Siouxský tanec slnka

Náboženské rituály severoamerických Indiánov predstavujú originálny duchovný svet. Je to realita výrazne odlišná od duchovnej tradície Západu.

Počas 19. storočia dochádzalo pri osídľovaní USA ku kontaktom belochov a Indiánov, pričom dochádzalo aj ku stretu svetonázorov. Západný kresťanský svetonázor bol dominantný a pre budúcnosť tvoril základ americkej mentality. V tejto súvislosti sa dostávali indiánske náboženské predstavy do defenzívy voči postupujúcej belošskej kultúre. Zaujímavou kapitolou tohto civilizačného stretu bol aj siouxský tanec slnka.

Oglalovia

Tento tradičný náboženský rituál sa spája s Oglalmi, čo je jedno zo siedmich etník Teton-Siouxov  (resp. Lakotov). Oglalovia sídlili pôvodne približne v oblasti hornej Mississippi a bola to lovecká spoločnosť. Preto nežili usadlým spôsobom života, ale migrovali. Začiatkom druhej polovice 18. storočia získali kone a posunuli svoje sídla západne, a to do oblasti Južnej a Severnej Dakoty. Oglalovia boli prírodné etnikum, ľudí chápali ako nedeliteľnú súčasť prírodného diania a nevyčleňovali ľudský druh a  jeho kultúru z tohto diania.

Takéto vyčleňovanie, resp. rozlišovanie medzi kategóriami „ľudia – príroda“, „príroda – kultúra“, „príroda – spoločnosť“ je typické pre svetonázor belochov západnej civilizácie. S entitou prírody sú späté aj ich náboženské predstavy. Bezprostrednosť prírody bola pre nich prirodzená a pochopiteľná, vnímali každú rastlinu, živočícha, kameň ako niečo dôverne blízke, niečo s čím sú spojení a čo má svojho ducha, tak ako oni. Avšak ako pre podobné prírodné etniká bolo chápanie celostnosti sveta  (univerza) už istým problémom, bolo to niečo, čo nemohli ovplyvňovať, bolo to niečo neuchopiteľné. Neuchopiteľnosť sveta (univerza) označovali špecifickým slovom „wakan“, resp. „Wakan Tanka“. Wakan Tanka bola moc univerza, posvätná sila, ktorá stvorila univerzum a udržovala ho v jednote a harmónii. Pôvodne to neznamenalo žiadnu osobu Boha, bol to pojem abstraktný, nie personifikovaný.

Pod vplyvom kresťanstva došlo na konci 19. storočia k istému posunu v chápaní. Abstraktná sila Wakan Tanka sa začala chápať ako „Veľký duch“, de facto v zmysle „kresťanský Boh“. V náboženských rituáloch Oglalov (Lakotov) bol Wakan Tanka centrom pozornosti pri tzv. „tanci slnka“ ( „wi wanyang wacipi“ ). Tanec slnka nebol uctievaním slnka, ale slnko ako životodárna sila bolo len prostredníkom, ktorý mal zabezpečiť milosrdenstvo Wakan Tanku pre kmeň. Bol to obrad istej duchovnej obnovy sveta, pri ktorom sa prosilo o uchovanie všetkých prírodných darov, ktoré zabezpečovali fyzické prežitie kmeňa. Milosrdenstvo Wakan Tanku sa snažili Indiáni dosiahnuť v rámci pôsobivého, hoci drastického obradu.

tanec_slnka

Obrad uprostred leta

Tanec slnka praktikovali siouxské kmene na Stredozápade a jeho priebeh mal u rôznych skupín lokálne odlišnosti . Všeobecne však išlo o štvordenný obrad, ktorý sa konal koncom júla alebo začiatkom augusta. Najskôr sa postavila z konárov a tenkých kmeňov kruhová stavba, ktorej priemer bol 20 metrov. V jej ľavej časti umiestnili malý oltár, na ktorom bola položená bizónia lebka a vedľa oltára stál stojan s fajkami tanečníkov. Stavba nebola krytá pevnou strechou a dnu preto prenikalo slnko. Uprostred stavby stál drevený kôl, resp. strom, na ktorom boli pripevnené rôzne obetné dary. Účastníkmi tanca boli tí Indiáni, ktorí to sľúbili ako obeť za pomoc Wakan Tanku pri ich osobných problémoch. Išlo teda nielen o prosbu za pomoc, ale aj o vďaku za už preukázanú pomoc. Okrem náboženského významu mal tanec slnka aj kmeňový význam, pretože sa ním prijímali do spoločenstva oglalské deti.  (Vonkajším znakom prijatia bolo prepichnutie ušných lalokov.)

Obrad tanca viedol šaman. Účastníci začali podľa inštrukcií šamana tancovať skoro ráno a pokračovali v tom do podvečera. Tanec bol sprevádzaný pohľadom na slnko, čo bolo základom obradu a dalo to obradu aj názov. Priebeh tanca bol rozdelený do niekoľkých cyklov, tanečníkov doprevádzali bubeníci a speváci. Po skončení jedného cyklu dochádzalo k rituálu kolovania fajky. Fajka bola totiž posvätný kultový predmet Lakotov. Dym z fajky podľa ich chápania totiž vynášal modlitby ľudí hore k nebu, kde sa rozprestierala moc Wakan Tanku. Bola tak istým mostom medzi Lakotmi a Wakan Tankou. Po skončení spomenutého tanečného cyklu ponúkli tanečníci spevákom vlastné fajky a pokiaľ ich tí dofajčili, tak mohli tanečníci oddychovať. Po dofajčení fajky sa pokračovalo v ďalšom kole tanca.

Vyvrcholením obradu tanca slnka bol štvrtý deň. Vtedy šaman urobil každému tanečníkovi dva zárezy do kože nad bradavkou a prevliekol cez nich dve zašpicatené drievka. Drievka sa potom spojili s povrazom, ktorým boli tanečníci priviazaní ku kolu. Potom nastala posledná fáza tanca, kedy sa tancujúci účastníci snažili odpútať od posvätného kolu ku ktorému boli priviazaní. Od kolu sa tanečníci postupne krokom vzďaľovali a keď bol povraz napätý, tak sa nakláňali dozadu, aby váhou tela pretrhli narezanú kožu. Obrad sa skončil až vtedy, keď sa od kolu odpútal posledný tanečník. Spomínaný priebeh dáva tušiť, že obrad prinášal tanečníkom veľkú dávku fyzickej bolesti, čo ešte bývalo znásobené slnečnou páľavou dňa a nedostatkom stravy a tekutín. V oglalskom náboženstve bol totiž pôst podstatnou súčasťou obradu, tanečníci si nesmeli do kultovej stavby brať žiadne jedlo ani vodu.

Celý obrad spojený s pôstom a fyzickým utrpením nebol pre Oglalov nejakým iracionálnym sebatrýznením. Videli v ňom výraz najvyššej obete, ktorou môžu vzdať úctu Wakan Tankovi. Obetovať zviera alebo predmet bolo málo, skutočná obeť mala podľa nich byť to, čo je jedincovi najcennejšie – vlastná krv. Jedna z dochovaných modlitieb hovorí : „ Ó, Wakan Tanka, buď mi milostivý, aby môj ľud mohol žiť! Práve preto obetujem seba samého.“

Oglalovia verzus belosi

Tento religiózny pohľad však nezdieľali kresťanskí misionári, ktorí k Oglalom prichádzali. Misionári patrili k rôznym protestantským denomináciám, ale boli medzi nimi aj jezuiti. Prvý kresťanský kostol bol vybudovaný v roku 1872. Začal sa proces christianizácie, zmeny životného štýlu, pričom z Indiánov-lovcov sa mali stať farmári. Všetko toto sprevádzali necitlivé zásahy do tradičnej kultúry. V školách, ktoré navštevovali indiánske deti bolo zakázané používať lakotský jazyk, boli zakázané praktiky tradičného náboženstva a obmedzená sloboda voľby náčelníkov.

V roku 1881 zakázala vláda USA po intervenciách misionárov aj tanec slnka. Podľa vnímania belochov to bol barbarský krvavý obrad. Ako bolo spomínané, samotní Indiáni to videli inak. Práve tu vidieť ako na seba narazili dva civilizačné vzorce a dva typy racionality. Bieli Američania žili v rámci humanisticko-racionalistického vzorca židovskokresťanskej tradície. Ten kládol dôraz na účelnosť, racionalitu myslenia a konania, vedecký prístup k problému, ekonomickosť, úspech, prioritu jednotlivca, hodnotu individuálneho života.

Civilizačný vzorec Oglalov charakterizoval predvedecký a mýtický pohľad na svet, spätosť s prírodou a s vlastnou kmeňovou komunitou. Ich svet bol mikrosvetom, neusilovali sa za každú cenu prekročiť horizont vlastného spoločenstva a s vidinou úspechu, bohatstva, slávy dobývať prírodu či iné ľudské spoločenstvá. Ľudský duch nebol pre nich exkluzívnou kategóriou, ale ako bolo spomínané, verili, že každá vec i živý tvor majú svojho ducha a ľudský duch je len súčasťou tohto oduševneného prírodného kolobehu.

Podobné predstavy boli ľuďom európskej civilizácie vzdialené, od stredoveku a hlavne od renesancie sa tu človek vnímal ako pán tvorstva, dobyvateľ a vznešená bytosť schopná meniť svet. A keďže mal na to aj technicko-materiálne prostriedky, modernú vedu a armádu, tak tento svet aj menil. A samotné indiánske spoločenstvá mali len mizivú šancu tento proces zvrátiť. Preto podľahli a prijali aj realitu života v rezerváciách. V roku 1868 bola zriadená „Great Sioux Reservation“ a pre väčšinu Oglalov neskôr rezervácia Pine-Ridge (Južná Dakota). Napriek zákazu praktikovali Oglalovia tanec slnka tajne aj po roku 1881. Od 70. rokov 20. storočia, kedy Indiáni prechádzali procesom emancipácie a obnovy hrdosti na vlastnú identitu, sa stal tanec znakom odporu proti násilnej integrácii. Bolo to približne 100 rokov po poslednom vzopätí Indiánov voči postupujúcej bielej civilizácii...