Človeka vždy poteší keď vystúpi z lietadla stovky kilometrov od miesta, kde nastupoval. To asi preto, že práve tu začína niečo nové. To po čom srdce túži, telo si žiada a sny zvestovali.
Ešte počas rolovania po runwayi premýšľam o vďačnosti. Komu by som mal byť vďačný za to, že som v Grécku na letisku bez jediného škrabanca a nie niekde rozporcovaný lopatkou rotora v maďarskom kukuričnom poli.
Až pri opustení letiskovej haly reálne spoznávame tunajšiu klímu. Ovalí nás teplý suchý vzduch citlivejší človek by rozoznal blízkosť mora. Síce slnko je ešte vysoko, ale po skúsenosti so stopom v Maďarsku si už na dnes dávame voľno. Len kráčame uličkami mesta a akoby na čistý rysovací papier nanášame predstavy, čo všetko by sa nám mohlo zamotať do našej cesty krajinami Balkánu. Dobrodružstvo, super ľudia, poznanie, miestne jedlo, dievčatá a samo dobro.
Hyperaktívne komáre a ostré slnko
K večeru sa škriabeme na kopec z ktorého je výhľad na celé Thesaloniky. Bezoblačná noc žiarivé hviezdy, ticho, a pokojné miesto naznačujú, že to bude dobrá noc. Len občas ticho preruší lietadlo pár stovák metrov nad našimi hlavami. Naučil som sa zvykať si, na cestách sa to zíde.
Ráno nás prebúdzajú hyperaktívne komáre a oranžové slnko ktoré prebúdza spiace mesto pod nami.Raňajky máme kráľovské.Sušené figy rovno z pod stromu, slivky, broskyne, hrozno, hrušky a babkin tvarohový koláč, ktorý som ešte pred odchodom zbalil na poslednú chvíľu.
Stopovanie nieje také jednoduché, ako sa zdá
Grécko nie je destináciou v ktorej sa chceme dlho zdržať. Preto sa hneď posúvame ďalej s vidinou že 70 km na hranice zvládneme hravo do obedu. No opak bol pravdou. Premávka aut mi pripomínala hlavné komunikačné tepny vedúce do mraveniska. Väčšina z aut boli okrem miesta pre šoféra úplne prázdne. No každý len odvracia pohľad. Čosi tu nehrá. Miesto, ľudia alebo povesť stopárov. Na ceste je fakt teplo. Tieňa v okolí miesta kde stopujeme by sa nedopátral ani Sherlock Holmes s partnerom Watsnom a psom Gladstonom. Tak sa len snažíme vo vlastnej šťave.
Stopár v autobuse?
Po hodinách zastavuje nejaký spotený, fúzatý pánko. V starej dodávke má naložene (asi) barokové kreslo, Da Vinciho obraz Poslednej večere, hrdzavý motor z práčky a plnú kaďu čohosi hnedého super smradľavého. Že vraj nás vezme iba kúsok. K nákupnému stredisku na konci mesta. A však bol to presne opačný smer, ktorým sme chceli ísť my. A tak opäť tvrdneme na ceste no teraz si nás obzerajú vyznávači TESCO náboženstva s plnými igelitkami modiel konzumu. Pre nás už miesta niet ani po ďalších dvoch hodinách čakania. No ako sa hovorí, keď nejde hora k Mohamedovi, tak stopár skúsi bus.
Doteraz neviem, či to bolo pre nás skôr vykúpenie alebo zbytočná oštara. Trmácať sa mestskou MHDčkou po druhom najväčšom meste Grécka bez informácií o smere či prehľadnej mapy. Pýtať sa ľudí tiež nemálo zmysel. Každý si poznal len svoju trasu DOMOV – PRÁCA – CENTRUM. Tak sa vozíme bez cestovného lístka autobusmi navigovaní iba dopravnými tabuľami a slnkom. Už som sa rozlúčil, s myšlienkou že ešte dnes budeme za hranicami. Naopak pretvoril som ju v prosbu byť kdesi, na severnej výpadovke smer Macedónsko.
Nakoniec nám všetky použité kombinácie stopu, autobusu, pešej chôdze a nefunkčnej kolobežky dopomohli k tomu, že sme síce pri zapadajúcom slnku ocitli na výpadovke. To už sa stopovať neoplatí, preto skenujeme okolie a hľadáme pekné miesto na prenocovanie. Radšej ďalej od cesty. Len či to bude také jednoduché a zároveň bezpečné…/
