Výstup na Auyan tepui: Najväčšia a najnedostupnejšia stolová hora na svete

Jozef Terem - 27.7.2008
Auyan tepui

Hoci Auyan tepui - Diablova hora láka dobrodruhov aj turistov, stále je pomerne málo navštevovaná. Zrejme kvôli izolácii. Treba sem totiž letieť...

Neznámy objekt

Prvým, komu sa podarilo pristáť na Auyan Tepui bol Jimmy Angel. Áno, pristáť. V honbe za pokladmi v roku 1937 zapichol lietadlo do bažín na povrchu stolovej hory. Americký rodák Jimmy bol totiž pilot a hľadač zlata. Dokázal ale zošplhať strmú stenu a zachránil tak život sebe, manželke a dvom spoločníkom. Na základe tohto objavu spriechodnili v tom istom roku dodnes jedinú cestu na vrchol stolovej hory Felix Carbona a Gustavo Heny. Auyan Tepui alebo ak chcete Diablova hora na juhovýchode Venezuely je rozlohou vôbec najväčšia zo stolových hôr. Tie domorodci nazývajú - tepui. Má rozlohu približne 700 kilomerov štvorcových a z výšky pripomína srdce dlhé 40 až 50 kilometrov. Vráťme sa ešte k Angelovi. Jimmy mal šťastie v neštastí a stal sa slávnym. Doprostred hory sa zarezáva hlboký Diablov kaňon a práve tu padá z výšky 979 metrov najvyšší vodopád na svete. Pri jednom z preletov ho objavil práve americký dobrodruh a prírodný úkaz tak dostal jeho meno - Salto Angel.

Diablova hora Auyan tepui 

Podľa indiánskej mytológie je Auyan Tepui domovom zlého ducha Canaimu, pôvodcu zla a smrti. Aspoň tak tomu verili miestni Indiáni kmeňa Pemón. Zrejme vám napadne, že akosi prirodzene tak nie sú veľmi nadšení prítomnosťou turistov. Netvárili sa tak. Každý turista je pre nich zdrojom finančných príjmov a rešpekt zo starých legiend zostal zapadnutý prachom spoločne s lukmi a šípmi. Na druhej strane, hoci Diablova hora láka dobrodruhov aj turistov, stále je pomerne málo navštevovaná. Zrejme kvôli izolácii. Treba sem totiž letieť. Do malých indiánskych osád Kamarata, Uruyén alebo Kavac. Pritom na druhú najznámejšiu horu Roraima, no dobre prístupnú aj autobusom stúpajú turisti v húfoch. „Tam je výstup hračka“, povedal nám neskôr trochu odlahčene indiánsky sprievodca Rocher a dodal: „Terén na Auyán je oveľa náročnejší. Stúpania, klesania, rokliny, balvany, prales... Na Roraimu idete hore rovno za nosom“. Ťažko porovnávať, na Roraimu sme sa nakoniec nedostali. Na druhej strane Indiáni spomínali, že na vrchol Auyan tepui dokonca vystúpili aj ženy. Mali však domorodých nosičov na batožinu, ba možno aj na samotnú klientku... Komerčné poňatie turistiky už ale zavítalo aj do týchto odľahlých končín venezuelskej džungle. „Japonci sa nechajú vrtuľníkom vysadiť priamo na plošine a potom len zbehnú dolu“, upresnil Rocher.

Kde by gringo zomrel hladom, Indián je doma

Našim cieľom bola indiánska osada Kavac. V mestečku Santa Elena de Uairen len asi pätnásť kilometrov od brazílskych hraníc sme sadli do malého lietadla Cesna a nasledoval približne dvojhodinový let. Len ťažko naň zabudnúť. Pod nami bol nekonečný koberec zelenej džungle, miestami pretkaný červenou, či mútnou stuhou riečnej hladiny. Do toho úchvatné siluety stolových hôr, ktoré sa kolmo týčili z rovinatej savany. Z výšky niekoľko stoviek metrov bolo sem tam vidno miniatúrne indiánske chatrče a k oblohe často stúpal dym. Neboli to však znamenia stroskotancov. To indiáni vypaľovali prales a spôsobovali mu tak ťažké jazvy. Ťažko však súdiť. Život v džungli je náročný, pôda chudobná na živiny a políčka s jukou a banánmi vyžadujú nový priestor. Indiánom je tak úplne ľahostajná výzva na záchranu tropických pralesov.
 
Cesna mäkko pristála v trávnatej savane. Žiaden betón, ani navigačná veža. Iba niekoľko chatrčí učupených v nádhernom prostredí pod siluetou stolovej hory. V Kavacu žilo v čase našej návštevy iba trinásť stálych obyvateľov vrátane detí. Turistu tu nebolo ani jedného. Asi sme mali šťastie. Privítala nás mladá indiánka Eulalia. Jej rodina tu žije odjakživa a otec sa pred rokmi rozhodol vybudovať turistické prístrešky. Hlinené chatrče so slamenou strechou – churuatas. Možno tu za poplatok prespať v hojdacej sieti – hamake. Večer sme strávili v spoločnosti Eulalie pri skromnom jedle a posledných zbytkoch slivovice. Indiánka síce nevedela anglicky, na komunikáciu však stačili skromné znalosti španielčiny. Na otázku, ako sa žije v izolácii nasledovala jednoznačná odpoveď: „Tu je môj domov“. Kontakt s okolitým svetom je iba cez vysielačku, vymoženosti civilizovaného sveta možno získať lietadlom. Alebo... „Keď naši ľudia chcú zájsť do mesta, mnohí idú pešo džungľou. Do mesta Santa Elena to trvá šesť dní“ vysvetlila Eulalia a dodala: „Lietadlo je pre nás drahé“. Tak sa iba potvrdilo, čo sme tušili. Hoci Indiáni v oblasti stolových hôr v národnom parku Canaima, ktorý je mimochodom veľký asi ako dve tretiny Slovenska, nenosia tradičné kroje, okolitú prírodu poznajú neomylne. Tam, kde by európsky gringo zablúdil, zomrel hladom a smädom, tam je Indián, hoci v rifliach a čínskom tričku vo svojej domovine.

Eulalia vysielačkou zavolala do susednej dediny Kamarata, vzdialenej asi tri hodiny pešo. Prišiel pomenší Indián – Rocher. Po anglicky nevedel skoro ani slovo, no dovtípili sme sa že ide o sprievodcu. Presnejšie, Rocher nepracoval pre žiadnu cestovnú kanceláriu. Dobre však poznal okolie a chcel si zarobiť. Po krátkej debate za pomoci slovníka, rúk a nôh sme si tľapli. Indián si zapýtal na deň 90 bolívarov za celú trojčlennú skupinku s tým, že jedlo zabezpečíme my.
Vyrazili sme druhý deň ráno. Cieľom bol horský prechod El Libertador. Ako povedal Rocher, jediný možný prechod na Auyan tepui. Práve ten, ktorý svetu ponúkli Felix Carbona a Gustavo Heny. Na chrbtoch sme mali všetko na prežitie. Základné potraviny – kukuričnú múku na placky arepas, konzervy s tuniakom, ryžu, špagety, cibuľu, sardinky, výstroj, veci na oblečenie v igelite proti vlhkosti a dezinfekčné kvapky na vodu. Podľa Rochera je síce vody všade dosť, no predsa, európsky žalúdok je iný ako domorodca. Neskôr sme ale bez problémov pili aj s potoka, či dažďovú vodu. Zabudnúť nemožno na antimalariká, konkrétne tablety Lariam. Upozorňovali nás, že tablety môžu mať vedľajšie halucinogénne účinky. Nechcel som veriť. Keď som sa ale vo sne ocitol na koncerte Heleny Vondráčkovej v New Yorku, Lariam u mňa skončil.

Najviac ľudí zomrie na uštipnutie hadom

Realita prišla rýchlo. Prvé tri hodiny viedli rozpálenou savanou. Neskutočná horúčava sálala z tela silu, vodu a ostražitosť. Keď skončila útrapa na savane, nastalo prudké stúpanie džungľou. Vzduch ako v saune, vlhko, všadeprítomné listy a klzké korene. Na konci prvého dňa sa nakoniec spustil tropický lejak. To nás síce osviežilo, no veci zostali vo vlhkom prostredí mokré niekoľko dní. V pralese ste totiž mokrí prakticky stále. Buď sa utápate vo vlastnom pote alebo zmoknete ako myš. Stolové hory majú vlastnú mikroklímu a pokiaľ na savane dosahuje horúčava štyridsať stupňov, na upätí tepui často prší. Tento problém som najprv riešil pršiplášťom. Keď som sa po hodinke išiel v nepriedušnej gume uvariť, z radosťou som vystavil telo chladivému dažďu. K večeru sme dorazili do tábora Guayaraca. Šlo o tradičný príbytok z dreva a lístia, s miestom pre hojdacie siete, hamaky. Tie sú v džungli nepostrádateľné. Ráno som totiž skoro stúpil na škorpióna. Rocher zachoval kamennú tvár: „To je OK. Najviac ľudí zomrie na uštipnutie hadom...“.

Výstup na Auyan tepui má tri úrovne...

Tri prudké stúpania sa striedajú s mierne oddychovou plošinou – platóm. Niekoľko nasledujúcich dní pripomínalo Kurzy prežitia v prírode. Rovnako aj kúru na chudnutie. Záujemcov len stačí poslať do džungle... Prespávali sme pod kamennými prevismi, jedli skromné jedlo, šliapali v priemere šesť sedem hodín. Skákali z kameňa na kameň, driapali sa po štyroch a zachytávali koreňov, listov, skál... Terén bol často tak prudký, že sme radšej nepozreli za seba. Prívaly dažďovej vody neraz zmenili uzučký chodník na horský potok. To nezachytí žiadna fotka. Pocit, keď nás pohltil hustý prales len ťažko popísať. Vlhký, neprístupný, ťažko priechodný a plný cudzích zvukov. Niečo iné ako hustý les, či kosodrevina. Rýchlo sme pochopili, že pri fyzickej námahe uprostred džungle, mimo civilizácie, s batohom na chrbte a v extrémnom teréne netreba rozmýšľať nad tým, čo bude zajtra. Treba žiť z minúty na minútu, z kroka na krok. Šliapať, prebíjať sa, odosobniť sa a udržať morálnu silu. Napriek neznámemu prostrediu nás rýchlo opantal pocit slobody. Telo si zvyklo na fyzickú námahu, myšlienky boli jasnejšie, život vo svojej podstate jednoduchší...
Rocher sa prejavil ako dieťa prírody. Mal na sebe síce tepláky Adidas a čiapku s futbalovým logom Brasil, no keď potreboval opraviť ruksak, zmizol v pralese a objavil sa v rukách s pásmi kôre stromu. Už o niekoľko minút mal nové popruhy.
 
Fotogalériu celej výpravy si môžete pozrieť TU: Auyan tepiu

El Libertador, vstup do praveku

Po niekoľkých dňoch sa pred nami konečne objavil El Libertador, vo výške približne 2400 metrov. Nasledoval prechod strmým skalným kaňonom a po približne 3,5 hodine lezenia a zlaňovania sme sa ocitli na náhornej plošine - v krajine praveku. Vôkol obrovské kamenné more rôznych tvarov, popretkávané malými jazierkami, trsmi rastlín a neskutočné ticho. Boli sme takmer na sto percent jediní štyria ľudia na celom obrovskom tepuy. Jediným výdobytkom civilizácie bola kamenná busta na jednom z kameňov. Nebol však na nej objaviteľ cesty ale Simón Bolivar, osloboditeľ viacerých krajín latinskej Ameriky. Na chrbte ju vyniesli dvaja vlastenci – šialenci. Obdivuhodný výkon. Pretekajúce mraky sa striedali so slniečkom a po niekoľkých dňoch nám začali konečne schnúť veci. Cieľom dňa bol Camp El Oso pod skalným previsom, vzdialený asi dve hodiny cesty. Ďalšiu trasu po vrchole náhornej plošiny sme si predstavovali ako prechádzku ružovou záhradou. Omyl! Auyán Tepuy je obrovská. Povrch tvoria eróziou rozryté hlboké rokliny, priepasti, džungľa, krížom dokonca preteká neuveriteľne červená rieka Churún. Je to svet vody, skál a hmly. Nedotknutý, majestátny, panenský a zároveň nehostinný a hádam aj trochu smutný... Rocher oznámil, že tu nežijú žiadne väčšie zvieratá, no akýsi druh potkana áno. Neskôr sa jeden z nich snažil od táborového ohňa ukoristiť prázdnu konzervu. Nasledujúce dni sme prežili v lone panenskej prírody. V lokalite zvanej Boca de Dragón na brehu rieky Churún nás chytila tak silná búrka, že Rocher s miernou panikou v očiach zavelil na rýchly ústup. Pri prudkom daždi totiž behom niekoľkých minút rapídne stúpne hladina a zaleje všetko vôkol.
 
Opäť sa raz potvrdilo, že zostup je oveľa horší a nebezpečnejší ako výstup. Kĺby dostávali zabrať a až vtedy sme si naplno uvedomili aké strmé chodníky vedú na Auyan Tepuy. Dolu nás privítalo predtým tak nenávidené teplo a v Kavacu orosené plechovky piva. Čo na tom, že tretinkové stálo 60 korún? Veď aj Indiáni musia z niečoho žiť...
Komentáre Disqus