Geronimo - vodca Apačov

"Nemá zmysel bojovať, ak nie je nádej na víťazstvo," povedal koncom 19. storočia jeden z najobávanejších hrdinov indiánskych vojen - Geronimo.

Pre jedných bol nádejou a symbolom vzdoru, pre druhých diablom v ľudskej koži. Jeho indiánske meno bolo Go-ya-thle, čo znamená Ten, ktorý zíva. Bieli protivníci ho volali aj Človek-tiger, do dejín vstúpil ako Geronimo.

Nepoddajní Indiáni

Severoamerický juhozápad je miestami poriadne nehostinný. Vysoké horúčavy, len piesok a skaly. Hoci sem ako prví prenikli Španieli a tunajší kraj patril formálne pod miestokráľovstvo Nové Španielsko, bieli prisťahovalci sa tu nikdy pevnejšie neusadili. Situácia sa nezmenila ani po roku 1821, keď sa vytvorila samostatná Mexická republika. Na území dnešných amerických štátov Arizona a Nové Mexiko totiž kočoval bojovný zväz apačských kmeňov, ktorý viedol so Španielmi od konca 17. storočia nepretržitú vojnu.

apaci1

V porovnaní s mnohými ostatnými americkými Indiánmi tu však bol jeden rozdiel. Apači sa nesústredili na obranu vlastného územia Apacherie, ale podnikali nájazdy ďaleko na juh, za hranice vlastného územia.

Vypaľovali tamojšie dediny, ničili polia, kradli dobytok a kone, ktoré sa pre nich stali postupne najdôležitejším majetkom. Pôvodne chceli oslabiť nepriateľa a zabrániť mu v útokoch na samotnú Apacheriu. Pod vplyvom nových udalostí sa však stala lúpežná vojna významným zdrojom ich obživy. Go-ya-thle sa narodil pravdepodobne v roku 1829 pri prameni rieky Gila.

Väčšina autorov ho považuje za čirikauského Apača, podľa vlastných slov sa však narodil v skupine mimbrenských Apačov slávneho Mangasa Coloradasa. Go-ya-thlov starý otec Maco bol síce vodcom Mogollonov, jeho otec sa však oženil s Mimbrenkou, a tak bol podľa apačských zákonov prijatý do ženinho kmeňa. Súčasní Apači tvrdia /aspoň mne tak tvrdili pri návšteve ich rezervácii/, že medzi Mimbrenmi a Čirikauami nebol žiadny rozdiel. Podľa slov lekára Charlesa F. Lummisa sa Go-ya-thle ako človek od svojich súkmeňovcov nijako neodlišoval: "Bol to dobre stavaný tmavý chlap, vysoký približne 174 centimetrov. Mal úzky hrudník, ale zato silný chrbát a plecia. Zamlada bol vraj výbušný, ale vekom sa stal pokojným až zádumčivým a viedol usporiadaný rodinný život. Ale ten, kto videl jeho tvár, na ňu nikdy nezabudne." Práve jeho láska k rodine sa stala osudnou pre stovky bielych obetí. Ešte predtým, ako si vyrozprávame časť pestrého Go-ya-thlovho života, pripomeňme si významnú udalosť.

Hlavným protivníkom Apačov boli do polovice 19. storočia Mexičania, kontakty Indiánov s Američanmi boli dovtedy sporadické a viac-menej priateľské. V roku 1848 sa však skončila vojna medzi Mexikom a rozpínavými Spojenými štátmi. Američania jasne zvíťazili, Mexiko stratilo veľkú časť svojho severného územia, okrem iného aj oblasť Arizony a Nového Mexika.

Hranica sa posunula ďaleko na juh, čo rozdelilo tradičné apačské územie. Systém výmenného obchodu a loviská sa narušili, oddelili sa klanové spoločenstvá a rodiny. V tom istom roku vypukla v Kalifornii zlatá horúčka, krížom cez Apacheriu sa valilo na východ čoraz viac dobrodruhov. Samozrejme, zopár sa ich pokúsilo nájsť zlato aj v srdci samotného apačského územia. To sa im aj podarilo na mieste nazývanom Pinos Altos. Nevítaní prišelci našli ochranu v oddieloch americkej armády, ktorá tam vyznačovala hranice získaného územia. Hrdým a slobodomyseľným Apačom bol tento stav tŕňom v oku. Našťastie pre belochov vypukla na juhozápade veľká epidémia cholery, čo malo za následok výrazné zníženie bojaschopnosti apačských kmeňov. Podľa niektorých údajov padli nákaze za obeť približne tri štvrtiny tamojšej indiánskej populácie. Drobné šarvátky pokračovali a všeobecná vojna prepukla až v roku 1855.

Smrť nevinných

Tieto udalosti mladý Go-ya-thle pozorne vnímal. Postupne sa stal významným členom družiny náčelníka Mangasa Coloradasa. Jeho bojová hviezda však ešte naplno nezažiarila. Zlomový okamih nastal v roku 1858. Výbušná situácia pretrvávala - v Mexiku vypukla občianska vojna, a Američania, hoci bez väčšieho úspechu, podnikli voči Apačom niekoľko výpadov. Niekoľko útokov odrazila aj skupina Mangasa Coloradasa, načo sa stiahla na juh do Mexika. Tvorilo ju 82 mužov s rodinami a ich cieľom bolo Casas Grandes v mexickom štáte Chihuahua. No cestou sa utáborili neďaleko mestečka Presidio del Janos, kde chceli navštíviť trh. Všetko vyzeralo mierumilovne, s tamojším veliteľom mali Apači prímerie. Muži odišli do mesta, v tábore zostali len ženy, deti a dvaja bojovníci. Túto situáciu zneužil Carassco, diktátor a generál susedného štátu Sonora. Neoprávnene prekročil hranice Chihuahuy a s oddielom striehol na vhodnú príležitosť.

Carassco, známy amerikanofil, zrejme dúfal, že akciou voči Apačom sa zapáči priateľom zo "štátov", z čoho by mohol niečo vyťažiť. Následky zákerného útoku boli katastrofálne. Vojaci pobili približne 130 nevinných žien a detí, ďalšie desiatky odvliekli do otroctva. Hrôza mala dozvuky aj v meste. Carassco tam totiž usporiadal oslavu na počesť veľkého víťazstva, miestny kňaz požehnal jeho zbrane.

Medzitým sa apačskí muži vrátili do zničeného tábora. To, čo zbadali, ich naplnilo zúfalstvom, smútkom a nezmieriteľnou nenávisťou. Go-ya-thle našiel svoju mladú manželku Alopé rozsekanú na kusy, nežili už ani jeho tri deti. Pre všetkých bielych sa v tej chvíli objavil nemilosrdný nepriateľ, ktorý videl zmysel svojho ďalšieho života v pomste. A Ten, ktorý zíva, neprestával bojovať, ani keď ostatní apačskí náčelníci načas zložili zbrane. Nikto nevydržal tak dlho ako on. Smrť Alopé pomstil tisícnásobne.

apaci2

Zrod legendy

Carassca neskôr otrávili jeho vlastní ľudia, mestečko Janos čakala krutá pomsta. Po janoskej masakre sa Go-ya-thle pravdepodobne nervovo zrútil a opustil tábor. Vrátil sa až o niekoľko mesiacov silne ovplyvnený víziou. Bol čas na pomstu. Zišli sa všetci najlepší - slávny vodca Kočís (Cochise), Cuchillo Negro, Juh aj starý Mangas Coloradas. Apači tiahli na Janos a do jeho blízkosti sa dostali na jeseň roku 1859. Pri meste zastali v nedeľu, tesne pred sviatkom svätého Geronima. Útok bol prekvapivý a rýchly. Apači vraždili nemilosrdne každého, kto im prišiel pod ruky. Podľa neskorších svedectiev ustupujúci mexickí vojaci volali hlasno na pomoc svätého Geronima, a tak sa nad bojiskom rozliehali výkriky: "Geronimo, Geronimo...".

V prvých radoch vynikal statočnosťou práve Go-ya-thle, ktorý pred očami celého mesta sťal kňaza, ktorý kedysi odslúžil bohoslužbu za zbrane generála Carassca. Janosčania si ho dali do súvislosti s výkrikmi vojakov a od tých čias mal Go-ya-thle nové meno Geronimo, ktoré ho preslávilo ďaleko za hranicami Arizony a Mexika.

Útek do Mexika

Geronimo s bojom neskončil. Pokračoval, až na štyri malé výnimky, tridsať rokov. S bojovníkmi podnikal na postupujúcich bielych votrelcov jeden nájazd za druhým. Ničili, rabovali, zabíjali. Apači si aj vďaka nemu vyslúžili u nepriateľov prezývku Bronco - Neskrotní. Starý vojnový veterán, americký generál Miles, o ňom dokonca povedal: "Geronimo je najhorší, najstrašnejší Indián, aký kedy žil..." Na jeho hlavu vypísali odmenu dvetisíc pesos, dvadsať koní a päťdesiat kusov dobytka. Neskôr sa však odmena vyšvihla na viac ako päťnásobok. Niet sa čo čudovať, Geronimovi a jeho smrtiacim komandám sa pripisuje okolo 2500 mŕtvych Američanov a až 5000 Mexičanov.

V polovici sedemdesiatych rokov sa so svojimi ľuďmi na určitý čas usadil v rezervácii San Carlos. Netrvalo dlho a nepoddajný bojovník unikol s početnou skupinou do Mexika, pričom na úteku odrazil šesť jazdeckých eskadrón. Po prekročení hranice utečencom šťastie neprialo. Prekvapil ich oddiel mexickej pechoty, zahynulo veľa žien a detí. Tí, ktorým sa podarilo uniknúť, si za útočisko vybrali skalnú plošinu v sonorskej časti pohoria Sierra Madre.

Zásah generála Crooka

apaci3

Aby vláda Spojených štátov "upokojila situáciu", povolala do kritickej oblasti skúseného, v indiánskych vojnách ostrieľaného generála Crooka. Vďaka ľudskému prístupu si získal dôveru Apačov žijúcich v rezervácii, stále ho však desila myšlienka na záškodnícku vojnu s rebelmi zo Sierra Madre. Ako uviedol v dobovej tlači: "Všetky záujmy sú v stávke, a preto si boj proti nim nemôžeme dovoliť. Ako národ nesieme príliš veľkú zodpovednosť za existujúce podmienky. Z toho vyplýva nevyhnutnosť ubezpečiť ich, že odteraz sa voči nim bude postupovať spravodlivo a že sa im poskytne ochrana pred vpádmi belochov."

Crook sa rozhodol využiť dohodu medzi Spojenými štátmi a Mexikom, podľa ktorej môžu oddiely oboch krajín pri prenasledovaní nepriateľských Apačov voľne prekračovať hranice a čakal na vhodnú zámienku. Tá sa naskytla po nájazde náčelníka Chata na zlatokopecký tábor neďaleko mestečka Tombstone 21. marca 1883. So starostlivo vybraným oddielom, ktorého súčasťou boli aj apačskí stopári z rezervácie, prekročil hranice, a nakoniec sa mu podarilo prinútiť Geronima rokovať. Generál dúfal, že vodcu Neskrotných presvedčí rozumnými argumentmi. Skutočne sa mu to aj podarilo. Geronimo kapituloval. Vymohol si však podmienku, že on osobne sa vráti, keď zhromaždí všetkých svojich ľudí. Dohoda bola prijatá. Málokto však veril, že dodrží slovo. Bol február roku 1884 a Geronimo sa objavil na bielom koni s poslednými šestnástimi bojovníkmi, ich ženami a deťmi. Prihnali tristo kráv, ktoré získali pri nájazde v Sonore. Úrady mu však dobytok skonfiškovali, predali za 1762 dolárov a peniaze vrátili mexickej vláde.

V obkľúčení

Človek-tiger dlho v rezervácii nevydržal. Chýbal mu život v divočine. Na jar roku 1885 utiekol a s ním tridsaťštyri mužov, osem mladíkov, deväťdesiatdva žien a detí. Generál Crook prenasledoval utečencov až do Mexika. Ich situácia bola bezvýchodisková. Z jednej strany Mexičania, z druhej Američania. Apači sa stretli s Crookom koncom marca 1886 v kaňone De los Embudos. Crook žiadal bezpodmienečnú kapituláciu a Indiáni ju prijali. "Vzdávam sa ti. Rob so mnou, čo chceš. Kedysi som lietal ako vietor. Teraz sa vzdávam, a tým sa všetko končí," povedal pri tejto príležitosti Crookovi Geronimo.

apaci4

Na uzavretom mieri sa chceli priživiť aj obchodníci s alkoholom a následky na seba nenechali dlho čakať. Keď generál Crook podal demisiu, nastúpil na jeho miesto tvrdý a nekompromisný generál Miles, ktorý sa riadil heslom - Dobrý Indián, mŕtvy Indián. Geronima a jeho dvadsaťštyri mužov v tých časoch zasa prenasledovalo päťtisíc vojakov, päťsto apačských stopárov a tisíc príslušníkov civilnej milície.

A Geronimo stále unikal. Tomuto neuveriteľnému príbehu urobil koniec vyjednávač, poručík Gatewood, ktorého priviedli do Geronimovho tábora jeho dvaja bývalí spolubojovníci. Stalo sa tak 24. augusta 1886. Geronimo poslednýkrát a definitívne kapituloval. Neporazili ho však v boji. Vzdal sa dobrovoľne vo vysokých horách, stále hrdý a nepokorený. Americká verejnosť si žiadala jeho hlavu. Zvíťazil však názor tých, čo pochopili, že bojoval za svoju slobodu a za svoj ľud. Zlé oplácal zlom, dobré dobrým.

Aké boli ďalšie Geronimove osudy? Spoločne so stovkami Apačov skončil vo väzení Fort Marion na Floride, ďaleko od svojej rodnej vlasti. Po jeho boku eskortovali aj príslušníkov indiánskej polície. Apači boli na Floride osem rokov, neskôr ich odviedli do Fort Sillu v Oklahome. Keď tam Geronimo zomrel, mal približne osemdesiat rokov. Ako väzeň prežil posledných dvadsaťtri rokov svojho života.