Babia hora, turistický výstup

Jozef Terem - 8.5.2013

Vnútorné volanie "divočiny" už bolo prisilné a tak nezostávalo iné ako vyraziť do prírody. Zbalil som stan, spacák, čelovku a vyrazil za kamarátmi na Kysuce a deň nato ďalej na Oravu. Za cieľ som si vybral túru na Babiu horu, úplne na severe Slovenska.

Babia hora je najsevernejší vyhliadkový bod Slovenska a zároveň najvyšší vrch Oravských Beskýd. Leží priamo na slovensko - poľskej hranici, Poliaci ho nazývajú Babia Góra alebo Diabląk. Toľko v stručnosti k lokalizácii a poďme na cestu...

Odkiaľ vyraziť

Z Námestova som sa vybral na sever, smer Oravská Polhora, ktorá je podľa značiek 18 kilometrov. Obec Oravská Polhora začína hneď, ako končí dedina Rabča. Po možno 200-300 metroch treba s autom zabočiť do uličky vpravo. Tu však treba dať pozor. Skutočnosť, že ide o východiskový bod na túru na Babiu horu je tu značený iba naozaj malou tabulou, ktorú možno ľahko prehliadnuť. Od odbočky je to ešte presne 2,5 kilometra po asfaltke k chate Slaná Voda /755 metrov/, kde treba odstaviť auto a ďalej pokračovať po svojich. V chate Slaná Voda si môžete dokúpiť tekutiny, prípadne horalky, čokoládu. No v čase mojej návštevy, začiatkom mája, hoci bola nádherná nedeľa a naokolo množstvo výletníkov, nevarili. Podľa turistického značenia je to na vrchol Babej hory po žltej značke 3,4 hodiny. Keďže vrchol Babej hory je vo výške 1725 metrov, čakalo ma celkové prevýšenie približne 970 metrov.

Smer Hviezdoslavova horáreň

Od Slanej Vody treba vyraziť po svojich, pričom po niekoľkých kilometroch budete míňať Hviezdoslavovu horáreň. V tomto kraji totiž čerpal Hviezdoslav námety pre svoje dielo - Hájnikova žena. V horárni je dnes umiestnená múzejná expozícia spojená s tvorbou Hviezdoslava a v blízkosti sa ešte nachádza aj pamätný dom Mila Urbana. K Hviezdoslavovej horárni sa možno dostať po asfaltke, podľa značky 4,2 kilometra alebo po žltej značke chodníkom cez les. Je to na vás. Ak by ste sa vybrali po asfaltke, po nieľko sto metroch budete míňať diviačiu oboru Slaná Voda, kde si môžete pozrieť stádo diviakov. Míňať však budete pravdepodobne aj množstvo výletníkov na kolieskových korčuliach, ktorý využívajú kvalitu asfaltky na korčulovanie. Celkovo, tento dlhý nástup pod samotné úpätie Babej hory k horárni mi dosť pripomínal situáciu na Roháčoch k Ťatliakovej chate alebo cestu na Hrebienok. Človek má kilometre v nohách ešte skôr, ako vlastne začne ísť do tuhého. To je cítiť hlavne pri spiatočnej ceste...

Výstup na Babiu horu

Moja kondícia bola po niekoľkých mesiacoch zraneného kolena v háji. Aj na túto túru som vyrazil s vedomím, že možno to budem musieť otočiť. Najmä prvé dve hodiny túry, napriek tomu, že Babia hora je úplne pohodový turistický kopec, dosť som fučal a potil sa. Dopredu ma však poháňala mužská ješitnosť alebo možno výstižnejšie povedané, ješitnosť človeka, ktorý mal ešte pred nedávnom solídnu kondičku, no momentálne ju nemá a je mu ťažko sa s tým zmieriť. A tak som sa snažil svoj pomerne plazivý výstup kompenzovať tým, že som postupoval rovnomerne, bez prestávok na oddych. Koleno mierne pobolievalo, ale všetko bolo v norme. Cítil som, že to dám.

Prvá polovica cesty od Hviezdoslavovej  horárne až na vrchol ma úprimne povedané veľmi neoslnila. Možno mi dajú milovníci tejto lokality frčku do nosa, no les mi pripadal riadne zdevastovaný po ťažbe dreva, turistický chodník križovalo množstvo rozbahnených ciest po ťažkých mechanizmoch. No druhú polovicu cesty som si už riadne užíval. Turistický chodník je vynikajúco upravený, doslova vydláždený kameňmi, až mi pripomínal Tatranskú magistrálu. Cestou boli tri drevené útulovne, kde sa možno schovať v prípade zlého počasia, dokonca tu možno aj prespať. Všade bol aj dostatok vody na doplnenie zásob. Najmä hneď ako začalo pásmo kosodreviny, vykukli nádherné vyhľady, neporušená príroda  a chodník mi pripomínal hrebeňovku ako dakde v Nízkych Tatrách. Tu už vo mne panovalo to pravé nadšenie z turistiky. Hoci bol začiatok mája, chodník ešte stále pretínali snehové flaky, na ceste od horárne som počas celej doby stretol možno desať turistov. Každým krokom bližšie k vrcholu po kosodrevine sa do mňa vlievala energia. Dych sa mi upravil, tep chytil pravidelný rytmus, už som nevnímal svoje telo, len som si užíval momentálnu prítomnosť.

Na vrchole Babej hory

Vrchol ma opäť privítal v samote. Len z diaľky som zazrel dvoch turistov, ako schádzajú na poľskú stranu. Ocitol som sa tak sám nad Oravou aj Poľskom. Ticho, fúkal iba vietor, výhľad bol dramaticky popretkávaný v diaľke búrkovými oblakmi. Tých niekoľko minút v ostrom vetre som si riadne užíval. Na vrchole je pamätník pápežovi Jánovi Pavlovi, ktorý v mladosti niekoľkokrát vyšliapal na vrchol Babej hory. Pamätník je z jednej strany po slovensky, z druhej strany po poľsky. Rovnako ako aj turistické značky boli na vrchole v oboch jazykoch. Aj na takejto drobnosti možno evidovať vzájomnú sympatiu a spätosť oboch národov. Vrchol Babej hory je totiž priamo na slovensko - poľskej hranici, pýšia sa ním tak aj Poliaci a je považovaný za najsevernejší bod Slovenska.

Cestou dolú som sa cítil po dlhej dobe opäť ako znovuzrodený. Tešilo ma, že som počas cesty stretol minimum ľudí a mal tak čas premýšlať a byť iba sám so sebou. Vyplavilo zo mňa nervozitu, zmätok, nános civilizačného prachu, tých nieľko hodín osamote v prírode mi upravilo karmu, usporiadal som si myšlienky. Ak by ma niekto z diaľky pozoroval, ako sa rozprávam sám so sebou a nahlas si spievam, zrejme by ma považoval za blázna :) To všetko však patrí k čaru hôr, kde sa človek mení na prírodzeného samého seba. Aj z tohto dôvodu mám veľmi rád potuľky osamote. Bol to reset, ktorý som už akútne potreboval.
Tak, toto bol príbeh jedného pekného, jarného, nedeľného dňa...

Komentáre Disqus