Stopom cez Balkán 5: Stopom cez Kosovo

Lukáš Podolský - 7.3.2013

Zastavuje čierne BMV s tmavými sklami. Okno spolujazdca zlezie až na doraz a z vnútra začuť iba „Šprechenzi dojč?“ Odpoveďou mu bolo „Nou, Ingliš“. Tak nám len ukázal aby sme nahodili ruksaky a sadli k nemu.

Kdesi v Srbsku blízko hraníc s Kosovom

Cestu lemujú husté bukové lesy. Kde tu občas zazriem vojakov, tankové barikády alebo zvyšky čohosi, čo by mohol byť bunker.V srbštine sa nás pýta, kam máme namierené. Zo mňa vychrlí Priština gorod. Oči mu ba priam z jamôk nevyskočia. Mňa prekvapuje jeho reakcia ale v zápätí vysvetľuje: ,,No! Stop! Nechodiť tou cestou. Karabinieri, Milicia, popri tom gestami znázorňuje vojakov so samopaľmi. Granica Kosovo – basa. Vysoko v gorach. Vy problemo, no premit, STOP,"

Z toho čo povedal a ukázal sme usúdili, že s týmto hraničným prechodom asi nemajú veľmi dobre skúsenosti. No napriek tomu sme ho prehovorili, aby nás tam vzal. Ak by sme to mali obchádzať, bolo by to ďalších 230 km.

Hraničný prechod do tlamy levovej

Vodičovi dávam do rúk naše pasy. Ten ich ďalej posúva hlavnému policajtovi. Čosi sa pýta šoféra, ktorý mu odpovedá v albánskom jazyku. Jedine z toho čo som rozumel, bolo slovíčko Slovakai.
Policajt náhle otvára dvere auta a vrieska na nás: ,,Out! Baggaže! Kustoms,." Behom sekundy sa pri nás zbehlo asi 10 vojakov so samopaľmi pripravenými konať. Asi traja pohraničiami siahli na svoju zbraň za opaskom, aby v prípade potreby šetrili sekundy.
Opatrne sme vyliezli z auta. Keď som zabuchol dvere asi som vystrašil dvoch vojakov, pretože zrazu zmenili uhol kam mierili a ja som zrazu vo vnútri hlavne mohol vidieť guľku, ktorá tam čakala na pokyn k letu. Srdce si v šoku na chvíľu dalo pauzu.

Dvihol som ruky ako v americkom filme na znak, že nie som ozbrojený. Hlavný policajt len otvoril kufor, ukázal na naše ruksaky a zvrieskol bagááááž. Doplo nám obom, že asi chce vidieť obsah a preto sme pomaly začali vybaľovať. Tričko, plavky, slipy, načatý chleba, nakradnuté broskyne. Všetko pomaly.

Samopale asi nie sú hračky ako som si myslel

,,Bomba!!!" Zvrieskol jeden z nich a všetci namierili samopale na kamoša. Stŕpol som, keď som si uvedomil, čo práve vyťahuje. Ešte aj vtáky na stromoch stíchli. Len veľmi pomaly uvoľnil horné veko a povedal „Ešus“ s výrazom tváre dúfajúcim v pochopenie. Po chvíľke ticha policajt povedal: „Jaa, frištiken“ a začal sa z chuti smiať.

To uvoľnilo náladu celej skupiny a my sme sa v ich očiach rázom premenili z maskovaných teroristov na (ne)obyčajných turistov. S úsmevom na tvári a vtipkovaním sme sa zbalili, dali nám po pečiatke do pasov a my sme úspešne prekročili hranice Kosova.
Ešte dlho som premýšľal, čo v nich vyvolalo takúto reakciu. Strach, opatrnosť, profesionalita alebo nedávna skúsenosť? Je vôbec dobré, že som tu na cestách, v krajine, kde ľudia po sebe ešte včera strieľali? Čo nám prinesie zvyšok tohto tripu po Balkáne? Toto je ešte len začiatok. A tak som etapu uzavrel: človek by mal život žiť, nie sa oň stále báť, tak nech je ako má byť.

Komentáre Disqus