Napriek mnohým prírodným krásam sa začal turistický boom na ostrove Elba pomerne neskoro. Vo väčšom počte sem začali návštevníci z celého sveta prúdiť len pred približne 40 rokmi.
Povesť hovorí, že keď sa námorníci plavili okolo ostrova Elba, nikdy sa neriadili kompasom, ani žiadnymi námornými mapami. Jednoducho išli za svojim nosom. Už na šírom mori bolo totiž cítiť množstvo liečivých bylín, rastlín a korenín, ktoré tu rastú. Práve preto volali v minulosti Elbu - zelený ostrov. Ja som však Elbu nazval Napoleónov ostrov. Prečo? Dozviete sa nižšie.
„Na celej Elbe je len jedna cesta, na ktorej sa vám podarí zaradiť päťku“, dočítate sa v turistickom sprievodcovi. S týmto tvrdením musím ako šofér súhlasiť. Pýtate sa prečo? Napriek tomu, že vzdušnou čiarou má ostrov na dĺžku len približne 27 kilometrov, jeho najvyššia hora Monte Capanne sa týči do výšky 1019 m.n.m. Vedie na ňu dosť drsný výstup, ktorý si rozhodne vyžaduje celkom dobrú kondíciu. Pre jogurtových turistov je tu ale lanovka, ktorá má konečnú priamo na vrchole.
Približne stotridsať kilometrová pavučina ciest na ostrove Elba sa tak kľukatí v prudkých serpentínach. Je z nich však nádherný panoramatický výhľad na strmé bralá týčiace sa nad morským príbojom a prístavy plné plachetníc. Za slnečného počasia tak vytvára panoráma zelených kopcov, v kontraste s azúrovou morskou hladinou úchvatný pohľad. Napriek tomu sa na Elbu preniesol jeden typický kontinentálny a zároveň taliansky zvyk. Už od skorého rána sa cesty hmýria tlupami cyklistov s opuchnutými červenými očami po búrlivej noci. V značkových farebných kombinézach a na špičkových bicykloch naháňajú kondíciu. Pokušeniu som neodolal ani ja. Zobral som bicykel a dal niekoľko desiatok kilometrov. Už po niekoľkých minútach som zistil, že ide o riadne tvrdý oriešok.
Marciana Marina, Marina Di Campo a Rio Marina
Napriek mnohým prírodným krásam sa začal turistický boom na ostrove Elba pomerne neskoro. Vo väčšom počte sem začali návštevníci z celého sveta prúdiť len pred približne 40 rokmi. „Predtým sem hodila z prístavu v Piombine len jedna loď za deň“, zaspomínali domáci, „Dnes ich pripláva denne dvadsať“. Miestni obyvatelia sa ale dodnes vyznačujú pomerne malou znalosťou cudzích jazykov. Hovoria dobre iba taliansky, hoci sa snažia komunikovať aj anglicky alebo nemecky. Ako ale nastane problém, v momente poznajú len rodnú taliančinu.
Jednoducho je vidieť, že turizmus tu ešte nemá dlhodobú tradíciu a ak aj, tak na ostrove sú zvyknutý predovšetkým na domácu, taliansku klientelu. Pobrežie ostrova je dnes vďaka bohatému podmorskému životu, koralovým útesom a veľkej hĺbke doslova rajom potápačov. Žijú tu morény, sasanky, chobotnice a veľké množstvo rôznych rýb. Užijú si aj tí, ktorí dávajú prednosť šnorchlovaniu. Bohatý výskyt kremeňa a iných odolných hornín spôsobuje krištáľovú čistotu vody a jednou z rarít ostrova je aj pláž z čiernym pieskom.
Celkovo sú tunajšie vody považované za jednu z najlepších lokalít na potápanie v Európe. Elba však nikdy nebola bezvýznamným fliačikom zeme. Už za čias starých Rimanov boli na ostrove objavené bohaté zásoby mramoru a žuly, s ktorej je postavený aj rímsky Pantheón. Na južnej strane ostrova sa dokonca dodnes nachádzajú dva veľké stĺpy, ktoré Rimania vytesali, ale ich už nestačili preniesť na pevninu. Navyše, nie je tomu tak dávno, čo boli na ostrove v prevádzke bane na železnú rudu. Hoci ťažba priniesla Elbe veľké bohatstvo, množstvo baníkov prišlo o život. Aby si uctili pamiatku mŕtvych, vztýčili domáci na štyroch kútoch ostrova obrovské kríže zo železa. Elba bola po dlhé stáročia aj útočiskom saracénskych pirátov, ktorých sa podarilo vyhnať až vojskám bohatého mesta Pizza. Pizzania postavili na ochranu pred Saracénmi viacero strážnych veží, s ktorých tri môžu návštevníci vidieť dodnes v mestách Marciana Marina, Marina Di Campo a Rio Marina.
Napoleón a jeho sestra Paulína
Podľa legendy sa pri výstupe z mora roztrhol Tyrrhenskej Venuši perlový náhrdelník a perly ktoré dopadli na zem sa rozbili na viacero častí. Z ich úlomkov vznikli na morskej hladine Toskánske ostrovy. Najväčším z nich je práve Elba, z vtáčej perspektívy pripomínajúca plávajúcu veľrybu. Toskánske súostrovie tvorí jeden z najväčších prírodných parkov v Európe. História ostrova je ale nerozlučne spätá s menom Napoleóna Bonaparteho. V roku 1815 tu strávil vo vyhnanstve deväť mesiacov a Elbania s úsmevom hovoria, že bol u nich na materskej dovolenke. Napriek tomu, že bol v exile, vyhlásili ho za cisára ostrova. Počas krátkeho panovania dal doviezť dva milióny koreňov vinnej révy, jedlé gaštany, vystaval kanalizáciu a vôbec prvé cesty, čo sa stalo neskôr zdrojom bohatstva tunajších obyvateľov.
Napoleon sa tu teší dodnes veľkej popularite a v hlavnom meste PortoFerraio, stále stojí jeho dom a v ňom múzeum. Ide o krásnu rustikálnu vilu na špičke útesu a s výhľadom na more. Ako krásne by sa tu trpelo. Navyše sa tu zachovala aj Napoleonova osobná maliarska zbierka a trofeje, ktoré získal počas svojej výpravy do Egypta.
„Vieš o tom, že s cisárom bola jeho sestra Paulína, ktorá si riadne užívala?“ spýtal sa ma pri pohári vína jeden z miestnych štamgastov. Paulína bola náruživá rovnako ako jej brat. Rozdiel bol ale v tom, že od ženy sa to bralo trochu inak. Predstavte si, že pred dvesto rokmi, keď ostatné paničky ukázali chlapom ledva členky, Paulína sa chodila kúpať do mora úplne nahá. Na jeden z malých ostrovčekov, čo sú neďaleko brehu. Veď neskôr aj po nej dostal meno. Vraj si tam dokonca užívala s miestnymi mládencami.
Monte Christo - pravda alebo bájka?
V súčasnosti má ostrov Elba približne 30 000 obyvateľov, s čoho tretina žije v hlavnom meste. Ostrov je vzdialený len približne hodinu trajektom od talianskej pevniny a počas slnečných dní je z jeho južnej strany výhľad aj na neďalekú Korziku. Medzi najnavštevovanejšie mestá patrí Capoliveri na juhovýhodnej strane ostrova, ktoré sa stalo obľúbené najmä vďaka neopakovateľnej večernej atmosfére. Zachovala sa v ňom však aj jedna prastará tradícia.
Podľa povesti sa tu mala konať pred niekoľkými stáročiami svadba Lorenza a krásnej Márie. Ženícha však noc pred sobášom uniesli saracénski piráti. V deň svadby - 14. júna sa Mária dozvedela o osude svojho milého a od žiaľu skočila zo strmej skaly. Odvtedy je tu v tento deň po každý rok veľká procesia v kostýmoch z 15. storočia. Ulice sú plné pirátov, námorníkov a krásnych žien, popri brehu plávajú alegoricky vyzdobené lode. Celý sprievod prechádza vo svetle sviečok mestom až k osudnému bralu. Tunajší obyvatelia si takto už po niekoľko storočí udržiavajú jedinečnú tradíciu a nenadarmo sa preto hovorí, že v Capoliveri sa sviatok zaľúbených neoslavuje 14. februára, ale až 14. júna.
Hádam každý pozná napínavé príbehy románovej postavy Alexandra Dumasa - grófa Monte Christo. Či už s kníh alebo televíznej obrazovky v hlavnej postave s Richardom Chamberlainom. Krásny románový príbeh, poviete si. Pritom gróf Monte Christo nebol zase až tak úplne vymyslení. Existuje totiž ostrov Monte Christo, na ktorom síce gróf rovnakého mena nikdy nebol, Dumas tu ale čerpal inšpiráciu. Ostrov je za pekného počasia vidno z južného pobrežia Elby, najmä zo zátoky Golfo della Lacona. Je presne taký ako v Dumasovom románe – malý, uprostred mora, so strmými skalami. Navyše je aj neprístupný pre turistov. Svoje rezidencie tu má talianska smotánka a na ostrov sa dá dostať jedine vrtuľníkom alebo jachtou.
