Navarrská Pamplona je dejiskom svetoznámeho festivalu na počesť svojho patróna svätého Fermína. Kľúčovou udalosťou je bez pochybností ranný beh býkov Encierro. Každoročne v júli prichádzajú stovky odvážlivcov zúčastniť sa tohto nervydrásajúceho preteku, kde pri pohľade na rútiace sa stádo býkov tuhne krv v žilách.
Takmer 900 m dlhá trať je však osudovým miestom, ktoré v doterajšej histórii pohltilo už niekoľko životov.
História
Pôvod festivalu siaha do dôb stredoveku, keď sa zvykli organizovať náboženské ceremónie na počesť svätého Fermína a taktiež obchodné jarmoky. Festival mal jednoduchú štruktúru, ktorá zahŕňala úvodný prejav, sprievod muzikantov, turnaj a divadlo. Od 14. storočia sa začínajú konať aj býčie zápasy, čo dáva predpoklad k vzniku šialeného Encierra. Majitelia býkov zvykli viesť býkov cez polia do mesta, kde sa ich pokúšali predať na miestnom jarmoku. Pri príchode do mesta ich v raňajších hodinách hnali ulicami na námestie Plaza de Castillo. Postupom času sa na ceste začali združovať skupiny mladíkov, ktorí sa pokúšali pred nimi utiecť. Pôvodne existovali 4 rôzne cesty vedúce na námestie. S rozvojom železničnej dopravy v 19. storočí sa začali býky dopravovať do mesta vlakmi. To stratilo na popularite, avšak vďaka podpore miestnych nadšencov to pretrvalo. Neskôr táto zábava narazila na odpor miestnych zástupcov, ktorí sa ju pokúšali zakázať. Keďže sa domáci proti tomu neúprosne bránili, nepodarilo sa im to docieliť.
Vydaním prvého nariadenia v roku 1867 sa kompetentní snažia istým spôsobom regulovať beh býkov, keď ustanovujú čas, cestu a vnútorné pravidlá. Aj napriek pretrvávajúcemu odporu vedeli, že sa im už tak pevne zakorenenú tradíciu nepodarí zrušiť. Napokon sa rozhodli udalosť zlegalizovať a riadiť. Podstatná zmena nastala v roku 1922, keď bola postavená nová býčia aréna. Z tohto dôvodu bola pričlenená ulica Estafeta, čím trasa nadobudla novodobý charakter. Veľký boom nastáva v roku 1926, keď Ernest Hemingway vydáva román Slnko aj vychádza. Na americkom kontinente niesla paradoxne španielsky názov Fiesta, čo spopularizovalo daný festival najmä v anglicky hovoriacich krajinách. Od toho momentu sa objavujú návštevníci z Ameriky, Austrálie či Južnej Afriky. Dnes patrí udalosť k jednej z najnavštevovanejších v celom Španielsku, keďže ho počas 8 dní navštívi cez 1000 000 turistov.
.jpg)
Svätý Fermín
Celý festival je neodmysliteľne spojený s menom Fermína. Existuje legenda, ktorá hovorí o synovi rímskeho senátora Fermínovi. Ten ho zveril do rúk kňaza Honesta. Neskôr ho poslal študovať teológiu do Toulouse s cieľom šíriť kresťanstvo medzi pohanmi. Naspäť sa vrátil do Pamplony ako jej 1. biskup, aby v tom pokračoval. Potom odchádza znova do Toulouse, kde ho však čaká trpký osud. Počas 40 dní pokresťančil 3000 ľudí, čo sa nepozdávalo miestnemu guvernérovi. Ten ho dal zatknúť a pod tlakom ľudu ho nechal popraviť 25 septembra 303. Časť z jeho pozostatkov a relikvií sa podarilo zachovať a dopraviť do Pamplony. Tento dátum je dodnes slávený obyvateľmi mesta ako deň jeho umučenia.
Encierro
Encierro je srdcovou udalosťou celého festivalu. Bez neho si samotný festival ani nemôžeme predstaviť. Koná sa každý deň ráno o 8.00. Odvážlivci prichádzajú na trať približne o 7.30 vstupnou bránou pri radnici. Policajti sa snažia vyhnať podgurážených jednotlivcov, ktorí by svojou nevyrovnanou koordináciou mohli spôsobiť komplikácie na trati. A verte či nie, je ich tam dosť. 5 minút pred 8. hodinou začínajú bežci prvú modlitbu k soške svätého Fermína, ktorého prosia o požehnanie. To sa opakuje ešte 2 krát, pokiaľ neodbije osudová 8. hodina. Socha patróna má na sebe červený plášť, ktorý symbolizuje krviprelievanie, ako aj má podľa legendy zázračné účinky. Aj preto je možné vidieť u bežcov červenú šatku uviazanú na krku alebo okolo zápästia. Je pravda, že aj vďaka nej sa im podarilo dostať z rizikových situácií, keď boli v ohrození života. Len čo odbila 8. hodina na hodinách, nastáva moment pravdy. Moment, keď naskakujú zimomriavky. Moment, v ktorom začína búšiť srdce naplno.
Odpaľuje sa 1. raketa symbolizujúca otváranie brány na ohrade Santo Domingo. Druhá raketa značí, že býky sú už na trati. Býky vyštartujú enormnou rýchlosťou a s plnou dávkou energie. Za nimi nasledujú pastieri v zelených tričkách, ktorí majú za úlohu ich hnať dopredu a prípadne eliminovať netolerantných bežcov. Dav sa rozbieha, beží hlava nehlava. Každý sa snaží uniknúť, schovať sa, preliezť zábrany, podplaziť sa pod ne, vyliezť na rínu. Možností je viacej, ale správny moment uniknúť iba jeden. Najnebezpečnejší úsek je ostrá zákruta pri ulici Estafeta, kde sa zvyknú býky pošmyknúť na ostrej zákrute. Vtedy sa odčlenia a zvyknú zaútočiť na bežcov, čo predstavuje to najvyššie riziko. Kvôli tomu sa púšťajú po pár minútach dodatočne 4 kusy volov - tzv. zametači, ktorí majú za úlohu nasmerovať odčleneného býka smerom do arény. Samotný beh trvá priemerne 3 minúty, pokiaľ ide všetko hladko. To, že ide o život snáď nemusím zdôrazňovať. Stretnúť sa zoči voči býkovi môže skončiť tragicky. V doterajšej histórii Encierra zanechalo na trati svoj život 15 účastníkov. Každoročne končia desiatky ľudí s menšími či väčšími zraneniami. Dostať sa do arény bez zranenia je cieľom, s ktorým vstupujú bežci na trať. Zároveň si však uvedomujú, že dnešný deň môže byť pre nich ten posledný. Pri prekročení prahu arény sa dav tiahne smerom nabok, keďže býky majú zvyčajne zámer bežať rovno. V strede tu striehnu tzv. dobladores - pohoniči, ktorí majú za úlohu ich nasmerovať priamo do ohrád. Len čo sú všetky býky v aréne vybuchuje 3. raketa. Po ich uzavretí v ohradách, keď je nebezpečenstvo zažehnané, vybuchuje 4. raketa, ktorá je symbolom radosti a pocitu zadosťučinenia.
Hemingway
Festival je populárny najmä vďaka spisovateľovi Ernestovi Hemingwayovi, ktorý počas svojej mladosti žil a pôsobil v Paríži. Odtiaľ písal práce a články do Severnej Ameriky. Prvý krát sa objavil v Pamplone v roku 1923, kde prišiel hľadať inšpiráciu pre dokončenie krátkych reportáží. Bol nadchnutý natoľko, že sa vrátil o rok a dokonca sa sám zúčastnil na behu býkov. Veľmi mu učarovalo aj okolie, kde často trávieval svoj voľný čas chytaním rýb. V tom čase ho bolo možné postrehnúť na námestí Castillo v kaviarni Café Iruňa, v Casa Marcelino či v Hoteli Iruňa. Viedol bohémsky život, keďže sa počas svojho života stihol viackrát oženiť a následne rozviesť, ako aj neodolal poháriku alkoholu. Prelomovým dátumom v histórii celého festivalu je rok 1926, keď publikuje román Slnko aj vychádza. V Amerike vyšiel pod názvom Fiesta, kde sa spomínaný festival dostal do pozornosti veľkému počtu čitateľov. Neskôr bol sfilmovaný režisérom Henry Kingom. Ovplyvnený španielskou kultúrou stihol ešte vydať knihu Smrť popoludní. Jeho posledná návšteva bola v roku 1959, keď sa vrátil potom čo pôsobil na fronte počas 2. svetovej vojny. Na záver jeho života sa nedokázal vyrovnať s krutými spomienkami z vojny a dobrovoľne ukončil svoj život.
Festival dnes
Festival je dnes magnetom pre zahraničných turistov. Aj keď dôvodom ich návštevy je najmä ranný beh býkov Encierro, počas 14 dňového maratónu sa koná nespočetné množstvo akcií, podujatí, koncertov a vystúpení. Samotný festival začína 6. júla tzv. Txupinazo, keď na námestí Consistorial je odpálená raketa vybraným mestským poslancom. Ten vyzýva dav ľudí k nespútanej zábave so slovami Viva San Fermin! Gora San Fermin! Od tohto momentu si všetci fanúšikovia zaviažu červené šatky okolo krku, čím vzdávajú poctu k svojmu patrónovi. V noci pred ranným Encierom sa koná Encierillo, kde ide o presun 6 býkov z ohrád za riekou Arga do ohrady, ktorá sa nachádza na ulici Santo Domingo. Raňajšie Encierro je kľúčovým momentom celého festivalu, ktorého sa priemerne zúčastňuje okolo 2000 bežcov. Len čo sú uzavreté býky v aréne, vypustia von mladého býka.
Toho naháňajú a provokujú všetci bežci, ktorí stihli dobehnúť dovnútra pred uzavretím brány. Neskôr večer sa koná korida s tými býkmi, ktoré bežali raňajšie Encierro. Ešte predtým je spoločenskou záležitosťou tzv. Apartado, ktoré priťahuje najmä miestnu smotánku. Ide o žrebovanie býkov, pričom 2 z nich sú pridelení toreádorovi, s ktorými sa stretne večer v súboji na život a na smrť. Veľmi populárna je procesia svätého Fermína, ktorá sa koná 7. júla. Zúčastňujú sa jej predstavitelia cirkvi, mestskí poslanci, muzikanti či členovia združení Peňas, aby vytvorili neopakovateľnú atmosféru. Odchádzajú z kostola San Lorenzo, odkiaľ vynášajú sochu svätého Fermína, ktorú nesú ulicami mesta. Všetko sa deje za prítomnosti stovky zvedavcov, ktorí si prichádzajú buď uctiť svojho patróna alebo jednoducho obdivovať pochod. Okrem toho, veľmi populárny, najmä u detí, je sprievod Obrov a Tvrdohlavých. Jedná sa o karikatúrne masky na drevenej konštrukcii, ktoré sú nesené zvnútra na pleciach oddanými nosičmi. Ich súčasťou sú aj figúrky Kilikis a Zaldikos, ktorí naháňajú a udierajú detí penovým kladivom.
Podvečer sa opäť začínajú zapĺňať námestia a uličky, kde sa opätovne púšťajú do víru zábavy. Všade naokolo hrá muzika, počuť zvuky tradičných gájd či skupín bubeníkov. Svoje umenie prichádzajú predviesť aj pouliční tanečníci, ktorí sa snažia zaujať pozornosť a zároveň si niečo privyrobiť. Pred polnocou rozžiari oblohu ohňostroj, ktorý zanecháva dojem u väčšiny návštevníkov. Celý festivalový ošiaľ končí 14. júla aktom zvaným Pobre de mí. K radnici prichádzajú desiatky oddaných priaznivcov so zapálenou sviečkou v rukách spievajúc Pobre de mí, pobre de mí, se han acabado fiestas de San Fermin - Ja chudák, ja chudák, už sa skončili oslavy svätého Fermína. Emotívny koniec tejto dlhotrvajúcej oslavy ťažko znáša väčšina nadšencov, ktorí so slzami v očiach a v očakávaní ďalšieho ročníka odchádzajú domov. Avšak už onedlho začínajú odpočítavať dní do ďalšieho ročníka so slovami Ya falta menos - Už chýba menej.
