Slováci len plávajú ako zdochnuté ryby po rieke zvanej Európska únia

Jozef Terem - 3.4.2014
Martin Maličký

Martin Maličký je síce vzrastovo menší :), no je jedným z najznámejších horských nosičov v Tatrách. Nafotil aj dve krásne knihy z prostredia tatranských nosičov. A to si zaslúži rozhovor...

Čav Maťo, patríš medzi najznámejších tatranských nosičov, nuž ťa pri jej návšteve Slovenska predstavili aj anglickej kráľovnej Alžbete. Na chrbte odnesieš aj 100 kíl, no neroztriasli sa ti vtedy kolená? :)

Bolo to vzácne stretnutie. Chatárka Janka zo Zámky dostala za úlohu vybrať  5-6 nosičov a ja som sa ocitol medzi nimi (vďaka Janka :)).  Zobral som  aj svojho vtedy 9- ročného syna Mateja. Na malú krošničku som mu priviazal obrovskú žltozelenú tatrovku, s ktorou sa hrával v piesku. Pohľad naň vyčaroval úsmev na tvári Jej Veličenstva a zabávala sa aj cela jej suita spolu s naším prezidentom pánom Gašparovičom. Keď okolo nás prešla celá delegácia zastavil sa pri nás postarší pán v dlhom kabáte a začal po anglicky klásť otázky ohľadom nosičského života. Keďže som tam ako jediný „speakoval“, pokecal som si s ním. O chvíľu na to sa ma kamarát novinár opýtal, či viem, s kým som mal do činenia – bol to manžel kráľovnej, princ Filip... Ufff  Ešte ohľadom tých roztrasených kolien. Nebol dôvod – z Jej Veličenstva vyžarovala neskutočná ľudskosť, no všimol som si, že pri každom mojom pohľade do jej očí mierne odvrátila tvár – až potom  mi bolo vysvetlené, že bontón zakazuje pozerať sa monarchovi do očí :)

Tak hneď na začiatok prezraď svoj rekord, koľko si vyniesol najviac? Aj to určite všetkých zaujíma... :)

Ja som nikdy nebol na ťažké vynášky. Patril som medzi najmenších nosičov ( 170 cm, 70kg ). Raz ročne som na seba dal 100kg na Memoriáli Ďura Petranského – bolo to skôr z úcty k tomuto borcovi, ktorý zahynul pod lavínou počas vynášky na Térynku. Radšej som sa pohral so 60 – 70 kilovými nákladmi. Nosil som na rýchlosť, meral som si medzičasy a pulzy, naťahoval úseky medzi štandami. Pre mňa bolo nosenie skôr ľahká atletika než hnanie sa hmotnostnými rekordmi...

Ak sme už pri tom, ktorá osobnosť bola tvojím tatranským vzorom? Alebo možno inak, ktorá postava spomedzi nosičov je najlegendárnejšia?

Ak mám spomenúť podľa mňa najväčší nosičský výkon, tak to je určite počin Paľa Štočeka zo Zbojníčky. Za jeden deň dokázal vyniesť trikrát 100kg z Hrebienka na Zbojníčku. S Ďurom Petranským sa totiž ešte kým žil často bavili o tom, či je vôbec také niečo možné. Ďurov pohreb bol potom katalyzátorom pre tento výbuch nadľudskej energie a vôle... Ešte niečo k slovám „najznámejší, najlegendárnejší nosič“ – v nosičskej komunite nemajú moc opodstatnenie. Každý z nosičov si zažil nespočetne veľa chvíľ, keď musel prekročiť svoj tieň, keď sa s  nákladom často ťažším než on sám musel napriek všetkým vonkajším aj vnútorným protivenstvám zjaviť tam hore na chate. Vie to aj o ostaných „bratoch v zbrani“. Navzájom si vážime jeden druhého, každý ide na doraz. Každý je legenda, každý je „king“...

To si veľmi pekne pomenoval... No, hm... Niekoľkokrát si vyhral aj Sherpa rallye. Úprimne, odohrávajú sa takéto súťaže čisto v kamarátskom duchu alebo tam už cítiť závan rivality a boja o prestíž?

Sherpa rallye vymyslel pred 30 rokmi Viktor Beránek . Každoročne na jeseň, po sezóne sa vždy na inej chate ( niekedy aj v Alpách ) stretnú takmer všetci aktívni nosiči plus zopár nadšencov a prekrásnych horaliek, aby si zmerali sily. Ide o kamarátske stretnutie komunity, no nosiči sú prevažne cholerickí mačovia, takže rivalita tam určite je. Pre mňa znamenali preteky totálnu očistu – vymlel som sa úplne do tla a musím priznať, že pocit víťazstva bol pre mňa drogou, takže hneď po pretekoch som začal trénovať na ďalší ročník...

Tatry sú jedným z malá miest, kde sa chaty zásobujú prostredníctvom nosičov. Dá sa povedať, že o chvíľu to bude svetový unikát. Zároveň je v tom niečo originálne, slovenské. Čím to je podľa teba?

Nosičov som v mojej (našej – nosičskej) knihe „ Očami nosiča“ nazval sherpasaurami – reliktami doby predkybernetickej. Pre mňa to je zázrak, že ešte vôbec existujú - sú spomienkou na časy, keď technika ešte nevalcovala človečinu, keď Slovač mala vlastnú identitu. Vlastnosti slovenského národa formoval hornatý kraj, v ktorom žil. Patria k nim určite húževnatosť, pracovitosť, snaha splynúť s prírodou a učiť sa od nej. To sa vlastne skrýva aj v  nosičoch. Títo tichí pracanti hôr sú akoby národným kultúrnym dedičstvom ľudu spod Tatier.

Na druhej strane, medzi nosičmi vždy bolo a zrejme aj vždy je najmä zopár Čechov, či Moravákov...

Áno, na druhej strane, nosenie v Tatrách nie je len čisto slovenská záležitosť. Už od prvej republiky sa český národ zaľúbil do našich veľhôr a mnohí horali boli a sú ochotní pre zotrvanie v nich urobiť čokoľvek. Nosením zabijú hneď niekoľko múch naraz, a tak sa stáva, že tá obrovská chodiaca skriňa v doline „mluví“. V súčasnosti je najväčšia federálna komunita nosičov  v Slobodnom kráľovstve Rysy a nemalú zásluhu na tom má určite aj Jeho Veličenstvo Viktor Beránek :)

Ako vidíš budúcnosť nosičov v Tatrách?

Dúfam, že Kamenná chata pod Chopkom nie je začiatkom konca nosenia na Slovensku. Snažím sa byť optimista, no vývoj a finanční žraloci sú nezastaviteľní...

To je pravda. Uvidíme... Momentálne už ale nie si ani ty aktívny, nakoľko si mal problémy s kolenami...

Musel som zo dňa na deň skončiť s nosením kvôli ťažkému opotrebeniu bedrových kĺbov. Hneď na druhý deň som si však začal fotiť tatranské plesá. Dal som si záväzok, že nafotím všetky na slovenskej strane Vysokých Tatier a nakoniec vo mne skrsla myšlienka, že  k fotkám plies pridám najkrajšie žalmy a pokúsim sa vydať knihu. Dostala dvojznačný názov „Plesám“ a vďaka finančnej pomoci kamarátov chatárov a majiteľov športových obchodov v PP a Tatrách nakoniec uzrela svetlo sveta. Popri tom som v Poprade pracoval v záchrannej službe, no aj tam som skočil. Záchranná služba na Slovensku je neriadená strela – je ako ľahká žena, s ktorou si ktokoľvek môže robiť čo chce ( či už zo strany pacientov, alebo zo strany prevádzkovateľov ). Momentálne pracujem ako technik na operačných sálach v popradskej nemocnici a robím to, čo som pred takmer 20 rokmi na STU v Blave vyštudoval.

Dobrodruh.sk je o cestovaní, čiže je neodmysliteľná otázka, či máš aj nejaké cestovateľské skúsenosti...

Keďže moja sestra bývala s rodinou 12 rokov Holandsku, bol som tam dvakrát aj s rodinkou na dovolenke. Jeden z prvých zážitkov bolo vidieť plávať plachetnicu po kanáli nad diaľnicou. Na druhý deň som bol previesť na bicykli a na konci jedného stúpania ma čakalo prekvapenie – Atlantický oceán...To sa pritrafí asi len v Holandsku...
Dutchmeni sú neskutoční pohoďáci – napríklad, počas obedňajšej prestávky si mnohí idú radšej zabehať do miestnych parkov. Sú aj neskutočne priateľskí – často sa nám pri vstupe na nejakú atrakciu stávalo, že keď zistili, že sme z bývalého Eastblocku, dali nám buď superzľavu, alebo nám odpustili vstupné za jednu dospelú osobu.

Tak to sa u nás veľmi často nestáva... :)

Hm... Návrat z Holandska bol ťažký – až keď si vonku pochopíš, aký marazmus tu pod Tatrami žijeme.

Myslíš?

Potvrdila to aj minuloročná dovolenka v Severovýchodných Čechách. Všade kopec pamiatok, atrakcií a aquaparkov za polovičné ceny ako u nás. Je zjavné, že Česi sa chcú vzájomne obdarovať a nie sa zdierať ako tomu je na východ od rieky Moravy. Najviac nás zaujal zámok Staré Hrady. Zaujímavá expozícia popretkávaná figúrami škriatkov, čarodejníc a iných rozprávkových postáv. Sprievodkyne bol tiež štýlovo oblečené ako bosorky a aj výklad  zapadal to tohto napoly rozprávkového prostredia. No čo nás najviac zaujalo bola obrovská tabula  pri vchode: „Tento projekt nebol financovaný z fondov Európskej únie!“ U Čechov  ešte ostala národná hrdosť – Slováci už len plávajú ako zdochnuté ryby po prúde rieky zvanej Európska únia...

Pekné a výstižné prirovnanie... No radšej prehoďme list na príjemnejšiu tému. Ty si napísal, či lepšie povedané nafotil dve knihy z prostredia nošičov v Tatrách - Plesám a Očami nosiča. Fotky z knihy už žali na Dobrodruh.sk úspech a veľmi sa páčili. Skús nám ešte k tomu povedať, ako sa zrodila myšlienka pustiť sa do tých kníh.

Po relatívne dobrých ohlasoch na moju prvú knihu Plesám som rozhodol pokúsiť sa nafotiť knihu o nosičoch. Spoliehal som na to, že bývalí kolegovia ma nepošlú do péčka, keď im budem neustále striehnuť s foťákom v pätách. A nesklamali. Vďaka ich neskutočnej tolerancii som nafotil za rok okolo 10000 fotiek s nosičskou tématikou, z ktorých som vybral zhruba 300. Napísal som k nim nejaké texty „z hlubin nosičovej duše“ a s výdatnou pomocou obchodu Scandinavia nakoniec vydal knihu „ Očami nosiča“. Chcel som ňou jednak urobiť akýsi fotoalbum jednej nosičskej generácie, jednak som chcel aspoň trocha pootvoriť pre širokú verejnosť okno do nášho prepoteného sveta sherpov... /Tu je link na knihu - kliknite: Očami nosiča/

Bude ešte aj dalšia?

Do ďalšej knihy sa zatiaľ nepúšťam. Človek by nemal robiť tretiu knihu len preto, že už urobil dve. Kniha je posolstvo, ktoré máš vpísané niekde hlboko v srdci a ja som  zatiaľ napísal všetko, čo sa pýtalo na svetlo.

Maťo, na záver tvoj odkaz pre čitateľov Dobrodruh.sk...

Učte sa po anglicky – možno raz budete konverzovať s anglickým princom... :)

Za rozhovor ďakuje Jožo Terem

Komentáre Disqus