Buenos Aires - mesto futbalu a tanga

Počas víkendu sme sa dostali do mestskej časti - La Boca. Nachádza sa tu známy futbalový klub s rovnakým názvom. V Argentíne sú dvaja najväčší futbaloví rivali – Boca a River.

Buenos Aires okrem toho, že je hlavným mestom Argentíny je taktiež aj prístavným mestom a metropolou južnej časti Latinskej Ameriky. Naše plány ako si predĺžiť trojmesačné turistické víza bolo čím skôr prekročiť hranice Uruguaja. Najbližšia hranica bola práve s Argentínou. pb190044_panoramaCesta z Montevidea trvala približne osem hodín autobusom. Možnosti ako sa tam dostať je mnoho, samozrejme aj rýchlejšie, približne za tri hodiny s prestupom v Colónii del Sacramento, čo bol niekdajší pirátsky a pašerácky prístav. Odtiaľ  prevážajú lode cestujúcich cez ústie rieky La Platy priamo do prístavu v Buenos Aires. Nám sa na poslednú chvíľu podarilo zohnať lístky okľukou cez pevninu. Cestovanie z Montevidea je možné aj priamo loďou, alebo lietadlom, ale ceny sú prehnane vysoké, a to vďaka atraktivite tohto mesta. Veľa mladých ľudí z Uruguaja tam odchádza za lepšími pracovnými ponukami a čulejším životom, pretože oni ten svoj sami považujú za nudný.

Paraguajskí ,,Číňania“ a hlava na hlave

Obrovský autobusový terminál pripomínal skôr letiskovú halu. Z každej strany sa hrnuli davy cestujúcich z celej latinskej Ameriky. Rôznorodá paleta tvárí cestujúcich  oznamovala, že sa nachádzame v dopravnom, ale aj multikultúrnom uzle. Na stanici nás podľa dohody mali čakať naši argentínski hostitelia Marcela so Sebastiánom.  Po chvíľke  čakania na našom nástupišti sme sa rozhodli, že sa presunieme na viditeľnejšie miesto, najlepšie niekde k hlavnému vchodu. Postupne zmiešané pocity sa vytratili, keď sa predierali v dave cestujúcich k nám. Nás dvoch by si musel všimnúť aj slepý, pretože bol viac ako jasné, že sme ,,gringos“. Naložili sme si svoje batohy a v sprievode Sebastiána a jeho mamy Marcely sme sa predierali davom k zastávke metra. Popri ceste od stanice boli nastavané stánky s rôznymi haraburdami z dovozu, pravdepodobne z Paraguaja, kde sme sa na vlastné oči presvedčili, že tam zoženiete takmer všetko. Pašované veci, od elektroniky po kozmetiku.   Cesta metrom trvala približne 15 minút k našej ubytovni v časti  Constitución. Odtiaľ vychádzajú vlaky do južných častí Argentíny a Patagónie.

Na pár dní argentínski mnísi a El Obelisco

el_obeliscoUbytovanie nám zabezpečili konexie môjho známeho, kňaza- Gustáva, ktorého som stretol na jednom campe pre mladých v Taliansku. Kontaktoval sa s vedúcim pátrom Klaretiánov  v Buenos Aires, Alfredom. Všetko bolo zariadené. Paroquia  Corazón de Maria bola práve v rekonštrukcii. Alfrédo nás vyviezol retrovýťahom z 30-tých rokov na tretie poschodie, kde boli hosťovské izby. Každý z nás dostal vlastnú izbu s kúpeľňou, čo bol pre nás v porovnaní s naším penziónom luxus. Naše ubytovanie v Montevideu sa od tohto podstatne líšilo, keďže sme mali jednu funkčnú kúpeľňu pre dvadsaťpäť  ľudí a jedného kocúra. Zložili sme si batožinu a páter nás previedol neogotickou paroquiou. Na našom treťom poschodí boli hosťovské izby spolu s kuchyňou a jedálňou s výhľadom do centra. Na druhom poschodí boli izby pre kňazov, knižnica a malá kaplnka na modlitby. Prvé poschodie bolo určené pre administratívne účely.

Ružový dom môže znamenať aj prezidentský palác

Večer nám ponúkli naši sprievodcovia,  že nám ukážu okolie a prevedú nás vysvieteným predvianočným centrom mesta.  Zo všetkých strán sa po uliciach valili nakupujúce davy ovešané množstvom tašiek rôznych svetových značiek, ktorým sme sa už bezproblémovo vyhýbali. Podarilo sa nám dostať až k asi najznámejšej atrakcii - El Obelisco, ktorý je najvyšší svojho druhu a meria úctyhodných 68 metrov.  V oboch smeroch popri ňom viedla najhustejšia cestná sieť- 14 pruhov v každom smere. Odtiaľ sme sa vyzdobenými uličkami dostali k ružovo osvetlenému prezidentskému sídlu– Casa Rosada. V Argentíne je hlavou štátu prezidentka Cristina Fernandez de Kirchner, ktorá v úrade vystriedala svojho manžela v roku 2007. Niektorí miestni pracháči sa zo strachu z možných únosov prevážajú radšej vrtuľníkmi.  Obišli sme aj Puerto Madera- prístav, kde boli rozložené terasy malých kaviarničiek, v ktorých vysedávali turisti a popíjali víno. Tie obklopovali moderné mrakodrapy takzvanej biznis triedy s kanceláriami, reštauráciami a bytmi prominentov. V pozadí hralo tango a pár odvážlivcov tancovalo priamo na nábreží. Prešli sme okolo nich a vošli do jedného z mnohých obchodných domov s drahým oblečením.

Vo vstupnej hale stál asi 20-metrový obrí vianočný stromček. Po večernej prechádzke nás odprevadili naši sprievodcovia  späť  do časti Constitución. Dohodli sme sa,  že budeme v obhliadke mesta pokračovať nasledujúce ráno. Prekvapivé bolo, že nám dal  Alfrédo kľúče od celého komplexu s plnou dôverou. Na druhé ráno sme sa zobudili trošku neskôr ako zvyčajne v Montevideu. Na schodoch sme stretli nášho hostiteľa Alfréda, ktorý nás pozval na rannú kávičku a chcel vedieť, čo máme ďalej v pláne, a čo všetko chceme vidieť. Ukázal nám na mape nejaké zaujímavé miesta, ktoré sa oplatí navštíviť a taktiež, na ktorej zastávke treba vystúpiť. Ospravedlnil sa, že sa nám nemôže osobne venovať, pretože ide do blízkeho mestečka pozrieť svoju rodinu a vráti sa až v nedeľu večer.

Časový posun a prvá dáma

Podľa našich hodín sme mali do stretnutia približne tri hodiny. Nasadli sme na metro, smer botanická záhrada Palermo, kde bolo množstvo exotických rastlín, bylín a drevín. Dokonca sa nám podarilo v tom pralese nájsť aj rastlinu cezmínu , z ktorej sa pripravuje obľúbený nápoj Juhoameričanov - maté. Bol najvyšší čas vrátiť sa k Obelisku na dohodnutú hodinu, na schôdzku so Sebastiánom.  Čakali sme vyše trištvrte hodiny. Už sme si mysleli, že na nás zabudol, keď sme konečne zazrali Marcelu. Zistili sme, že je tam hodinový časový posun oproti Montevideu, takže sme sa okašľali. Aj to sa stáva. Marcela to vzala za syna, pretože sa necítil po predchádzajúcom dni vporiadku. Dozvedeli sme sa, že v časti Palermo, kde sme práve boli,  žije momentálne telenovelová Natália Oreiro, rodená Uruguajčanka. Prechádzali sme sa mestom a došli sme až k známemu cintorínu Recoleta, kde je pochovaná Evita Peron,  niekdajšia prvá dáma Argentíny, s ktorou sympatizovali hlavne robotníci a chudobnejšia vrstva, pre jej charitatívne aktivity. Momentálne sa tam tlačili turistické skupiny Japoncov a fotili všetko čo sa len pohlo, alebo len tak stálo. Veď kto by nechcel mať fotku na cintoríne?

La Boca, tango v spleti farieb a saxofonista Facundo

la_boca_3Počas víkendu sme sa dostali do ďalšej mestskej časti - La Boca. Nachádza sa tu známy argentínsky futbalový klub s rovnakým názvom. V Argentíne sú dvaja najväčší futbaloví rivali – Boca a River. Mestská časť La Boca je plná farebných, poschodových domčekov, v ktorých žili prisťahovalecké rodiny v časoch masívneho osídľovania mesta. V malej izbičke často bývalo aj niekoľko rodín. Teraz je táto časť upravená pre návštevy turistov a na predmestí sa nachádzajú malé podniky, stánky so suvenírmi, tanečníci a fanúšikovia tanga, ktoré mimochodom vzniklo práve tu. Pôsobil tu aj Carlos Gardel, temperamentný odborník na tango, z ktorého tuhla krv v žilách všetkým ženám. Pred podnikmi stáli čašníci - díleri, ktorí lákali turistov a hádali odkiaľ kto je. Najskôr odhadovali, že sme Rusi, Poliaci..., tak sme ich vyviedli z omylu, že sme Slováci. Ich prekvapenie bolo, že  Československo neexistuje už pár rokov. Túto novinku o rozdelení federácie sme ešte neraz počas našich ciest museli opakovať. Marcela nám cestou rozprávala ako známy telenovelový herec Facundo Arana , hrával na saxofóne napriek zákazu svojho otca, známeho právnika, na zastávkach metra, a tým mu kazil dobrú povesť.

S pocitom chetos, pivom na promenáde, antické ženy a Dicaprio

Pokračovali sme  štvrťou San Telmo, v ktorej uličkách je množstvo bazárov, antikvariátov a haraburdia rôzneho druhu. Na Marcelinu otázku, či mám rád antické ženy som jej priamo odpovedal, že radšej len veci.  Vrátili sme sa  do prístavu Puerto Madero, kúpili si argentínske pivo a pozorovali miestnych mladých pracháčov, ktorých  nazývajú chetos(četos), ako blbnú na kolieskových korčuliach alebo sa len tak špacírujú so svojimi pudlami. Bolo nám viac než jasné, že o tom ako vyzerá práca nemajú najmenšie tušenie. V prístave kotvila aj stará plachetnica zo začiatku 20. storočia. Podpalubie bolo prerobené na múzeum, ktoré sme si tiež pozreli. Tu som vďaka filmovému Jackovi z Titanicu vyfasoval od Marcely prezývku DiCaprio. Našťastie nebol poruke žiaden ľadovec, do ktorého by sme mohli vraziť.

Všade, kam sme sa pohli bolo množstvo košatých stromov s červenými srdcovými kvietkami. Marcela nám vysvetlila, že sa jedná o národný strom Argentínčanov- ceibo, a podľa starej legendy sú to vlastne srdcia zaľúbenej dievčiny, ktorá z nešťastnej lásky skoncovala so svojím životom a premenila sa na tento strom. Toľko múdrosti sa vzalo v tej malej žene, že sme ju začali upodozrievať, že práca turistického sprievodcu bolo jej predošlé povolanie.

Mesto, kde sa stále niečo deje

Posledný deň sme si chceli oddýchnuť. Vybrali sme sa teda do japonskej záhrady s množstvom bonsajov, kadejakých kríkov, plačúcich stromov, z ktorých na nás stále kvapkala voda, jazierkami plnými farebných kapríkov. Pouličné fastfúdy boli rozložené na každom rohu, takže sme hneď porušili pravidlo ,,nikdy nejesť z pouličných stánkov“. Predtým sme absolvovali očkovanie snáď proti všetkým existujúcim, aj práve objaveným chorobám. Ochutnali sme argentínsku  pouličnú špecialitu – choripan(čoripan), čo je chorizo v žemli, teda v preklade špekáčik v žemli. Veľmi ma ich kuchyňa  neoslovila. Práve prebiehala časovka cyklistov okolo Obelisku, tak sme sa stali na chvíľu diváci. Veď aj pasívny šport je šport.

Ako sme sa stali takmer pašeráci drog

S Klaretánmi sme sa rozlúčili a na oplátku im podarovali nejaké slovenské suveníry. Na autobusový terminál sa prišli s nami rozlúčiť aj Marcela, Sebastián a jeho sestra Valéria. Celú našu výpravu sprevádzali ,,buenos aires“(priaznivé vetry) až dovtedy, kým sme nenastúpili do autobusu do Montevidea od spoločnosti El Condores. Začalo liať. Nadránom nás všetkých takých rozospatých aj s batožinou vyvliekli na argentínsko-uruguajských hraniciach  von z autobusu a museli sme sa postaviť k svojej batožine. Ešte celkom neprebudený som veľmi nereagoval na jeho ,,amigo“, takže sa snažil na nás hovoriť po anglicky, čo mu aj tak nepomohlo. Psovod čuchal snáď ešte viac ako jeho pes, ale nič nenašli. Pravdepodobne hľadali drogy, pretože cez tie hranice sa toho premelie a vedú tadiaľ hlavné pašerácke cesty. Jediné šťastie, že sme ,,takí nenápadní“ a ľahko zapadneme medzi miestnych. Moja štvordňová návšteva bola dôkazom, že niekedy je lepšie raz vidieť ako stokrát počuť.