Turistika horami Vysokého Atlasu v Maroku

Robert „Bazi“ Bazika a Dalibor "Robi" Mahel, Míša Poborská - 5.2.2015

Polnočný spoj došiel do Beni Mellal načas a hneď máme prípoj do hôr Vysokého Atlasu. Kto by to povedal o miestnej autobusovej preprave. Len keby nás neotravovali naháňači z autobusu. Po prebdenej noci vážne nemám náladu na ich fóriky s nekresťanskými poplatkami za batožinu. Chceš veľa, nedostaneš nič.

Akonáhle sa autobus zahryzol do prvých serpentín kopcov, ospalosť je razom ta tam. Cestička len tak tak na šírku autobusu sa kľukatí ako had. Nechcem vidieť, čo by sa dialo, keby sa zhora prirútil protivník rovnakej váhovej kategórie. Zdolané serpentíny priamo pod nami ešte dodajú na adrenalíne. Naraz sme vystúpali 1000 metrov, aby sa nám v sedle otvorila nádherná podhorská krajina Vysokého Atlasu v Maroku. V jazere sa zrkadlí ranné slnko a našu budúcu protivníci, zasnežené štyritisícovky okolo hory Jebel M'Goun, najvyššieho vrcholu strednej časti Vysokého Atlasu. Nasledujúci týždeň by sme chceli s batohmi na chrbte ísť naprieč celým pohorím. M'Goun so svojimi 4071 metrami je len o necelú stovku metrov nižšia, než najvyššia hora Atlasu Jebel Toubkal (4165 m n. m.), ale tunajšia oblasť je mohutnejšie a hlavne menej navštevovaná vysokohorskými turistami. V poznaní pôvodnej kultúry horských berberov je tento argument rozhodujúci.

Dediniek je tu poskromne, občas nejaký vybielený minaret predsa len prezradí horúcu osadu. Azilal je jedným z dvoch mestečiek, odkiaľ sa dá do hôr dostať zo severnej strany. Každého, kto sem prvýkrát zavíta, musí nadchnúť. Domy vymiesené z miestnej hliny jednotne žiaria fialovočervenou farbou a ihneď na vás dýchne iná atmosféra ako v mestských medinách (starých centrách).

Druhým „nástupným“ podhorským mestečkom je Demnate. S Azilal si môže podať ruky. Rovnako malebné, rovnako červené, s rovnakým závojom okolitých kopcov. Lenže na kochanie nemáme moc času. Musíme zohnať benzín do varičov, chleba a dopravu na priblíženie do hôr. Pravidelná verejná autobusová doprava do dedín v horách neexistuje. Dodávky vyrážajú z trhoviska v dňoch trhov, alebo ak si niekto prenajme celý voz. To je náš prípad. Spolu s nami sa zvezie aj pár domorodcov. Z jedného z nich sa vykľul starosta horskej dedinky Toufrine a hneď máme postarané o prvý nocľah v horách.

Prvé berberské dediny

Kopce sa dvíhajú priamo za mestom a po hodine nás objali masívy trojtisícových kopcov. Prvé vnemy navodzujú silné analógie s Himalájami aj Tibetom. Aj keď tieto dve kultúry spolu nemohli komunikovať, podobné prírodné podmienky určili život horalov do nebývalých detailov. Nápadne podobná architektúra domov, spôsob obrábania polí, aj tie mlaty na obilie dláždené plochými kameňmi vyzerajú rovnako. Len tibetské jaky nahrádzajú muly a gompy (kláštory) striedajú minarety mešít.

Masívne kopce a hrebene hrajú všetkými farbami od žltej cez zelenú, fialovú až po odtiene čiernej. Jarná zeleň, lúky a olivovo svieže terasovité políčka jačmeňa pridávajú vnemu ďalší rozmer. Vyžiadali sme si posed na streche dodávky, odkiaľ máme ten bizarný pohľad ako na dlani. Cesta je pre berberov jediným prístupom k poliam, a tak sa nám predvádzajú pozdĺž krajnice v celých zástupoch. Šaty hrajú pestrými farbami a vzormi, na hlavách rôzne namotané šatky či akési uteráky a handry. V nosičke na chrbte si nesú svoje mimino, ktoré neodložia ani pri okopávaní na poli.

Pri zastávke v dedine sa okamžite zbehne omladina zo všetkých strán, predvádza sa vystrájaním a prosením o perá a cukríky. Na túto skutočnosť si budeme musieť zvyknúť. Ani do dedinskej mešity v horách vstúpiť ako nemoslimovia nesmieme. Preto nám tunajšiu vzácnosť, texty Koránu na prastarých drevených doštičkách, prinášajú von. Deti sa podľa nich stále učia.

Serpentíny sa ďalej točia po úbočiach, hlboké údolia sa stále viac prepadajú a miznú za chrbtami ďalších kopcov. S napätím očakávame, aké pohľady sa nám otvoria v sedle, ktoré si už tyká s okolitými vrcholmi. Dole padajú brutálne zrázy do kaňonov a nad nami ďalšie ľahko zasnežené trojtisícovky. Nasleduje ďalšia hodina kľukatiacou cestou, tentoraz dole do údolia. Po štyroch hodinách máme 65-kilometrový prejazd úspešne za sebou. Dedina Tufrin je akýmsi orlím hniezdom na kopci a vyšplhať sa hore dá trošku zabrať.

Naša prechádzka sa pochopiteľne nezaobíde bez hlasitého sprievodu deciek z celej dediny, ktoré pobehujú medzi hlinenými domčekmi a terasami políčok okolo nás. Starosta musí po návrate obísť celú dedinu a privítať sa s osadníkmi. S každým sa zastaví na kus reči, ruku ponúknutú na pozdrav ženy automaticky pobozká. Toto prirodzené gesto je len jedným momentom berberskej tradície kmeňového usporiadania a uctievania lídrov komunity, marabutov, šerifa a ďalších zbožňovaných svätcov.

Nad dedinou si ľudia vybudovali vodné mlynčeky na obilie. Od nich tečie strúha potoka dole a rozvádza vlahu do terasovitých polí v úbočí. Dedinská pevnosť - kasba z 13. storočia stojí hneď dole pod dedinou, aby strážila osadu pred nepriateľom, ktorý mohol prísť iba od zospodu, z údolia. Dedinčania sa sem uchyľovali v časoch nájazdov iných kmeňov či "zjednocujúcich" ťažení kráľovských vojsk. Mali tu aj sýpky na obilie a na prízemí chlievy pre dobytok. Kým steny obyčajných domov sa miesia z hliny do dreveného debnenia (tzv. truplované murivo), kasby sa stavali zásadne kamenné. Vrstvy kameňov sa navyše prekladali drevenými trámami, ktoré spevňovali celú stavbu. Malé okienka sa umiestňovali až do horných poschodí stavby, z dosahu nepriateľov.

V susedstve kasby sa schádzajú dedinčania do neveľkej mešity, ktorú nie je možné rozoznať od ostatných dedinských domov. Nemá ani minaret. Prezradia ju až modlitebné spevy a silná aróma veľmi podobná kadidlu. Vzniká pálením trsov jedného druhu horskej drevitej trávy. Väčšina dedinčanov sa však modlí doma.

Poslednou zastávkou je usadlosť starostových príbuzných. Dôvodom sú zdravotné problémy jeho sesternice. Predstava všemocných liekov "na všetko" v lekárničkách bielych pútnikov je medzi horalmi pevne zakorenená. Víta nás babička v nádherných šatách. Jej dcéry i vnučky hanblivo postávajú na priedomí. Postihnutá má na tvári škaredý zápal, ale ťažko môžeme podať lepší liek než obyčajnú mastičku.

Vidiecka škola

Z domu starostu sa nesie vôňa večere. Privítať hostí silným a lahodným mätovým čajom je povinnosťou každého hostiteľa. Pani domu s dcérou prináša na dvoch veľkých podnosoch kuskus, základný kameň berberského jedálnička. Jedná sa o drvené pšeničné cestoviny vyrábané z podomácky zomletej pšeničnej múky zmiešanej s vodou a sušené na slnku. Najskôr sa uvarí vývar z kúskov hovädzieho a ovčieho mäsa a tiež z niekoľkých druhov zeleniny, z ktorých spoznávam iba mrkvu a zemiaky. Vývarom sa potom kuskus zaleje. Nakoniec sa všetko zmieša dokopy a servíruje na táckach. Jednoduché, chuťovo nevýrazné, však znamenité a rýchlo to zasýti.

Po večeri starosta prináša ďalšie kanvicu berberského mätového čaju a predvádza malý rituál pri jeho nalievaní. Najprv sa naleje do šálok malé množstvo čaju, pokiaľ možno z čo najväčšej výšky. Čaj tak pekne zavonia, schladí sa a šálky sa prehrejú. Čaj sa potom naleje späť do kanvice. Tým sa mäta v kanvici znova zaleje a cukor z tvrdej homoli sa lepšie rozpustí a premieša.

Spolu s nami večeria aj mladý učiteľ z miestnej školy. Vďaka čiastočnej znalosti angličtiny nadšene komunikuje. Pochádza z Marakéša, kde vyštudoval. Pokúšal svoje šťastie aj vo Francúzsku, ale teraz musí učiť na štátnej škole, kde má pravidelný príjem. Musí splatiť peniaze, ktoré si na cestu do Európy požičal. Okrem pozvania do školy nám poodhalil systém marockého školstva. Úroveň výučby vo väčších mestách a tu v horách sa markantne líši. Miestne deti sú rodičmi vedené k zmyslu pre pevný rodinný zväzok a pokračovaniu tradície života v nehostinných horách. Ich vzdelávacie ambície preto nie sú vysoké. Väčšinou končia základnou školou, kde sa naučia písať, počítať a dostanú základy islamského učenia. Veľa nadaných detí nedostane šancu ďalej študovať. Rodičia si musia dobre spočítať, či na vzdelanie svojho dieťaťa majú. Ak áno, vyšlú do mesta spravidla len jedno, najnadanejšie dieťa. Ak má rodina v meste nejakých príbuzných, u ktorých môže študent bývať, dá sa štúdium utiahnuť.

O učiteľskú profesiu, ako o každú prácu v štátnom sektore, je veľký záujem, a tak v mestách ponuka pedagógov prevyšuje dopyt. Ak niekto usilovne túži po pravidelnej štátnej mzde a nemá možnosť sa zamestnať v bezpečnostných zložkách, vojsku či v teplej úradníckej kancelárii, nezostáva než učiť na vidieku. Systém výučby má síce nejaké pravidlá, ale záleží skôr na miestnych podmienkach a zvyklostiach a tiež na aktivite a možnostiach učiteľa. V „jednotriedkach“ sa učia všetky školopovinné milé deti z osady, prípadne sú rozdelené na mladšie a staršie. Staršie chodia do školy spravidla ráno, aby mohli po obede pomôcť s prácou na poliach. Nie je nezvyčajné, že so sebou do školy berú mladších súrodencov, pretože sa o nich musia starať. Letné prázdniny trvajú tri mesiace a ďalšie dni voľna môžu dedinské deti mať aj v priebehu školského roka. Záleží napríklad na tom, ako sa dochádzajúci učiteľ dohovorí s miestnym učiteľom koránu.

Učitelia si v Maroku zarobia 3000 - 4000 dirhamov (9000 – 12000 Kč), pracujúci v továrňach okolo 5000 Dh. To je vzhľadom k nižším nákladom na bývanie a porovnateľným cenám potravín celkom slušné. Väčšina ľudí v mestách, o vidieku nehovoriac, sa však živí samostatnou remeselnou alebo poľnohospodárskou činnosťou, kde sú zárobky ďaleko nižšie.

Sociálne zabezpečenie obyvateľov je v Maroku na nižšej úrovni. Penziu dostávajú iba štátni zamestnanci, rovnaké je to pri materskej dovolenke či sociálnych dávkach v nezamestnanosti. Každý sa o seba musí postarať sám, respektíve v rámci rodiny, ktorá má preto oveľa väčšiu dôležitosť a rodinné vzťahy a záväzky sú tu ďaleko silnejšie.

Ranná návšteva školy potvrdila učiteľove slová. V malej budove, jedinom ružovo omietnutom dome, sa nachádza len jedna trieda a malá učiteľská izbička. Prváci sa dnes naučia ďalšie písmeno arabskej abecedy, druháci zatiaľ počítajú úlohu z matematiky. Spev zvládajú všetci spoločne a ide im asi najlepšie. Na dedinách nemusia deti chodiť v rovnošatách, ako je tomu v mestách, školáci prichádzajú v tričku, dievčatá v slušivých šatôčkach. Učiteľ to má domov do Marakéša dva dni cesty, a tak učí v mesačných intervaloch, potom má dva týždne voľno a výučbu preberá učiteľ náboženstva. Vďaka našej prítomnosti je pokles morálky v triede neudržateľný. Deti dostávajú prestávku, fotíme celú triedu a je najvyšší čas vydať sa ďalej na cestu.

Megdaz

Do Amezri, vytýčeného "basecampu" pod M'Gounem nemôžeme zablúdiť, stačí si držať rieku a zreteľnú cestu údolím, ktoré lemuje niekoľko dedín. Osada Megdaz je rozhodená po oboch stranách údolia. Podľa rozdielnej farby zeminy je osada v jednom svahu hrdzavo hnedá, na opačnom nádherne fialovo rumelková. Hlinené škatuľky domčekov sú podľa tradície vsadené do úbočí nad údolím a život tu plynie s malebnou lenivosťou.

Dospelých veľmi vidieť nie je. Tu a tam niekto nesie vodu, oprané prádlo alebo vykukne z dverí vylákaný krikom detí, ale väčšina domorodcov už dávno odišla pracovať na polia, ktoré sa tiahnu pozdĺž rieky ďaleko za dedinu. Poľné práce nie sú len povinnosťou žien. Mladíci aj starší páni v tradičných kaftanoch kopú kanály a hrádze zavlažovacích systémov, ktoré sú nutnou podmienkou úspešnej úrody. Okopávanie a zber už prenechajú ženám. Jačmeň sa pestuje podobne ako ryža, s tým rozdielom, že voda nemôže stáť na poli trvalo. O to precíznejšie sa musia dávky vody regulovať a kontrolovať.Mladí chalani pobehujú okolo nás v tričku a svetríku, v plátenných nohaviciach alebo rifliach. Všetko majú tak neuveriteľne fľakaté a potrhané, že my po týždni cestovaní stále vyzeráme ako z módnej prehliadky. Ak nebehajú boso, majú na nohách gumáky, galoše, gumové sandále alebo čokoľvek, čo zodpovedá tunajšie outdoorovej obuvi, schopnej brodiť potoky a čvachtať sa v zavlažovaných poliach rovnako dobre, ako sa driapať po prašných a kamenistých chodníkoch v kopcoch. Úplné malí chalani, v starostlivosti svojich starších bráchov, na nás vystrkujú holý zadok. Poradie pozdravov majú trochu prevrátené. Odvšadiaľ znie "Le stylo - Le stylo" (pero). Pri lúčení sa ozve aj zdvorilé Bon Jour.

Dievčatká sa parádia vo svojich šatôčkach od tých najmenších až po dievčatá na vydaj. Správajú sa ďaleko uzavretejšie a držia si očividný odstup. Spôsobne odpovedia na pozdrav, niektoré opätujú zamávanie alebo aj úsmev, ale inak sa majú na pozore.

Pre nás je hlavným lákadlom údajne najoriginálnejšia kasba v celom regióne. Rodinných pevností sa v dedine nachádza hneď niekoľko. Tá najväčšia má pozoruhodných osem poschodí, tiež vďaka tomu, že je postavená v príkrom svahu. Jednotlivé poschodia nie sú v rovnakej výške, kasba bola zrejme zvyšovaná postupne. Unikátna vstupná brána aj ozdobné mreže dávajú kasbe punc zámožnejšieho sídla. Visuté výklenky umiestnené až hore slúžili k útoku proti nepriateľovi.

Plytká zátoka pri potoku hrá všetkými farbami. Hlúčik žien v slušivých krojoch tu perie bielizeň a suší ich na slnku všade okolo. Vlastne neviem, či prirovnanie kroj, ako reprezentatívny oblek, je tu na mieste. Ženy sú proste oblečené do toho, v čom chodia každý deň a vykonáva v tých šatách všetku činnosť. Výber farieb a vzorov závisí len na ich vkusu a na látke, ktorá bola práve dostupná. Podľa všetkého šaty dedia po rodičoch alebo starších súrodencoch a donekonečna sa "udržujú v chode".

Vesničko má stredisková

Chodník údolím čoraz častejšie preskakuje cez rieku z jedného úbočí na druhé a my s ňou. Mosty tu pochopiteľne chýbajú, a tak nezostáva nič iné než ľadovú rieku brodiť. Mohutnosť toku sa s pribúdajúcimi výškovými metrami zvyšuje, lebo sa po prúde neustále rozlieva do mnohých zavlažovacích kanálov a polí. Tie musíme tiež prekonávať a obchádzať. Pochod je to trochu únavný, ale stále nie je núdza o nevšedné vnemy a humorné príhody.

Pred zotmením chcel od nás prechádzajúcej domorodec vymôcť poplatok za nocovanie na "jeho" pozemku pri rieke. Zázračný liek na jeho upracované ruky - indulona - bol nakoniec adekvátnou satisfakciou, ktorú chlapík s nadšením prijal.

Z pestrého výberu šiat dedinčaniek začíname rozpoznávať isté spoločné črty. Farba látok je najčastejšie modrá či zelenomodrá, u mladých dievčat navyše so slušivým vzorom. Biele šaty s kvetovaním sú tiež pomerne časté. Inak by som farbu moc nezovšeobecňoval, skoro to vyzerá, že je dedina oblečená do takej látky, ktorá sem kedysi dorazila a ženám sa zapáčila. V minulosti však každá väčšia dedina mohla byť samostatnou komunitou alebo kmeňom so všetkým, a teda aj so svojimi tradičnými kostýmami.

K štandardným doplnkom patrí šatka alebo aj viac šatiek na hlave s nevyhnutným uzlom nad čelom. Za ranného chladu alebo na cesty si ženy berú ešte prehoz, ktorý hrá všetkými farbami. Okolo pása sa nosí zdobený kovový opasok z imitácie striebra. Prvýkrát vidíme aj ozdoby na krku, pestrofarebný tkaný pásik. Náušnice nesmú chýbať ako ozdoba ani u tých najmenších krásavíc. Niektoré sú vyrobené zo starých francúzskych mincí. Neplatné marockej mince tiež nebývajú výnimkou, ale väčšina dám nosí strieborné ozdoby so vzorom ruky pomaľovanej henou.

Po dvoch dňoch pochodu sa rieka rozostúpila do širokého údolia, ktoré sa vetví do niekoľkých ďalších smerov podľa prítokov riek. Nádherné, čerstvo zelené prúžky terasovitých polí zdobia kvitnúce jablone a mohutné koruny orechov. Nad údolím sa dvíhajú popraskané rumelkovo fialové svahy kopcov, ako by ich niekto zvrásnil obrími hrabľami. Tu si po oboch stranách údolia postavili domorodci rovnako farebné domčeky svojej osady Amezri. Mohutné skalné homole najvyšších hrebeňov im už možno zovšedneli, ale mne sa prvé pohľady na ľahko zasnežené trojtisícové vrcholy hrebeňa Jebel M'Goun zdajú priamo fantastické.

Miestne decká sú viac drzé a prosia rovno peniaze. Dedina je totiž prístupná z opačnej južnej strany nákladiakmi a občasná prítomnosť turistov je poznať. Aspoň sú pravidlá hry presne dané. Fotiť nie je problém, len chcem zaplatiť. Po úvodnom prosení sa so mnou niektorí predsa len začínajú kamarátiť. Pred objektív sa pchajú ako diví. Aká to zmena. Celkom sa mi osvedčilo vypáliť priamo do centra dediny, spôsobiť tam trochu rozruchu a hlavne sa neponáhľať. Nech si na mňa všetci zvyknú. Niekoľko žien vo svojich slušivých šatách ručne spriada hrubú ovčiu vlnu. Niť z klbka preťahujú a namotávajú ju späť na drevený drievko. Stále dokola. Cez popoludňajší žiar dedina nezaháľa, ľudia svojim lenivým, ale vytrvalým tempom robia, čo je potrebné. Muži okopávajú pole alebo sa zaoberajú nekonečnou prácou so zavlažovacími kanálikmi. Ženám je určené pranie bielizne pri potoku a tiež zber úrody. Zelený jačmeň bude ešte nejakú dobu zrieť, klasy však treba pretrhať a trávu vziať dobytku. K večernému kuskusu musia vykopať nejakú zeleninu, mrkvu, reďkev, čo je.

Ešte zostáva priniesť zo svahov kopcov trsy uschnutých drevnatých "drnov" na kúrenie v kuchyni. Plynovú bombu si stále veľa rodín nemôže dovoliť. A ak áno, používajú plyn len na večerné osvetlenie. Varí sa až po zotmení, denného svetla je potrebné využiť pre prácu na poli. Večera býva na deviatu.

Náš záujem o poznanie tajomného života za múrmi kaseb a domov nie je našťastie odmietaný. Kafírny v horských osadách nenájdete, a tak dotaz na občerstvenie v podobe kávy alebo čaju je chápaný ako stimul k vzájomnému poznaniu a končí pozvaním do domu. Keď dedko, najstarší vážený člen rodiny prikývne, jeho rozhodnutiu sa musí podriadiť celá rodina. Tvári sa byť našou návštevou poctený a ihneď stavia celý zvyšok rodiny do laty. V mihu máme vybudované sedenie na zemi v obývacej komôrke, ktorá je zariadená veľmi jednoducho. Okrem starého koberca v rohu hlinenej podlahy a niekoľkých prútených vankúšov tu nájdeme len keramické riady, v ktorých sa pripravuje večerný kuskus, hlinené nádoby na vodu a skromné kuchynské vybavenie na policiach.

Starček nám postupne predstaví všetky svoje vnučky, bratov a strýka a vedľa z kuchyne už je počuť fúkanie dúchadla do kameninových ohniska. Heslovité znalosti francúzštiny stačia na základnú konverzáciu na tému bydlisko, rodina, cestovanie a tak. Manželka zatiaľ uvarila čaj, ale hosťom ho musí priniesť sám hostiteľ.

Vedľajšie komôrka starých rodičov je veľmi prostá. Malá pec, kde sa v zime kúri a pár diek na zemi. Babička varí na otvorenom ohnisku priamo uprostred miestnosti. Je skrátka tak zvyknutá. Prihodí kus vysušenej trsu kríkov a behom okamihu pohltí oslepujúci plameň celú čajovú kanvicu. Nič nevadí, že miestnosť následne zahalí nepriepustný dym.

Život na dvore sa pomaly ukladá na noc. Sliepky sú už dávno zalezené v chlieve spoločne s oslom, len mulica ešte dostane trochu trávy. Spoločenstvo starcov v pokoji debatuje na dvore pri čaji. Mladí žijú oddelene. Ich najpopulárnejšou večernou kratochvíľou je počúvanie kazeťáku, tunajšieho výdobytku civilizácie číslo jedna. Televíziu si stále nemôžu dovoliť všetci. Niektoré rodiny síce majú na streche solárny panel, ktorý cez deň dobíja batériu na večerné žmúrenie niekoľkých žiaroviek, ale na televíziu je potreba dieselový agregát. Väčšina dedín aspoň jeden vlastný, ale za naftu je potrebné platiť. V dome nášho hostiteľa preto hrá prím klasická pančuška svietiaca plynom z bomby.

Spoločnou večerou a záverečným posedením pri čaji deň končí a celá rodina sa ukladá k spánku. Ďalší deň, ktorý naplnili svojou prácou, spokojní, aj keď bez nádeje na lepší zajtrajšok. Naše chúťky (vyraziť odtiaľ ústrety najvyššej štvortisícovke a potom ďalej pešo na juh dokončiť prechod Atlasu) dokážu pochopiť, ale myslia si o tom svoje.

Reportáž vznikla na expedici CK Kudrna do Maroka a na Saharu:
Komentáre Disqus