Macedónska mozaika

Eva Brutovská - 4.2.2013

Do Macedónska som sa vybrala v lete 2010 s partiou kamarátov. Ani neviem, koho to bol nápad. Je to nefalšovaný "divoký Balkán" a my sme sa ho rozhodli preskúmať. 

Táto krajina sa mi vždy spájala s Alexandrom Veľkým Macedónskym, o mnoho viac som však o nej nevedela. Dokonca keď sme na základnej škole mali na výtvarnej do nejakej súťaže nakresliť macedónske mesto, pamätám si, že to moje malo more a lodičky. Táto krajina však more, ktoré by z nej spravilo obľúbené letovisko a cieľ turistického ruchu, nemá.

Čo sa teda v Macedónsku dialo po slávnom Alexandrovi? Všeličo, vytvárajúc tak súčasný pestrý kolorit tejto krajiny. Miesi sa tu helénska a byzantská kultúra so slovanskou i islamskou. Územie patrilo v priebehu dejín pod Byzantskú i Tureckú ríšu, od roku 1913 k Juhoslávii. V roku 1911 vyhlásila Macedónska republika nezávislosť.

Nad hmlou a v hmle

Objavovať krásy hôr je prvým cieľom našej výpravy. Päť dní preto kráčame po hrebeni Šar planiny, chvíľu v Macedónsku, chvíľu v Kosove, potom zase v Albánsku - týmto pohorím sa tiahne ich hranica. Nie je to tak dávno, čo sa v týchto kopcoch odohrávali boje za práva kosovských Albáncov. Všetky zvyšné míny však už vraj zneškodnili ovce. A ovce, psi a pastieri sú niekoľko dní jedinými „turistami“, ktorých stretávame. Akoby sme celé hory mali iba pre seba. Nie sú tu žiadne zákazy stanovať či trhať lesné plody (a ak áno, tak sme nijaké nevideli). S batohom na chrbte sa človek cíti slobodný, ďaleko od zhonu a povinností. Akoby svet dole, pod kopcami, ani neexistoval; je schovaný pod oblakmi, ktoré sa každé ráno zhromažďujú v údolí. Stúpajú vyššie a vyššie, aby sa poobede prevalili cez hrebeň. Určujú tak rytmus nášho putovania: nad hmlou a v hmle, nádherné výhľady a hľadanie správnej cesty. Tá nie je nijako značená, môžeme sa spoliehať iba na mapu a chodníky vyšliapané pastiermi. Občas, keď sa hmla rozostúpi, zazrieme v diaľke aj náš cieľ, Titov Vrv. Na začiatku ledva rozoznateľná vežička na vrchole sa každým dňom približuje. A zrazu, po búrke i noci plnej meteoritov, po 50 kilometrovom putovaní po horách, stojíme pod ňou.

Nachádzame sa vo výške 2748 metrov nad morom. Dalo by sa ísť aj vyššie, no pozorovateľňa na vrchole je schátraná a schodisko v nej rozpadnuté. Je to trojposchodová kamenná stavba, postavená niekedy v čase, keď bol názov vrchu zmenený z pôvodného Golem Turčin na počesť Josipa B. Tita. Tento vodca juhoslovanského komunistického odporu proti nemeckým a talianskym okupantom počas 2. svetovej vojny má podľa seba pomenovaných niekoľko prírodných útvarov v celej bývalej Juhoslávii. Rozhľadňa na jeho vrchu však videla iné boje: vo vylomených dverách nachádzame stopy po guľkách, ďalšie smutné svedectvo kosovsko-albánskeho konfliktu.

Syr a šteniatka

Zostup z hôr dolinou Velika Smreka je zapeklitou záležitosťou. Je ťažké nájsť cestu vedúcu do údolia. Našťastie stretávame ochotných domácich. Bača Mohamed, so psom a puškou cez plece, nám nielen ukázal cestu, ale nás aj veľký kus odprevadil. Keď nejde hora k Mohamedovi...

Ako ďalej zostupujeme, stretávame nielen ovce, ale aj stádo kráv, hoci terén sa zdá vhodnejší skôr pre kozy. Problémom je však pes, čo ich veľmi žiarlivo stráži a očividne nás podozrieva z nekalých úmyslov. Miestne plemeno psov je nazvané podľa pohoria - šarplaninac, a u nás sa radí na zoznam bojových plemien. Veľmi opatrne stádo obchádzame, dávajúc najavo, že naše úmysly sú... kalé.

O niečo nižšie pri rieke je pastierska chatrč; hŕba dosák a zopár plechov. Len čo nás bača uvidel, okamžite nám vyšiel naproti a privítal nás. Vraj, nedáte si kávu? A ak nie kávu, tak aspoň ochutnať syr. A šteniatko nechcete? Nevie síce po anglicky, no reč tela je univerzálnym dorozumievacím prostriedkom. Veľmi nás však prekvapilo, najmä po skúsenostiach z iných krajín, že bača dôrazne odmieta peniaze. Aj jeho malému synovi musíme dať keksík potajomky, aby sa otec neurazil. Je jednoducho rád, že sme k nemu prišli a hrdo nám ukazuje svoje kráľovstvo, keď nás vyprevádza dolu údolím. Okrem kráv na kopci vlastní aj ovce a niekoľko koní. A ten syr sme si zobrali, na ochutnávku, no šteniatko sme, bohužiaľ, museli odmietnuť. Cez hranice by nás s ním asi nepustili. Lepšie mu bude tu, kde môže strážiť stáda a štekať na prípadných turistov.

Zastavený čas

Pozvoľna sa dostávame do civilizácie. Veľký dôraz je kladený na „pozvoľna“. Zahalená žena s malým chlapcom hrabe seno. Na lúke sa pasie kôň so somárom. Muž vedie po prašnej ceste koňa naloženého senom, zatiaľ čo starček sa vezie na somárikovi. Sledujeme ich až do dediny Novo Selo, postavenej v prudkom kopci. Akoby sa tu zastavil čas. Na priedomí sedia muži, fajčia, popíjajú čaj a hrajú spoločenské hry. Na strmých a úzkych uliciach sa hrajú deti, na menej prístupných miestach horia odpadky. Práca tu nie je - za tou chodia chlapi na západ, najčastejšie do Nemecka. Po niekoľkých rokoch sa vracajú k rodine so zarobenými peniazmi. Atmosféra je tu priateľská, turisti sú atrakciou. Niekto, kto ako-tak vedel po anglicky, sa nám hneď prihovoril a o chvíľu už máme dohodnutý odvoz do Tetova. V terénnej dodávke prekonávame asi tisíc výškových metrov smerom dolu a asi storočie v čase dopredu.

Byzantská kultúra

Máme už iba jeden deň a je toho ešte toľko, čo by sa dalo vidieť. Rozhodnutie, či pôjdeme k jazeru Ohrid za byzantskou kultúrou alebo lepšie spoznáme hlavné mesto Skopje, nechávame na náhodu - ktorý autobus pôjde skôr. Keď prichádzame na stanicu v Tetove, stojí tam práve autobus do Ohridu. Rozhodnutie je jasné. Nemáme ani čas sa prezliecť a tak sa po piatich dňoch na horách úporne snažíme spolucestujúcim príliš nesmrdieť. Na stanici v Ohride sa na nás hneď vrhli poskytovatelia ubytovania, ktorí sa jeden cez druhého snažia dať nám tú najlepšiu ponuku. Vybrali sme si jednu pani, čo tvrdila, že má dom v centre (ukázalo sa, že „centrum“ je dosť široký pojem) a po tom, čo sme sa trochu skultúrnili, sme sa vybrali do ulíc za kultúrou.

Na námestí, hneď vedľa 900-ročného platanu, sme našli pizzeriu. Je plná? Nevadí. Čašníci nám postavia stôl priamo do priľahlej uličky a ohradia ho kvetináčmi. Pripadáme si celkom ako v nejakom prímorskom mestečku – jazero Ohrid nahrádza more. A sú tu aj lodičky. Predsa len som sa na základnej až tak nemýlila! A to sme ešte ráno jedli chlieb s paštétou niekde pod Titovým Vrvom.

Po tom, čo sme si užili nočný život (aj keď na diskotéku nás nepustili, lebo vibramy vraj nie sú vhodné „dancing shoes“), sa ráno vydávame objavovať sľúbenú byzantskú kultúru. Bazilika Sofija je zobrazená aj na macedónskych denároch, preto ju na prvý pohľad spoznávame. Postavená bola ešte počas prvej bulharskej ríše, pred viac ako tisícročím. Istý čas to bola aj mešita, dnes opäť pravoslávny chrám a jedna z najdôležitejších pamätihodností tejto krajiny. Cestou po meste stretávame ešte mnoho ďalších kostolov a kaplniek. Ohrid ich vraj mal kedysi 365, na každý deň jeden. Je to iba zlomok dostupnej byzantskej kultúry, no musíme stihnúť autobus do Skopje, odkiaľ nám večer ide vlak domov. Máme tam však ešte niekoľko hodín času.

Mesto protikladov

Ako celá krajina, aj Skopje je mestom protikladov. Krížom cez ulicu od šedo-hranatých socialistických stavieb je veľký kostol v byzantskom štýle, v ktorom sa práve koná svadba. Pri hlavnej ceste sa pasie kôň. V centre sú prázdne rozpadajúce sa obchody hneď vedľa výkladov plných prepychových spoločenských šiat a zlatníctiev. Miestami si pripadáme ako v meste duchov. Zato na trhu to žije, uličky medzi stánkami sú plné ľudí. V moslimskej štvrti zase vzbudzujeme pozornosť kraťasmi, a pri obdivovaní mešity hneď dostávame ponuku pozrieť sa hore. Samozrejme, iba muži... Potom si ešte na cestu kupujeme šašlik v chlebe a nad hodinovým meškaním vlaku sa ani nepozastavujeme. Želáme si len, aby sme mohli mať viac času na spoznávanie tejto pestrej krajiny.

Komentáre Disqus