Kartágo, Sahara a svet z ťavieho hrbu

Na starobylé Kartágo, zostatky ktorého sú neďaleko hlavného mesta Tunis, som bol veľmi zvedavý. Už ako malý chlapec som si rád čítal historické knihy a rovnako som hltal aj filmy z čias starého Ríma. Kartágo a jeho sláva sa spomínali skoro všade. Môjmu záujmu však zvýšila aj jedna drobná pikoška...

Hneď na úvod by som sa vás chcel spýtal: „Zaujíma vás, prečo som si neodfotil sídlo tuniského prezidenta v Kartágu?“. Je vám to úplne fuk? No aj tak vám aspoň v krátkosti rozpoviem jeden zážitok. Poznáte to sami, najviac láka zakázané ovocie. Je jedno, či je to mäso počas pôstu, alkohol pred dovŕšením osemnástky alebo čerešne zo susedovho stromu... Jednoducho, všetko, čo je podfarbené príchuťou adrenalínového vzrušenia a napätie, má svoju zvláštnu, pikantnejšiu príchuť. Možno si teda viete predstaviť, že pre milovníkov diaľok a dobrodružstva sú najkrajšie a najpríťažlivejšie miesta s veľkým nápisom: SACRED AREA! alebo zákutia, kde je na značke červenou čiarou prečiarknutý fotoaparát. Jedno také miesto som dôverne spoznal aj ja, hoci na klasickej rodinnej dovolenke. Veď prečo aj nie? Krajina plná exotiky, cudzích zvykov a tradícii. Tunis je jedným z mnohých dovolenkových rajov, rastie tu plno nových hotelov... 

Kartágo a palác prezidenta

tunisiaNa starobylé Kartágo, zostatky ktorého sú neďaleko hlavného mesta Tunis som bol veľmi zvedavý. Už ako malý chlapec som si rád čítal historické knihy a rovnako som hltal aj filmy z čias starého Ríma. Kartágo a jeho sláva sa spomínali skoro všade. Môjmu záujmu však zvýšila aj jedna drobná pikoška... Keď sme deň predtým dohadovali turistický „biznis“ so šoférom malej dodávky, padla na pretras jedna veľmi lákavá vec. Dajme však už slovo šoférovi Bebemu: „Kartágo sa vám bude určite páčiť. Uvidíte múry mesta starého niekoľko tisíc rokov, hneď vedľa je more, môžete si kúpiť pekný suvenír, vyfotiť sa. Dávajte ale pozor, lebo na ľavej strane od pamiatok stojí prezidentov palác. Keby vás niekto uvidel, že ste si ho vyfotili, vyberú vám film. Je tam všade veľa tajných, takže sa tým smerom radšej ani nepozerajte. My si tu musíme dávať pozor na špiónov“, zakončil správu so smiechom Bebe. „No tak ten palác si určite vyfotím“, preblesla mi bez zaváhania hlavou nad slnko jasnejšia myšlienka. Veď práve takéto momenty sú korením inak neraz nudnej, klasickej dovolenky. Pozerať si doma fotky a zaspomínať na drobné dobrodružstvo. 

Druhý deň sme na Kartágo vyrazili spoločne so zástupmi turistov. Nemohli chýbať skupinky usmievavých Japoncov s foťáčikmi v plnej pohotovosti, pripravenými na frekvenciu dvadsať záberov za minútu... Nepostrádateľné sú aj talianske páriky s vygelovanými vlasmi a značkovými okuliarmi alebo športovo oblečený Francúzi, či „Hans der Elektriker“ z južného Tirolska a beťársky zastrihnutými fúzikmi. Tak táto tlupa národov sa hnala galopom na Kartágo. Vysoký železný plot, informačné tabule v šiestich jazykoch bez slovenčiny, pokladňa a už sme vo vnútrajšku areálu.

Pod vplyvom množstva kníh a filmov som čakal niečo veľkolepejšie. Ale čo už, čas sa nedá zastaviť. Nakoniec, v zajatí palmového hája z jednej a azúrového mora zo strany druhej to vôbec nevyzeralo zle. Japonci už ale nahodili pózy a spustili fotopaľbu. Takže najvyšší čas začať... Ako z morského brala vytesaný a žiarivo bielo natretý sa na horizonte vypínala veľká výzva – prezidentský palác. Čo to ten Bebe splietal, veď to bude ľahká korisť. Cvak - cvak. Pomalým krokom o sto metrov ďalej a opäť nenápadne – cvak, cvak. Naokolo žiaden chlapík v uniforme, ani „nenápadní muži“ v bielych košeliach alebo sakách. Len turisti a vedľa chodníka zopár útlych mužíčkov v montérkach, čo hrabali trávu a kosili burinu. A je to. Mám zopár fotiek aj so zaujímavým komentárom.

Prehliadka sa postupne chýlila ku koncu, ešte zopár posledných artefaktov a pred nami bol východ. Stáli síce pri ňom dvaja „strihači“ trávnika hneď vedľa policajtov, mne ale vôbec nezapínalo. Svitlo mi až v momente, keď na mňa jeden v montérkach upozornil významným pohybom ruky, načo ma uniformovaný príslušník oslovil: „Prepáčte, dajte mi váš fotoaparát.“ Odpoveďou bola neobyčajne prekvapená tvár a otázka: „Prečo?“. „Fotili ste palác prezidenta a to je zakázané. Nevideli ste veľké upozornenie pred vchodom?“ Ach, tie čertovské tabule v šiestich jazykoch len v tom našom nie. Komu sa ich chcelo v rýchlosti prekladať. Koniec - koncov, čo by sa ale zmenilo. No pekne, tak ten v montérkach bol predsa len tajný. Nasledovalo niekoľko zdráhavých viet na tému - práva cudzieho štátneho príslušníka, iba na pamiatku, veď sa nič také nestalo, koľko chcete... a bolo po debate. Drahocenný film plný vizuálnych pamiatok putoval šarmantným gestom na svetlo sveta. Foťák putoval našťastie naspäť ku mne a odchod. Žiaden happy end, ani veľká pointa. Jednoducho som prišiel o film...

Borovička kontra moslimovia

pikantoTrocha od veci ale predsa... Cestou na výlet, ktorým cieľom bola Sahara, nás napadla v rizikovom podnebí celkom rozumná myšlienka. Dáme si drobnú dezinfekciu z ploskačky... So smiechom sme ponúkli aj šoféra džípu, moslima a človeka zodpovedného za naše životy. Na veľké prekvapenie však neodmietol, ba naopak, nacvičeným gestom za zmocnil fľaše. V jednej ruke s volantom mierne zaklonil hlavu a poriadne si uhol. Ani ho len nestriaslo. „Hm, dobré“, pomľaskal si ako niekde na lazoch, „Dobrá vodka“. Vodka to síce nebola, ale borovička, no aj tak. Takto sa predsa slušný moslimský šofér nechová. On sa však len zazubil. Takže s tým prehnaným moslimským fanatizmom to asi nebude zase tak vážne. Tí figliari dokonca vybabrú aj so svojim pôstnym mesiacom ramadánom. Od východu do západu slnka by podľa koránu nemal správny moslim nič jesť, piť, nebrať lieky ani prášky. Vynaliezaví muži však našli spôsob ako nato. Veď kde inde majú sedieť chlapi ak nie pri fajke a káve. Reštaurácie by mali byť pochopiteľne počas ramadánu zavreté a naoko aj sú. Na sklenenej vitríne sú noviny, akoby sa maľovalo, ale nič také. Vo vnúti frčí život v plnom prúde... Samozrejme, nechceme tým nikoho uraziť a tak treba pripomenúť, že hovoríme vo všeobecnosti, vypichujeme zaujímavosti a cieľom nie je znevažovať moslimskú vieru ani poctivých veriacich, ktorí dbajú na zásady koránu.

Rodeo na Sahare

tavaCestou som ešte stihol podľahnúť vnadám mladej ťavy. Minuli sme ich síce niekoľko, ako prebehli v skupinke cez cestu, všetky ale boli voľne v prírode. Bez majiteľa, pohoniča alebo kohokoľvek. No ale Sahara bez skúsenosti z ťavieho chrbta...? Za krátku chvíľu sa pred nami vynorilo spoza piesočnej duny množstvo jednohrbých krásavíc a niekoľko tmavých chlapov s bielymi turbanmi na hlave. Po krátkej handrkovačke sme sa dohodli na desať dinárov za hodinu a hop do sediel. Moja mladá ťava vyskočila ako pokropená Red Bullom a vyrazila svojím knísavým krokom priamo do dún. V tom momente som si bolestne spomenul na slová vedúceho ťavej flotily: „Hneď na začiatku si sadnite čo najpohodlnejšie lebo potom sa vám to už nepodarí“. Musím priznať, že najmä pre nás chlapov je táto rada neoceniteľná a rozhodne ju netreba podceňovať.

Po pol hodine som toho začínal mať dosť. Ťava sa však na niečo nahnevala a znervóznela. Zároveň som v zlej predtuche znervóznel aj ja. Tušil som správne - zrazu vystrelila. Hop do výšky, do boku a zase hore. Skákala ako trucovité dieťa. Ani neviem ako som sa udržal. Len som kŕčovito stískal drevenú rúčku sedla a čakal... Minerálka, ktorú som vypil pred pol hodinou mi už tiekla po čele a rozum horúčkovito pracoval. Konečne. Ťava sa upokojila. Domorodec – sprievodca sa prehýbal od smiechu a okolití ťavojazdci z celého sveta mi vyjadrili svoje uznanie hlasným „Yeaaaaahhh!“. Situáciu som sa snažil zvládnuť nonšalantne, akože sa nič nedeje. Chladnokrvný úsmev a pravica zdvihnutá na znak víťazstva, však nemohla oklamať oko skúseného pozorovateľa. Ale nevadí, Sahara je nádherná a domov som si odniesol poriadne hlboký zážitok...