Hotel? Skalný previs. A ak zaprší, tak máte all inclusive. Aj toto je Venezuela!
Kedy sa to vlastne začalo? Kedy som vibramovou podrážkou prvýkrát zdevastovala zmenšenú verziu lepkavej Adély? No, bolo zatiaľ iba raz, aj keď snívala a slintala som nad obrázkami s Beckovým pokecom už pekných pár rokov.
Na podanú informáciu, kam sa to vlastne chystám, sa mi od tatka dostala pomerne jednoduchá, avšak výstižná odpoveď „no, mohla si sa rozhodnúť už len pre jednu nebezpečnejšiu krajinu – Kolumbiu“. No a tak, o pár mesiacov, sme v treskúcej zime (áno, tak voľakedy február na Slovensku vyzeral), s tričkami v bágloch, na Schwechate rozoberali čo nás čaká a hádam neminie.
Naša grupa pozostávala zo 4 žien a 3 chlapov. Najskôr ma zmrazilo (a to nie od zimy), keď som napočítala koľko bude nás – žien v pomere ku chlapom, keď vzniknú náročnejšie situácie. Avšak boli sme životaschopné jedince – všetky sme preferovali čistý rum a nad škorpiónom v umývadle sme vrešťali – nadšením.
Keďže sme prichádzali viacerými spojmi a poniektorí aj z rôznych častí sveta, rande s detailnými inštrukciami sa uskutočnilo na letisku v Caracase. Tam sme spoznali aj honorárneho konzula zastupujúceho Slovensko, lebo široko – ďaleko jediná SVK ambasáda je len v Brazílii (ešte taká rada - ak sa vám niečo nepredvídateľné stane čo vyžaduje pomoc ambasády, nemusíte hneď zháňať letenku, napríklad do tej Brazílie, stačí obrátiť sa na najbližšiu EÚ ambasádu). Jeho pani manželka svojho času využila služieb nášho spolucestujúceho Dana – právnika a tak sme mali all inclusive schované kópie pasov. To sa vždy oplatí, pre prípad, že topíte svoj pas v Orinoku, alebo ho zabudnete v autobuse. Nikto nie je dokonalý :).
Aby som spresnila, príhody tohto príbehu sa odohrávajú v minulom desaťročí, takže menenie peňazí u vekslákov na letisku, alebo indiáni bez satelitov, patria histórii. Každopádne, krajina a jej štýl sa určite nezmenili, aj keď Huga nahradil menej známy Nicolas, benzín je naďalej za symbolickú cenu 60 halierov – 1 korunu, čo sa v eurách snáď nedá ani vyčísliť (pikoška – liter vody stojí 21x toľko ako liter benzínu).
Maňana krajina
Keď prídete do krajiny, musíte sa stotožniť s jej fungovaním. Ak tak neurobíte, sami seba ochudobníte a otrávite. Vo Venezuele je ľahké prispôsobiť sa. Všetko sa dá, jediná zložitejšia adaptácia pre nervóznych Európanov je nebyť presný a hlavne presnosť neočakávať. Okrem lietadla, prípadne veľkých a exkluzívnych autobusov nič a nikto nedodržiava cestovný poriadok, otváracie hodiny, termíny .... Na druhej strane nestretávate nervóznych ľudí a aj maličké deti v autobusoch pokojne spia.
Štýl maňana nie je len o čase, je to spôsob života. 90 percent Venezuelčanov nosí rifle a tričká a vlastne až tak veľa iného oblečenia nepotrebuje (krajina, napriek tomu že leží na severnej pologuli, má v zime, alias období sucha, 25 – 30 stupňov Celzia). Lokálne cestujete? Stačí kývnuť na najbližší autobus a nemusíte hľadať zastávku (ktorá ani nie je označená a každý domorodec vám ukáže na iný roh, o hodine odchodu už ani nehovoriac), pri potrebe vystúpiť jednoducho len zatlieskate. Beriete taxík? Keď nie je v starých US ojazdených chevroletoch miesto na sedadlách, dobrý je aj kufor. Vodič nedá prednosť sprava? A čo. Tak sa na tom páni zasmejú, zabrzdia dopravu, pokecajú 5 minút a rozlúčia sa ako najlepší kamaráti.
Tak sa nám páči keď sa ľudia na seba usmievajú, zdravia sa, nepachtia sa za všetkým najnovším, nemusia mať to čo má sused... Škoda len, že keď sa vrátime na rodnú hrudu, rýchlo zabúdame na predsavzatie byť sám sebou a necháme sa manipulovať davom. A možno práve my sme tí vyslanci do „nového sveta“ aby sme domov priniesli čerstvý vzduch, nové myslenie, úsmev na tvári, tropickú chorobu... :)
Bienvenido a Venezuela
Keď sa lietadlo hrozivo blíži k Andám a vy si spomeniete na haváriu amerických futbalistov z roku 1973, otvoria vám svoju náruč Malé Benátky. Tak Venezuelu nazval najznámejší Krištof – Kolumbus. Po ňom prišla éra španielskych conquistádorov a ... Simon Bolívar. Osloboditeľ, hrdina, prvý prezident. Pán Bolívar nás sprevádzal celým naším pobytom, jeho menom sa hrdili námestia a jeho menom sme aj platili.
Nie náhodou bol našou prvou zastávkou po úniku z Caracasu práve Ciudad Bolívar. Mesto, ktoré je štartovacou rampou pre výlet do Gran Sabany, centra stolových hôr Venezuely a zároveň najvyššieho vodopádu na svete, takmer kilometrového Salto Angel. Angel v tomto prípade neznamená anjelský, vodopád nesie meno po americkom pilotovi Jimmim Angelovi, ktorý sa podujal na prelet ponad stolové hory s miestnym zlatokopom s cieľom nájsť zlatonosnú rieku. Reprízu preletu absolvoval Jimmie neskôr s príbuznými, po tom však ako lietadlo z hory už nevzlietlo, posádka možno prvý krát zliezla horu Ayuán Tepuy (alias Horu boha zla) trojkovou lezeckou cestou s následným 11 dňovým putovaním k prvej civilizácii. Keďže bol Jimmie Angel asi tak po stovke indiánov „prvým objaviteľom“ najvyššieho vodopádu na svete, venezuelská armáda sa hecla a zniesla dole lietadlo, ktoré je aktuálne verejne vystavené v Ciudad Bolívar a je natoľko v úcte, že ho miestne živly neodniesli do zberne kovošrotu.
Z Ciudad Bolívar do Gran Sabany premáva kyvadlová letecká doprava. My sme si za 200 USD na hlavu kúpili 3-denný all inclusive výlet zahrňujúci dopravu, ubytovanie, jedlo a sprievodcu, čo je najlepšie urobiť pri cestách „mimo civilizácie“. Jednomotorová cessna, v ktorej je miesta asi ako v 3-radovom osobnom aute, nás vo výške 700 m za cca 70 minút prepravila do mestečka nazvaného Camp Canaima, z ktorého si domáci indiáni kmeňa Pemón urobili lokálne turistické stredisko. Čo je na Venezuele zaujímavé, keď sa ubytujete na vidieku, ste v zhluku malých domkov, ktoré predstavujú spálňu, jedáleň, kuchyňu... Pokiaľ ste v prírode, stáva sa že vám cez spálňu do kúpeľne prebehne čistotný chrobák, v sprche zakŕka žabka, cez batoh prelezie pavúk, tam kde chodí aj kráľ peši zakotkodáka sliepka, ktorá sa ukrýva s kuriatkami pred hadmi (aspoň máte potrebu za sebou rýchlejšie)... Aj to je prírodná a prirodzená Venezuela.
Na druhý deň ráno sme vydlabaným člnom fičali cez rieky Churún a Carrao pod najvyššiu sprchu sveta. Vzhľadom na pomerne blízky rovník a trópy je treba chrániť bielu kožu 50kou UV faktorom a to ostatné 50kou slivovicou (zásadne ňou neponúkajte indiánskych sprievodcov, oni nemajú enzýmy na odbúravanie alkoholu). Ubytovanie v prírode je zväčša v drevených kolových stavbách bez stien, v hamakách s moskytierami, ku spánku sa ukladajúc za divných zvukov pralesa. V pralese sa snažte byť čo najbližšie sprievodcovi – na rozdiel od nás gringov oni majú v pralese oči a uši a tak vidíte opice, ary, ochutnáte vnútrajšok palmy... Po hodinke šliapania v pralese je vám odmenou uchvacujúci a zároveň pokorujúci pohľad na padajúcu masu vody, v pokoji, len za šumenia prírody, bez niagarských turistov.
Ďalším dobrodružstvom na vašej púti po návrate do „Mesta Bolívara“ môže byť výlet na vraj jedinú turisticky dostupnú stolovú horu – Roraimu. Presuny medzi jednotlivými zastávkami je dobré riešiť nočnými spojmi z „Mlynských nív“, avšak vždy si pribaľte dovnútra spacák. Hoci je vonku 30 stupňov, v autobuse je zásadne 19 a klíma vďaka lacnému benzínu fičí bez prestávky. Zo spánku vás vyrušia akurát cik pauzy, prípadne kontroly pohodových vojakov so samopalmi, ktorí buď prezerajú batožinu kvôli drogám, alebo len tak z plezíru skontrolujú pasy a najviac sa zabavia na vlastných vstupných vízach :). Tie samopaly na začiatku pôsobia trochu desivo, ale to je bežná vec vo viacerých krajinách – v Guatemale, Izraeli... Juhoamerické krajiny sú dosť opatrné na import drog a tak majú vzájomne voči sebe zavedenú vízovú povinnosť.
Roraima
Autobus vás ráno s opuchnutými členkami vyklopí v Santa Elena de Uiarén, kde si treba zaistiť odvoz do hôr. Bez využitia terénneho auta by ste sa nekonečne dlho trmácali do Paraitepuí, východzej osady celého výletu. V osade si treba zobrať sprievodcu, bez neho výlet na Roraimu nie je dovolený. Na celý výlet si je potrebné vyhradiť minimálne 4 dni, z ktorých 2,5 strávite šliapaním cez dlhočizné pláne vypáleného pralesa, ktorý si vraj takto devastujú sami indiáni za účelom pestovania plodín, čo sa však dá maximálne 2 roky, potom je pôda taká vysušená, že na nej narastie len drsná tráva, ktorú už nič nespasie. Odmenou za fučanie pod treksport batohom bude pivná zastávka asi v tretine cesty, ktorú si zriadil miestny podnikateľ. (Ono s tým podnikaním – Venezuela je vlastne socialistická krajina, ale taká divne socialistická. Miestni môžu podnikať v drobnom, napríklad v cestovnom ruchu. Môžu aj cestovať. Ale keď sa ex-Hugo ráno zobudil a zmyslel si, tak znárodnil čo sa mu v noci prisnilo:).)
Unavený pútnik prespí pri potoku Kukenán, kde hrozí iba jeden problém – pri východe a západe slnka sa na hodinku vyroja mušky – puri puri, ktorým nesmiete ponúknuť holú kožu, v opačnom prípade dopadnete ako moje nohy (je vhodné si pribaliť repelent, ale pritom dať na rady miestnych – tie naše chémie tam nemajú veľký účinok – ideálna je kombinácia B12 a detského oleja).
Všetko sú to však len drobnosti, lebo keď vyjdete z pralesa na povrch hory, uzriete skalnú korytnačku a iné „prehistorické“ zvieratá, ktoré tak očarili Sira Arthura Conana Doyla.
Pre pobyt na Roraime si zabezpečte stan, pretože keď domáci hovoria o hoteloch, znamená to napríklad skalný previs. Taký hotel nie je márny – pokiaľ vám zaprší, je previs ubytovaním all inclusive.
Na stolovej hore ste v inom svete. Žijú na nej endemické tvory, pretože pre jej nedostupnosť nikam nemigrujú. Sú to však iba žabky, alebo myši, takže jedlo upracte do stanu, alebo zaveste na previs, inak budete mať rožok predžutý. Povrch hory tvorí ružový piesok, skaly, jazierka, rastú na nej skalničky a mäsožravé rastliny.
Púť cez horu je obrovským zážitkom, prižmúrením oka stretnete dinosaura, poriadnym otvorením oka možno nájdete vchod do jaskyne, ktorú objavili slovenskí a venezuelskí speleológovia. Na hore je aj krištáľová rieka a tiež triangulát – jednou nohou stojíte vo Venezuele, druhou v Guayane a rukou potľapkávate Brazíliu... Ešte cesta na hranu hory a šup za ďalším dobrodružstvom.
Aj vo Venezuele si uvedomíte aký je svet malý. Pokiaľ oproti vám kráča 27 treksport batohov, musia to byť našinci. A veru hej – vedci z Prírodovedeckej fakulty. A svet je ešte menší – keď po rokoch v práci pri obede spomeniete, že ste v zime 2005 boli vo Venezuele tak vám kolega povie, že jeho syn z Prírodovedeckej fakulty tam vtedy bol robiť výskum :).
Ďalšou zastávkou na vašej púti môže byť taká delta Orinoka. Po ceste z Roraimy si však urobte pauzu pri Jaspisovej rieke – Quebrada de Jaspe, pretože ruku na srdce – koľkokrát za život ste sa už kúpali v polodrahokame... Na Venezuele je úžasné to, že nie je pre Európana až taká známa, do Brazílie, Mexika, Argentíny sa hrabe každý, pričom ak hľadáte „divočinu“, až tak neokukanú, ale možno ešte zaujímavejšiu ako tie viac spopularizované krajiny, treba namiesto Brazílie zvoliť severného suseda, namiesto Mexika Guatemalu, namiesto Thajska Laos...
Delta del Río Orinoco
Romantická Enya neartikulovane ospevuje obra. Teda obrovský tok, tak ako všetky Venezuelské rieky tmavohnedý, ba až kofolový. Neznamená to, že tieto rieky sú špinavé, voda z hôr zváža humus a ten rieky kalí. Ale je pravdou, že Orinoku by som až tak veľmi nedôverovala. Žijú v ňom pirane, krokodíly (my sme teda žiadne nevideli, ale pred 30 rokmi vraj zožrali 2 Američanov), rybky, ktoré vplávajú do močových ciest keď cikáte do vody... Na druhej strane, kde by sa detičky kmeňa Warao kúpali, keď v delte bývajú celý život. My sme sa na toto poetické miesto druhej najväčšej juhoamerickej rieky, ktoré má mimochodom rozlohu ¼-ny Slovenska, dostali motorovým člnom za cca 10 hodín z posledného väčšieho mesta – Tucupity. Tucupita je chabým útočiskom indiánov, ktorí v nádeji lepšieho života prichádzajú z delty Orinoka sem za prácou a potom žiaľ končia ako bezdomovci. No a my sme cestovali práve k nim. Ako inak – all inclusive, pretože sami si neporadíte. Potrebujete motorový čln, sprievodcov v pralese, ubytovanie, ktoré vám dohodnú s miestnym styčným dôstojníkom, stravu, o ktorej príprave radšej nechcete nič vedieť... :)
Ktovie či Enya niekedy obdivovala krásy rieky, ktorá pri odlive Karibiku tečie tak ako to poznáme, pri prílive však naopak, pričom zaleje prales. Miestni indiáni nevedeli pochopiť ako môžu naše rieky tiecť len jedným smerom, ale to je tá poetika cudzích krajov. Aj príchod do delty, alias spleti kanálov, bol úžasný. Keď sme minuli luxusné ubytovanie pre bohatých Nemcov s mini zoo a cvičenými exotmi, naším pohľadom sa naskytli pravé poklady. Vrešťany divo žijúce v korunách stromov, ary letiace v pároch v stometrovej výške radostne prevolávajúce svoje meno, tarantule ukryté v ananásovitých rastlinách... Skutočná divoká príroda. Desiatu v podobe syra a kapusty doplnil ananás osekaný za pár sekúnd mačetou, to všetko doklincoval čerstvý zákusok – kokosový orech, ktorý ešte pred minútou visel na strome... (Už sa vám tam chce ísť? :))
Ubytovanie nám poskytol miestny kmeň kúsok od ich 15-domovej dedinky, kam nám indiáni na kajakoch známych z filmov o náčelníkov Apačov vozili stravu. Kajaky sa pri zdvihnutí hladiny Orinoka a zaplavení pralesa používajú na prepravu, obchod s vyrezávanými zvieratami a košíkmi z palmy, návštevy... pri lepšom zaťažení ste tak 4 cm nad hladinou rieky a nech vás nenapadne sa hojdať, aj dýchať treba rovno :).
Ubytovanie je tradične na kolových stavbách bez stien, v noci zavesení v hamakách s moskytiérou, ktorú vlastne, po potykaní si s muškami puri puri už ani nebudete potrebovať. V noci sa zotmie tak naozaj a ak si chytíte do pohára namiesto našej svätojánskej mušky lokálny reflektor, môžete tak ako my mastiť žolíka.
Pre nás sú tie naše, „civilizované činnosti“, všeobecne známe. Pre indiánov je to nepoznané tak zaujímavé, že na vás doslova civia. A to aj v takej nepríjemnej situácii, keď po takmer utopení pasu a všetkých peňazí tieto cennosti sušíte na stole. A vtedy nastupuje zdegenerované myslenie tzv. civilizovaného človeka: a prišla moja posledná hodina, vidia koľko mám peňazí, skenujú ich ako čítačka v supermarkete a v noci mi pichnú kudlu do srdca. Zaspávať s touto myšlienkou v hamake za zvukov pralesa je ako z 1/3 ošedivieť. A samozrejme že som sa ráno v pohode zobudila a zase si uvedomila choré myslenie homo sapiens made in Europe.
Preto cestujem. Aby som si ozdravila mozog.
Čo je na tejto krajine zaujímavé je, že v meste domáci všetko hodia na zem, smetný kôš je vždy ďaleko. Ale na prírodu nedajú dopustiť a ešte aj použitý toaletný papier skončí v igelitovom sáčku. Ale s tým ich dodržiavaním poriadku v mestách je to také zábavné – keďže sa jedného pekného dňa vláda rozhodla, že venezuelanov naučí poriadku, tak celý deň strážcovia zákona dohliadali na odhadzovanie smetí do košov a po diaľnici brzdili dopravu tým, že obsadili všetky pruhy a jazdili maximálkou. Vydržalo to v ten deň :).
Ak zvolíte náš postup krajinou, tak máte za sebou najnáročnejších 11 dní, preto je dobré unavené telo zrelaxovať na pár dní pri Karibiku. My sme od mora pokračovali do Ánd, mesta Mérida, kde sme chceli zažiť najvyššiu lanovku na svete, ktorá končí v nadmorskej výške 4 765 m. n. m.. Na cestu sme vyrazili z priemyselného mesta Maracay, kde nás pri kupovaní lístkov informovali, že v krajine prišlo k nešťastiu, pri ktorom zosun svahu zasypal jednu dedinu a zlikvidoval aj jednu z dvoch horských ciest do Méridy. Kým sme dorazili do prestupného mesta, zosunul sa z dôvodu záplav aj ďalší svah a tým nás odrezal od oboch prístupových ciest.
Ja, ako človek s citlivejším žalúdkom a hrdinským nenatretím sa pri mori, som z dôvodu úpalu a kľukatých ciest vyzerala v prestupnom meste dosť zhúžvane. Celá naša partia sa zľutovala a tak sme, využijúc lokálnu taxislužbu, zvolili náhradnú trasu cez 4-tisícový priesmyk, kde sme sa vrátili do začiatku minulého storočia. Nádhera, my máme možnosť vidieť tieto zvieratá už len pri býčom ródeu.
Z dôvodu už spomínanej tragédie však lanovka v Méride nepremávala a tak sme vyhútali, že na druhý deň urobíme all inclusive presun do rodiska Huga Cháveza – Los llanos. Los llanos je dobytkárska oblasť s haciendami, ktoré poznáme tak najskôr z telenoviel. A tie miestne majú poetické názvy – tá naša sa volala Los Angeles, sused si príbytok nazval San Francisco :). Farmári, miestni kovboji, sediac bosí na koni s mačetou za opaskom, si popri chove hovädzieho dobytka privyrábajú ubytovávaním bielych tvárí. Medzi domácich miláčikov môže patriť aj taká ara, pretože ak sa papagáj niekam zatúla a po ceste nie sú husto stromy, už neodletí.
Tie naše tváre im boli natoľko sympatické, že okrem lovenia anakond z miestnych vôd a sprevádzaním po prirodzenej a prírodnej zoo (zahrňujúc kapibary, leguány, kajmany, mravenčiare a nespočetné vtáctvo) nám usporiadali nočnú fiestu. Starý magnetofón a juhoamerické rytmy, hovädzie steaky, šťava z melóna zmiešaná s rumom a krepčenie do noci vyvolalo v Los Angeles búrlivú náladu. Na druhý deň sa nás domáci pýtali ako sa cítime, keď sme večer predtým pili „letecký benzín“. No ale pre 10 ľudí 3 fľaše 38-čky rumu, čo by sme to boli za Slováci, keby sme si pamätali, že sme večer niečo pili... :)
V živote som zažila dva momenty, kedy som si práve vtedy uvedomila, že na tú chvíľu budem celý život rada spomínať. Jeden z nich bol obed pri jazere, kedy sme chytajúc pirane pili pivo a jedli ananás. Zvyšok programu predstavovala jazda na koňoch s návštevou suseda, ktorému sme amatérsky rozohnali 200-kusovú čriedu somárov. Ich zavracanie kovbojmi bol zážitok, ktorý neopíše ani najvzrušujúcejší western.
Skôr nechtiac ako chtiac sme sa pohli ďalej, a to k rieke Acequias, kde veľké deti šantili na traktorových pneumatikách.
A tu to ustrihneme. Či ešte niečo bolo alebo už nie, nech zostane na fantázii a vlastných zážitkoch čitateľa. Možno niektoré zážitky vyzerajú dramaticky, alebo dosť náročne... ale stojí to za to. Len sa nebojte, dôverujte Pánu Bohu a miestnym sprievodcom, že vás nenechajú v kaši a pripravia pre vás možno ešte krajšie zážitky, impozantnejší západ slnka, tučnejšiu anakondu, kúpanie pod Salto Angel... Venezuela zostala mojou srdcovou záležitosťou a verím, že bude aj vašou. Do cestovania, priatelia!
