučenca sme cez Maďarsko a Rumunsko smerovali do obce Calafat, kde premáva kompa cez Dunaj. Kompa nie je práve najlacnejšia záležitosť, ale iná možnosť vtedy nebola. Po vylodení sa na bulharskej strane sme mohli pokračovať v ceste. Ale iba do najbližšieho mesta na druhej strane - do Vidinu. Tu sme si urobili prehliadku mesta. Domáci nám doporučili navštíviť starú vojenskú pevnosť Baba Vida na brehu Dunaja. Bola to pekná, zachovalá stavba, ktorá mala spoločníčku aj na druhom brehu.

Z Vidinu sme vyrazili do Borovca, odkiaľ sme plánovali prvé výstupy do hôr. Plánovali. Celú noc totiž prudko pršalo. Keď sme sa ráno prebudili, stratili sme všetku náladu, aj chuť na turistiku. Vonku pršalo, teplota bola 8 stupňov, boli sme sklamaní. Rozmýšľali sme, čo ďalej. Na Horskej službe nám povedali, že dážď bude trvať tri dni. To isté sme zistili aj na Internete. Po porade sme sa rozhodli, že celý program otočíme a začneme od konca - teda od Grécka.

Výstup na Olymp

Celou cestou nám stále pršalo a v duchu sme sa lúčili aj s turistikou v Grécku. Do Parálie sme dorazili poobede a prvé myšlienky boli na more. Obliekli sa pršiplášte a už sa utekalo k moru. V daždi a pri teplote 12 stupňov Celzia. Pri návrate od mora sme rozmýšľali, ako a kde budeme spať. Niektorí si vyhliadli rozostavanú budovu penziónu a išli spať tam a my ostatní sme spali v malom autobuse. Na parkovisku uprostred vyhláseného rekreačného strediska Parália! Keď sme o 22,00 hod. zaspávali, ešte stále lialo.

Ráno nás zobudila krásna modrá obloha - azzuro. Okamžite sme zrazili z nafukovačiek vodičov a vyrazili sme cez Litochoro po krásnej, úzkej horskej cestičke do Prionie. Odtiaľ sa nastupovalo na náš prvý výstup - na Olymp, najvyššiu horu gréckeho poloostrova, vysokú 2917 m.n.m. Z parkoviska za neustáleho stúpania sme v priebehu 2,30 hodiny zvládli 1000-metrový výškový rozdiel na chatu Refuge A. Z tejto chaty je to už na vrchol Olympu už iba 2,30 hodiny a niečo cez 800 metrov prevýšenia. Žiaľ, už pri odchode z chaty začalo mierne pršať. Po asi polhodine stúpania a pri silnejúcom daždi začal z oblohy padať drobný grís. To bol už povel na ústup. Štyria z našej skupiny sa však rozhodli pokračovať. Nakoniec sa im s ťažkosťami podarilo Olymp zdolať. Vrchol Mytikas bol v hmle a výhľady žiadne.

Bivak na pláži a prechod do Bulharska

Večer sme sa všetci stretli v Prionii pri autobuse. Dohodli sme sa, že prespíme na pláži pri mori v Leptokarii. Bivak sme si rozhodili asi štyri metre od mora. Bol to najkrajší bivak v mojom živote. Kým sme zaspali - čo mimochodom netrvalo dlho - počítali sme padajúce hviezdy. Blížil sa Vavrinec. Noc, kedy padá najviac hviezd. Šum mora a únava z výstupu na Olymp spravili svoje. Oči sme otvorili až ráno.

Ráno sme sa zobudili s východom slnka. Tento deň bol určený ako oddychový. Milovníci mora sa mohli okúpať a tí ostatní na nich aspoň pozerať. Na obed sme však už vyrážali do Bulharska. Cestou sme mali v pláne pozrieť si zaujímavé vinárske mestečko na bulharskom území s bizardnými pieskovcovými útvarmi - Melník a jeho Melnické pyramídy. V mestečku sú domy, ktoré zaujmú svojím stavebným štýlom, je tam aj vinárske múzeum a starý turecký most. Z Melnika sme pokračovali do mestečka Bansko. Cestou sme sa zastavili na jednej čerpačke na „cikpauzu“. Tam sme objavili figovník, obsypaný zrelými figami. Veru, riadne sme ich preriedili. Tie čerstvé figy boli fantastické.

Výstup na Vichren

Po príchode do Banska nás čakalo ešte 17 kilometrov strmého stúpania úzkou lesnou cestou na chatu Vichren. Tých 17 km sme išli vyše hodiny. Miestami bola cesta zavalená po predošlých prívalových dažďoch a na chatu sme dorazili o pol dvanástej večer. Prvé slová prekvapeného chatára boli, že autobus ešte na ich chate nebol (1950 m.n.m.). Všetkých nás uložil do jednej miestnosti na poschodové postele, ktoré boli tak labilné, že tí, čo spali hore, dostávali morskú chorobu, keď sa chceli otočiť.
Na druhý deň nás čakal jednodňový prechod pohoria Pirin s výstupom na najvyšší vrchol tohto pohoria - Vichren (2914 m.n.m.). Po asi dvaapolhodinovom stúpaní sme dosiahli vrchol Vichrenu. Počasie bolo nádherné, viditeľnosť dobrá, proste ideál.
Ale tento vrchol nebol to, na čo sme sa v tomto pohorí tešili najviac.

Tým zlatým klincom bolo Končeto, úzky hrebeň medzi dvomi kopcami, dlhý okolo 30 metrov a široký okolo pol metra. A po oboch stranách strmé, takmer kolmé svahy, dosahujúce výšku až 800 metrov. Proste - adrenalín. Ale na Končeto to boli zhruba ďalšie dve hodiny a za ten čas sa zmenilo počasie. Zo severu sa tlačila hmla a to bol koniec krásnych výhľadov. Ale pohľad na južnú stranu nás tak očaril, že sme ujúkali na plné hrdlá. Celé Končeto sme všetci prešli bez úrazu a pokračovali ďalej po hrebeni. V poslednom sedle sme opustili hrebeň a odbočili sme do doliny ku chate Javorov, kde nás mal čakať autobus. Vodiči už mali pre nás rozkrájané dve obrovské dyne. Dyňa asi nikdy tak nechutí, ako po celodennej túre v horách. Naša túra trvala 8,30 hodiny.

Rilský manastyr

Po skompletovaní skupiny sme nasadli do autobusu a začali presun.  Naším cieľom bol Rilský manastyr. Kláštor, ukrytý v jednej z množstva dlhých dolín na úbočiach Rily.
Tento kláštor je chránenou pamiatkou Unesco. Je to nádherná a obrovská stavba so štvorcovým pôdorysom a takým istým nádvorím. Má južnú a severnú vstupnú bránu. Na nádvorí je umiestnený kostol a strážna veža. Vstup na nádvorie je voľný. My sme tam dorazili okolo 20,00 hodiny a stále bolo otvorené.
Nakoľko tento kláštor bol aj východiskom na ďalšiu túru, museli sme sa poobzerať po vhodnom nocľahu. Ten sme našli v tesnom susedstve kláštora.

Ráno bol opäť klasický budíček o 5,15 hodine. Po nevyhnutnej hygiene a raňajkách sme vyrazili asfaltkou do doliny smerom na Ribni ezera, ktoré sa nachádzajú tesne pod hrebeňom. Cesta postupne prechádzala na prašnú cestu a neskôr na klasický turistický chodník.

Chata Ribni ezera

Postupne sme opustili pásmo lesa a dostali sa do lúčnatej krajiny s množstvom potokov a prírodných jazier. Celé pohorie Rila je známe množstvom vody, ktorú nájdete v dolinách ale i priamo na hrebeni. To sa o našich horách povedať nedá.
Po takmer šiestich hodinách sme dorazili na chatu Ribni ezera, ktorá je obklopená hladinami jazier. Z chaty sme vyrazili strmým úbočím do sedla Kanarski preslap, ktoré už bolo súčasťou hrebeňa. Tu sa nám otvorili prekrásne pohľady na mohutné kopce, tvoriace zaujímavú scenériu tohto pohoria.
Kamenistý terén postupne ustúpil lúčnatému povrchu, ktorý nám pripomínal hrebeň našich Nízkych Tatier alebo Veľkej Fatry. Naša cesta obchádzala veľkú vodnú nádrž Beli Iskar, z ktorej je zásované pitnou vodou 60 km vzdialené hlavné mesto Bulharska - Sofiu. Pomaly sa schyľovalo k večeru a my sme stále hľadeli do ďalekého sedla Džanka, kde sme hodlali prenocovať v kosodrevine. Dorazili sme tam tesne pred zotmením. Kosodrevina tu bola na naše pomery riedka. Tvorili ju iba samostatné ostrovčeky - proste ideálne miesto na nocľah. Obloha bola jasná, vietor nefúkal, tak sme sa rýchlo navečerali, rozbalili spacáky a zaľahli.

Cieľ - Musala

Zo sedla Džanka sme už videli vytúžený cieľ celého nášho výletu - najvyšší vrchol celého balkánskeho poloostrova - Musalu (2925 m.n.m.). Ale aby sme dosiahli jej vrchol, museli sme ešte zdolať tri menšie vrcholy a vydržať päť hodín. Posledný stupák priamo na Musalu bol najtvrdší - v priebehu polhodiny bolo treba zdolať výškový rozdiel okolo 400 metrov.
Ale to už bol pre nás ten najmenší problém a o 11,30 hodine sme zastali na vrchole v nadmorskej výške o 270 metrov vyššej, ako je vrchol Gerlachu.

Po zdokumentovaní vrcholu sme sa pobrali prudkým klesaním smerom na sever do mestečka Borovec. Cestou sme dorazili k jazeru pri chate Musala, kde sme si mohli vysušiť mokré spacáky a pršiplášte z ranného daždíka a vo vode jazera ochladiť ubolené nohy. Po prestávke sme sa nekonečnou dolinou vybrali v ústrety nášmu cieľu. Tešili sme sa na teplú sprchu a normálnu posteľ, len sme ešte ani netušili, či nejaké budú. Naši vodiči nás čakali skoro dva dni v Borovci, tak sme ich predvídavo poverili dôležitým bojovým úkolom. Mali nám zabezpečiť lacné ubytovanie s teplou sprchou. Nesklamali nás. Konečne sme na sebe spáchali prepotrebnú hygienu a vyrazili do ulíc za účelom poslednej večere. Po večeri sme už spokojní odišli stráviť svoju poslednú noc na pevnom lôžku.

Cesta domov

Ráno sme spokojní a oddýchnutí už automaticky obsadzovali svoje miesta v autobuse. Prvá zastávka bola v niekoľko kilometrov vzdialenom Samokove. Tu sme si ešte nakúpili raňajky a nejaké drobné darčeky domov. Pokračovali sme až do Vidinu, aby sme sa ešte v ten deň dostali na rumunskú stranu Dunaja. Keď sme dorazili do prístavu, zistili sme, že pred nami je šesť kamiónov a premáva len malá kompa. Na ňu vojde iba päť kamiónov a zopár menších vozidiel. A bola to predposledná linka pred nočnou prestávkou. Tu však zabodoval náš vodič, ktorý bol oblečený podobne, ako obsluha kompy. Postavil sa pred kamióny, rukou ich zastavil a posunkami smerom k nám nás naviedol pred kamióny. Kým kamiónisti pochopili jeho trik, kompa už bola na šírom Dunaji. Cesta Rumunskom bola rozbitá tak isto, ako keď sme cestovali opačným smerom.

O štvrtej ráno sme dorazili do maďarského mesta Cegled, kde vodiči museli urobiť osemhodinovú bezpečnostnú prestávku. Odstavili to na parkovisku supermarketu Tesco, ale tých osem hodín bolo aj tak nekonečných. Aj preto, že zase s nami cestoval aj dážď. Potom už nebol problém doraziť bezpečne do Lučenca, odkiaľ sme sa rozišli do svojich domovov.

Komentáre Disqus