Borneo, ostrov lovcov hláv

Prilietame na Borneo, ktoré je známe najmä ako ostrov lovcov hláv. Stále je tu vraj možné nájsť kmene, ktoré stínajú hlavy svojim protivníkom bez ohľadu na to, či sú to ženy alebo deti. Prejavujú tak svoju bojovnícku hodnosť. 

 
Ostrov sa skladá zo 4 štátov: Sarawak, Sabah (Malajzia), Brunei (kráľovstvo) a Kalimantan (Indonézia). My začíname naše objavy divokej džungle v kultúrne bohatom Sarawaku, konkrétne v hlavnom meste Kuching, čo v malajskom preklade znamená mačka. Mesto má približne 600 tis. obyvateľov, nie je tam nič také, čo by ho robilo výnimočným, až na pouličné vývarovne s výborným jedlom a rieka s promenádou v centre, cez ktorú však nepostavili ani jeden most a ľudí s úsmevom prepravujú z jednej strany na druhú na drevených loďkách. 
 
Prvý večer po príchode ihneď vyrážame na obhliadku okolia s cieľom nájsť známy “seafood corner”, ku ktorému sa dostávame až po malom blúdení a po niekoľkých rozhovoroch. Z ponuky čerstvo ulovených rýb a iných pochúťok si, samozrejme, nevieme vybrať, a tak len ukazujeme na ryby, ktoré sa nám pozdávajú a veríme v schopnosti miestnych kuchárov. Výber sme neoľutovali a neuveriteľne nám pripravené jedlo chutilo. 
 

Národný park BAKO a opice s dlhým nosom

 
Faktom je, že Borneo ešte stále aj dnes ostáva trochu skrytým miestom pred masívnymi nájazdmi turistov a my tak máme možnosť zažiť "to pravé ázijské orechové". V ranných hodinách naskakujeme na autobus za 7 ringitov (v prepočte cca 1,5 eura) a vezieme sa hodinu severovýchodne od mesta smerom do Bako, najstaršieho národného parku Sarawaku. Park je známy najmä svojimi živočíchmi (4 druhy opíc, hady, škorpióny, divé svine) a výnimočnými pieskovcovými skalami, ktoré okresal vietor a oceán.
 
 
Najlepšie je, že sa do parku nedá dostať inak ako malými drevenými loďkami, ktoré obsluhujú miestni obyvatelia kempingu Bako. A tak po príchode do tejto dedinky na koloch čakáme ako si nás rozdelia a vyrážame na rieku s prekvapujúco nízkou hladinou. Pomaly prichádzame k ústiu, pričom sa nám naskytujú jedinečné pohľady navôkol, najmä na pracujúci ľud, ktorý v bahne po odlive vyberá malé mušličky, ktoré potom predávajú na rybacích trhoch. V podstate asi 60 % dediny žije z rybolovu a zvyšok z turizmu, pretože keď sme to zrátali, koľko taký loďkár zarobí za deň, tak sme zistili, že to musí byť miestny "milionár". Najmä, keď veľa tunajších dedín veľmi nevníma peniaze a skôr šťastne fungujú na výmennom obchode. 
 

Vlhkosť, ktorá vie neuveriteľne unaviť

 
Ihneď po príchode do parku nás privítajú divé svine aj s mladými. Zisťujeme, že vzhľadom na začiatok sezóny dažďov budeme musieť opustiť park najneskôr o piatej hodine, pretože niekedy môže prísť búrka a sú vraj aj trojmetrové vlny. Nestrácame ani minútu a vyberáme sa na túru, avšak po pár metroch prichádzame na to, že to asi len tak ľahko nepôjde ako v Tatrách. Vzduch je ťažký, horúco ako v pekle, tváre sa nám menia na červené paradajky, ale nevzdávame to a prechádzame úžasným pralesom k pláži na druhej strane polostrova. Uvedomujeme si, že prvýkrát sa ocitáme a cítime ako v naozajstnej džungli, Boneo nám pripadá ako pravá Amazonka. 
 
Najlepším momentom dňa je posedenie pod prístreškom, odkiaľ máme krásny výhľad na zapadajúce slnko a počúvame príbehy nášho loďkára. Chlapec perfektne pozná miesto, ukazuje nám všetky opice, ktoré sme sami v parku nemohli nájsť, a tak máme možnosť stretnúť rodinu dlhonosích “Probiscus monkeys”, ktorá patrí medzi unikát ostrova. Na záver predtým, ako nás odvezie naspäť do dediny, si vychutnávame ešte posledný pohľad na úžasnú scenériu, ktorú jedinečne kreslia búrkové oblaky a lomené svetlo zapadajúceho slnka. 
 

Malajská dedina a kúpanie sa s domácimi  

 
Druhý deň nám v jednoduchom turistickom centre odporúčajú pozrieť si miestne plážové centrum na polostrove Damai, kde sa rozprestiera Malajská dedina, v ktorej možno zhliadnuť tradičné príbytky 7 hlavných kmeňov žijúcich na Sarawaku. Ľudia tu stále žijú v tradičných dlhých domoch "longhouse", ktoré sú zväčša postavené z bambusu a stoja vyvýšené na koloch, aby sa tak vyhli vode a zároveň, aby zospodu cirkuloval vzduch pre ochladenie príbytku. Po obhliadke tohto, ako som to ja nazval kvázi “humenského skanzenu”, nás čaká folklórne predstavenie s krásnymi krojmi a za ním nasleduje bojový tanec. V závere som, samozrejme, ako prvý zareagoval na pozvanie na pódium, a tak som si hopsol s miestnou Malajskou „čajkou“ :).
 
Po príjemnom predstavení sme ešte preskúmali “rainforest resort”, čo je vlastne rekreačná oblasť umiestnená do pralesa. Okúpali sme sa s domácimi v sviežej vode potoka, pričom všetci pozerali na moju priateľku Luciu ako na zjavenie, keďže tu v Malajzii sa ženy nekúpu v plavkách, ale v tričkách. Deň sme ukončili v malej čínskej pouličnej reštaurácii, v takej malej "diere", kde nám urobili fajné rezance. Akurát by som im vytkol to, že mohli by dávať viac mäsa. 
Na tretí deň nášho pobytu v Kuchingu sme naplánovali celodenný výlet s miestnym sprievodcom Davidom, ktorý sa s nami proaktívne stretol už večer predtým a sľuboval, že nám sprostredkuje jedinečný zážitok.
 
Ráno sme celí zvedaví s veľkými očakávaniami vyrazili na miestny trh, kde nám poukazoval lokálne unikáty a delikatesy, ktoré sa oplatia ochutnať. Koštujeme výbornú palacinku s arašidmi a vyprážané sladké ovocie v sezame. Potom sme sa presunuli o kúsok ďalej, aby sme videli, ako si žijú orangutany na Borneu. Usmialo sa na nás šťastie a stretávame aj miestneho "šéfa orangutanov", obrovského Richieho.
 
 
Program sa stupňuje a my sa poberáme po stopách lovcov hláv, vystupujeme do Bornejských výšin, kde sa tento kmeň Iban zdržiava už po stáročia. V súčasnosti im už vysvetlili, že stínanie hláv nemá veľký význam a kmeň tieto praktiky prestal praktizovať. Cesta sa nám čím ďalej tým viac kľukatie a my sa dostávame džípom do riadne opustenej dediny, odkiaľ pochádza aj mama nášho sprievodcu. Porovnal by som to k tomu, akoby sme navštívili Rómov v ich osade. Uvideli sme skutočne zaostalý život ľudí, ktorí ani len netušia, čo sú to peniaze a ako fungujú. Nám sa tu ponúkajú jedinečné pohľady nielen na nich, ale aj na dažďový prales a žasneme nad silou odľahlej prírody.
 
David nás zoberie aj na malú túru ku skrytému vodopádu, počas ktorej nás zastihne silný lejak. Avšak ani ten nás nezastaví a my si vychutnávame zopár zoskokov z vodopádu. David nás však už volá rýchlo späť, aby stihol pripraviť večeru zo surovín, ktoré sme nakúpili ráno na trhu. Pripravuje nám kurča so zázvorom a pečené sladké zemiaky tradičnou metódou naplnenia bambusu a opekania na uhli. Neviem, či je to tým, že som bol tak hladný, ale tá zmes, čo vyšla z bambusu, bola geniálna! Cestou späť ostávame na vlečke džípu a vychutnávame si pohľad na úžasné okolité kopce dažďového pralesa, z ktorých sa parí ako z lokomotívy. Som nesmierne "happy", že sme to dotiahli až sem, do riadnej divočiny Bornea. 
 

Jaskyne Mulu i let ponad džungľu

 
4.30am budíček a my rozbití sa zberáme na letisko, keďže nás čaká ranný let do ťažobného mesta Miri, kde prestupujeme na menšie lietadlo, ktoré nás zoberie do ďalšieho strateného sveta, a to do národného parku Mulu. Tento park bol zaradený do UNESCO, pričom spĺňa až 4 z 5 kritérií a nachádza sa tu neskutočne veľa rôznych druhov rastlín a živočíchov. Zem je tu neustále v evolúcii a nájdeme tu aj jedinečný systém jaskýň, ktorý umožňuje ľudstvu poznať históriu vývoja zeme.
 
Už pri prílete sa nám naskytá jedinečný pohľad na nekonečnosť džungle, pričom nám značne stúpa adrenalín, keď si uvedomíme, že budeme môcť preskúmať celú túto oblasť. Ubytovanie máme v tradičnom dlhom dome, pričom nám prideľujú "cobra" izbu. Celé stredisko je perfektne umiestnené do pralesa, cez rieku  vedie vysunutý most, a tak sa v našej izbe cítime, akoby sme sa aspoň na 2 dni stali domácimi a žili ako oni.
 
Nenecháme si ujsť ani “canopy walk”, čo je vlastne chodník v korunách stromov, odkiaľ sa nám naskytuje ďalší, no úplne iný pohľad na celú džungľu. Páči sa mi, že oproti austrálskym či novozélandským "airwalkom" plným upozornení, čo sa vám tam môže stať, oni do korún stromov natiahli len jednoduché laná a pribili jednoduché dosky. Ešte to aj pekne škrípalo pod nohami. 
 

Mamutie jaskyne

 
Po adrenalíne v korunách stromov sme sa vybrali v poobedňajších hodinách na veľké objavy najväčších jaskýň v parku - Deer Cave a Languv cave. Obe boli neuveriteľne veľké, že sa nám ani do objektívu nezmestili. Cestou sme videli veľa rôznych lariev a chrobákov a mali sme šťastie aj na vylietajúce húfy netopierov, ktorých žije v jaskyni vraj niečo cez 3 milióny. Obzerajúc obrovské čierne škvrny na strope, kde boli schované všetky netopiere, sme s otvorenými ústami prešli niečo cez kilometer jaskynného prechodu, ktorý patrí medzi tie najväčšie na svete. 
 
Po príchode na miesto šliapeme dreveným chodníkom k jaskyniam, pričom máme šťastie, že je s nami asi jeden z najlepších sprievodcov v parku - energická Syria. Neskutočné, ako môže byť niekto tak zžitý s prírodou a šťastný z toho, čo robí. Veľmi sa nám páčilo, s akým entuziazmom nám Syria sprostredkovala túru a najmä to, že svoju prácu berie ako misiu a bolo to aj z nej cítiť. Dozvedeli sme sa, že je jednou z mála osôb, po ktorej sú nazvané siene, keďže bola pri ich objave a prezradila nám, že sa jej dokonca podarilo nájsť aj krištáľový poklad. Aj keď nevieme, či neprikrášľovala, ale vyzerá to tak, že na tom niečo pravdy bude. Počas túry zbierala vzorky, ktoré vraj posiela do USA, keďže v parku neustále prebieha nejaký dôležitý výskum. Mali sme možnosť ponoriť sa do krás vedeckého sveta, čo nám opäť raz a znova pomohlo uvedomiť si, ako dôležité je robiť aj niečo, čo má hlbší význam a zmysel pre spoločnosť, než len snaha o finančné zabezpečenie.

Šnorchlovanie skoro ako na Great Barrier reef

 
Po túlaní sa v obrovských jaskyniach prilietame do Kota Kinabalu, hlavného mesta druhého malajského štátu Sabah. Základňou nám je odporúčaný hostel North Borneo Cabin, kde si prenajímame veľkú izbu pre štyroch za cenu 2 osôb. A tak zažívame luxus aspoň z dostatočného priestoru, keď už nie z teploty a vybavenia izby. Večer hneď vyrážame do ulíc ochutnať miestne špeciality. Opäť mierime na lokálny trh s morským plodmi, kde ich čerstvo ulovené aj hneď pripravujú. Vyberáme si kalamára, ktorého nám priamo pred očami pripravujú v banánovom liste, pričom sa usmievajú a obskakujú nás ako kráľov a musím uznať, že večera bola viac než dobrá. 
 
Prvé dva dni trávime v morskom národnom paku Abdul Rahman Tunku, ktorý sa skladá z piatich ostrovov. My sme sa vybrali na ten najmenší, Manutik, kde si užívame pláže alebo šnorchlujeme. Z tohto zážitku sme príjemne prekvapení, pretože je tu možnosť vidieť prekrásne koraly a veľké množstvo rôznych rybičiek. Prirovnal by som to k austrálskemu Great Barier Reef s tým, že tu je to oveľa lacnejšie a ľahko prístupné. Už okolo piatej hodiny nás z ostrovčekov odvážajú člnom, pretože sa blížia klasické dažde. Ani nás to už neprekvapuje, asi to bude tým obdobím dažďov. :) 
 

Náš veľký výstup na Mt. Kinabalu (4 095 m)  

 
Po oddychu na plážach prebaľujeme obsah batožiny a vyberáme sa smerom do vnútrozemia, kde nás čaká pobyt v národnom parku, v rámci ktorého je naším hlavným cieľom zdolať najvyššiu horu juhovýchodnej Ázie - Mount Kinabalu. Cesta do parku nebola najpríjemnejšia, viezol nás miestny minibus, kde sme boli 2 hodiny natlačení ako sardinky. Po ubytovaní sa na izbe sa motáme v základni parku, kde majú na programe miestny festival typu "Východná", pričom nám všetci o dušu ponúkajú ryžové vínko, ktoré sme koštovali takmer v každom stánku a domáci sa z toho veľmi tešili. Keďže sa základňa parku nachádza približne 1400 m n. m., vzduch bol oveľa dýchateľnejší a za posledné dni sme sa konečne veľmi dobre vyspali v spacákoch našej chladnej izby. A možno náš dobrý spánok malo na svedomí práve to víno. :)
 
 
Hneď ráno po výdatných raňajkách v podobe švédskych stolov začíname náš výstup z Typhoon gate (1620 m). V rámci povinného objednávania sprievodcu sme sa dali do skupiny s Austrálčanom Marcom a našou spoločnou sprievodkyňou sa stala Diana, ktorá mala asi 1.40 metra aj s podpätkami. Keďže Diana nehovorila anglicky, ovládala len základné frázy a keď sme sa jej začali vypytovať na nástrahy cesty, stále sa len usmievala. S 10-kilovým vakom na chrbte sme si po strmých schodoch a kameňoch vydreli 6 km do horskej chaty Laban Rata, kde sme mali večeru a krátky spánok do 2. hodiny rannej, pretože o tretej už vyrážame na vrchol, kde sa chodí tak skoro najmä kvôli rannému výhľadu a počasiu, keďže už na obed sa zbiehajú mraky a poobede prší bez prestávky. 
 

Deň D, víťazstvo po 3 hodinách urputného boja

 
Už o druhej v noci vstávame, aby sme s čelovkami vyrazili na cestu a zisťujeme, že to nebude tak jednoduché, ako sme si predstavovali. Nachádzame sa vo výške 3620 m, Lucku už po včerajšom príchode chytila zima a bolesť hlavy z nadmorskej výšky. Postupne predychávame, prechádzame kamennými schodmi, pridáva sa vietor a jemný ľadový dáždik. Už mi nie je všetko jedno, keď vidím ako Lucia s privretými očami zbiera aj tie posledné vnútorné sily a pomaly postupuje ďalej. V kritickej chvíli nás zachraňuje cukor a arašidové keksíky, ktoré do nej nasilu tlačím.
 
Po 2,5 hodinách prichádzame na vrchol práve v tej najlepšej chvíli, keď sa už ranné svetlo prebíja cez oblaky. Šťastní sa objímame a fotíme toľko, koľko nám tie naše zamrznuté ruky dovolia. Z jednej strany sa nám poskytuje neskutočný pohľad na nekonečnú džungľu Bornea a z druhej strany pobrežia na Kota Kinabalu, kde sme sa len pred pár dňami kúpali. Bol to neopísateľný pocit šťastia a celá vynaložená snaha sa nám vyplácala v tejto krásnej podobe. Ale to ešte netušíme, aká bude cesta dole.
 
Cesta dole je zaujímavá, keďže až teraz môžeme vidieť, kade sme to v noci vystupovali. Schádzame dole na raňajky do horskej chaty, Lucka prekonáva nevoľnosť. Po krátkom oddychu a po raňajkách, ktoré sa v nás len tak stratili, vyrážame na poslednú trojhodinovú etapu. Po dvoch kilometroch si už necítim nohy a každý schod nadol je utrpenie. Aj napriek tomu už šťastne a bez zranení prichádzame s maximálnym vyčerpaním do nášho hotela, kde Lucka má zrazu energie za troch (asi z tej eufórie) a ja, naopak, pôsobím ako zbitý pes. Som však na ňu nesmierne hrdý, že tentokrát skutočne prekonala svoje limity a dokázala, že človek, ak chce skutočne niečo dosiahnuť, tak sa to podarí. Myslím, že výstup na Mt. Kinabalu ešte dlho ostane v našich srdciach ako veľké spoločné víťazstvo! Posledné dni sme si dopriali zaslúžený relax na ostrovoch a liečili naše ubolené nohy. 
- autor bude vystupovať na prednáške v rámci festivalu Cestou necestou, ktorý sa koná postupne v troch slovenských mestách. Viac info o festivale na webe: http://www.cestounecestou.sk/festival/