"O túto kolónii sme jednoducho nemali prísť ..." hovorieval žartom jeden z našich obľúbených pedagógov na fakulte. A mal pravdu - Slovensko má totiž rozhodne čo ponúknuť. Keď sme premýšľali o tom, kam vyraziť na predĺžený víkend, dať si pritom do tela a trochu užiť zasnežené romantiky, boli slovenské hory jasnou voľbou.
Pretože sme boli predchádzajúce leto prevetrať kolesá na Malej Fatre, rozhodol som sa dotiahnuť kamarátov do rovnakého terénu a pozrieť sa, ako vyzerajú tie isté miesta v zime. A čuduj sa svete - šesť hodín cesty od Prahy sa skrýva doslova outdoorový raj.
Cez Diery s prstom v nose
Vyrazili sme vo štvrtok z Prahy polnočným rýchlikom smer Žilina. V celom vlaku bolo len veľmi málo "normálnych" ľudí bez batohov s pripnutými cepínmi a mačkami. Cesta s "jindřichohradeckým" rumom utiekla ako voda a ja som ráno zažil možno najhoršiu opicu v živote. Po dvoch nepríjemných toaletných hodinách v socialisticky štylizovanom, no príjemne vykúrenom hotelu Diery sme traja vyrazili smer Dolné diery. Nasadili sme mačky a nastúpili do koryta zamrznutého Hlbokého potoka.
Pôvodne sme očakávali pekelný náklep, namiesto toho sa jednalo o rozprávkovú cestu zimným rajom. Okrem dvoch ladolezcov a jednej "Homolkovej" rodinky sme stretli pár v pokročilom veku, ktorý si Diery absolútne užíval a dodal nám istoty - "keď oni, tak my s prstom v nose," dalo by sa čítať v našich myšlienkach. Hoci sú Dolné i Horné diery cez zimu oficiálne uzatvorené a v bežnej turistickej obuvi úplne (!) neschodné, s nasadenými mačkami im nebolo čo vytknúť. Niektoré kolmé úseky s našimi cez dvadsať kíl ťažkými batohy neboli síce úplne elegantné, ale stálo to za to. Avšak o tom, že aj tak je tu treba dbať na najvyššiu opatrnosť a mať z prírody veľký rešpekt, svedčí fakt, že niekoľko dní po našom treku tu zahynul skúsený český horolezec. Česť jeho pamiatke!
Bez vody
Po Horných dierach sme došli do sedla Medzirozsutce. Pod Malým Rozsutcom sme zahodili batohy a vydriapali sa hore. Ticho, len v diaľke štekajúci psi zo Zázrivej, západ slnka v ľahkom hmlistom opare a obloha pokrývajúca milióny odtieňov od bledo modrej po ružovú. Krásny koniec dňa! Keď sme sa vrátili k stanu, čakalo nás však jedno nemilé prekvapenie - totálne odišlo tesnenie benzínového variča. Po dlhej hodine Džordžovej obetavej práce sme si rozdelili ešus vlažných čínskych rezancov, zajedli ich studeným lunchmeatom a ľahli si. Bolo jasné, že budúci deň nebudeme mať takmer žiadnu vodu a budeme musieť jesť sneh ...
Rozsutce - niekedy pre blbcov
Ráno som sa vyhrabal zo spacáku pred svitaním a vybehol opäť na Malý Rozsutec. Ďalšie z rán, ktoré človeka nabijú pozitívnou energiou aspoň na mesiac, až som si hovoril, či vôbec chcem späť domov. Po dvoch hodinách fotografovania som sa vrátil k stanu, zobudil chlapcov a začali sme stúpať na Veľký Rozsutec, ku ktorého fantastickej siluete smerovali naše pohľady počas celej cesty. Bez vody ma tento úsek veľmi potrápil, vrchol som dosiahol s veľkým oneskorením. Bolo už po poludní, keď sme zostupovali smerom na sedlo Medziholie. Vzhľadom k parádnemu počasiu stúpla prevádzka na ceste a stretli sme tu možno niekoľko desiatok ľudí.
O existencii mačiek väčšina asi ani nemala tušenia. Či ich obdivovať pre odvahu, či zatracovať pre blbosť necháme na čitateľovi, každopádne sa mnohí po namrznutom svahu kĺzali ako o závod. Tak ako tak je však zimná premávka na Veľkom Rozsutci absolútne neporovnateľná s tou letnou - priamo na vrchole sme v lete stretli desiatky aromatizovaných metrosexuálov v žabkách, v tielku a hlavne s početnými vreckovými psíkmi... Na niekoľkých internetových stránkach sme sa pred cestou dočítali, že sú Rozsutce na zimu uzavreté. Nie je to ale úplne pravda - smie sa na ne až do prvého marca, a sú pre návštevníkov hôr zakázanej do polovice júna.
Parádna hrebeňovka
Vzhľadom k časovému oneskoreniu a smädu sme sa jednohlasne zhodli obísť nasledujúci vrchol hrebeňovky Stoh traverzom cez lavínový svah. Hoci je táto cesta v zime logicky uzavretá, trúfli sme si na ňu vzhľadom k nízkej a pevnej snehovej pokrývke a minimálnemu lavínovému nebezpečenstvu. Nastúpali sme na Poludňový Grúň a po západe slnka aj na Chleb. Za ustavičného jedenia snehu mi na náveternej strane namrzli pery, mali sme smäd, takže sme sa rozhodli zložiť hlavy na povalách Chaty pod Chlebom. S termoskami naplnenými horúcim čajom, hydratovaní hektolitrami kofoly, čajmi aj piva sme potom celú nedeľu šliapali o poznanie rýchlejšie a s väčšou radosťou než v predchádzajúcich dňoch.
Vrcholky sme míňali jeden za druhým a užívali si slnečného svitu ako nikdy. Myslím, že by so mnou väčšina návštevníkov zimnej Malej Fatry súhlasila, keď poviem, že úsek medzi Veľkým a Malým Kriváňom patrí medzi absolútne najlepšie - príjemne namrznutá hrebeňovka, rozhľad 360 ° a Tatry ako na dosah. Zima bola už na ústupe a niekoľko predchádzajúcich dní pražilo do južných svahov slnka ako o život. Pozorovali sme tu príchod jari, zatiaľ čo severné svahy boli pokryté súvislou snehovou pokrývkou. Všeobecne však bolo snehu na hrebeňoch veľmi málo, tvoril vlastne len niekoľko centimetrov hrubú zamrznutú šupku.
Vďaka!
Za osem hodín sme od Chaty pod Chlebom preleteli cez najvyšší vrchol Malej Fatry - Veľký Kriváň a potom cez Pekelník, Malý Kriváň, ľadom pokryté Biele Skaly, Suchý, kofolu v Chate pod Suchým a Starý hrad až do staničného bufetu na Strečne. Tu už nám bolo všetkým jasné, že sa do zimných slovenských hôr musíme ešte vrátiť. V staničnej putike, kde sme sa nakoniec po vzhliadnutí interiéru rozhodli dopĺňať tekutiny penivým mokom vonku na peróne, nás čakala príjemná bodka v podobe veselého okoloidúceho ukrajinského pôvodu. Keď nás videl vonku piť pivo a sušiť bosé nohy na posledných zvyškoch popoludňajšieho februárového slnka, nalial do nás po sto gramoch borovičky na zahriatie a poprial šťastnú cestu. Vďaka!
