Milotický zámok

Milotický zámok je malý, ale veľmi kúzelný svojou atmosférou. V slnkom zaliatom dni svieti svojou žltou fasádou spolu s neďalekým barokovým kostolom Všetkých svätých ako maják uprostred zeleného údolia.

Patril rod Serenyi k finančným oligarchom svojej doby? Určite áno!. Ak pod pojmom finančný oligarcha rozumieme člena skupiny, do ktorej patria viacerí kapitálovo silní jednotlivci, príslušníci finančnej oligarchie, ako aj určité podniky, koncerny alebo trusty; ktoré sa vytvárajú na určitý čas alebo natrvalo pod vedením niektorej veľkobanky, v ktorej má rozhodujúce postavenie kapitálovo najsilnejší člen (prípadne rodina). Nie vždy toto označenie musí mať význam tak pejoratívny (rovnako ako developer) ako ho vnímame dnes, po zlých skúsenostiach so znovu budovaním demokratickej, ale najmä kapitalistickej spoločnosti po páde vlády komunistov. Stačí sa pozrieť na juhovýchodnú Moravu, do malej obce Milotice a zhodnotiť aktivity rodu Seiler-Aspang. Počas doby svojej slávy a najmä v dobách svojich finančných aktivít preukázali mimoriadny vkus pre architektúru, krajinotvorbu a urbanizmus. Dôkazom je aj milotický zámok.

Milotický zámok

Na mieste dnešného zámku stála v 14. storočí stredoveká pevnosť. V roku 1400 ju obsadil uhorský kráľ Žigmund a po ňom moravskí husiti. Fridrich Bartoloměj a Jan Jetřich zo Žerotína, ako noví vlastníci, v polovici 16. storočia vojenskú pevnosť prestavali na renesančný zámok. Archeologický výskum z 20. storočia naznačil, že táto výstavba neprebehla však priamo na ploche pevnosti. Archeológovi našli pozostatky gotickej veže a časť steny, ktoré sa zachovali v blízkosti zámku a pochádzajú z pôvodnej stavby. Gotická stavba zanikla určite prestavbou, jej nasledovník renesančný zámok útokom tatárskych votrelcov v druhej polovici 17. storočia.

Zámok obnovili v barokovom slohu a už v roku 1705 ho vypálili kuruci. Dnešné podobu zámok získal v 18. storočí vďaka Karlovi Antonínovi Serenyimu. Obnovu zveril brnenskému staviteľovi Fr. Klíčnikovi a architektovi D. Martinellimu. Na začiatku 19. storočia zámok vyženili Sielern – Aspangovci, ktorým bol skonfiškovaný na základe Benešových dekrétov. Pre verejnosť zámok sprístupnili už v roku 1948. V roku 2005 prešiel interiér zámku výraznou úpravou, ktorá mu vrátila podobu reprezentačného sídla z prvej polovice 20. storočia. Zaujímavé je, že poslední majitelia, rodina Seilernovcov už nepatrila medzi skutočne veľkých finančníkov. O mnohé majetky prišli pri pozemkovej reforme po vzniku Československej republiky a poslední vlastník JUDr. Ladislav Seilern, dokonca presadzoval úplnú hospodárku nezávislosť. Kúpiť sa mohli len veci, ktoré nebolo možné na statku vyrobiť!

Rovnako ako exteriér aj interiér je bohato zdobený mýtickými bytosťami a obrazmi zo starých bájí. Most ponad vodnú priekopu strážia sfingy, na bráne sedia okrídlení pegasovia a Sál predkov vyzdobil F. Eckstein freskami s výjavmi z gréckych mýtov. Rozprávkovú atmosféru dotvára nádherne udržiavaná francúzska záhrada s fontánami a zdobenými studňami.

Dobrý vkus bohatých vrstiev obyvateľstva nebol záležitosťou výhradne storočia starou. Ak sa spomenie meno firmy Baťa mnohým sa najskôr vybavia topánky, potom mestá Zlín, Svit, Partizánske, málokto si však spomenie na dedinku Ratíškovice. Susedka Milotíc sa nachádza veľmi blízko slovensko-českých hraníc pri mestečku Hodonín.

Ratíškovícka železnica

Ratíškovícka železnica dnes známa svojimi výletnými šľiapacími drezínami vznikla pôvodne ako obslužná železnica pre potreby tunajších baní. Od prvej polovice 19. storočia sa tu ťažilo hnedé uhlie – lignit. V roku 1932 spoločnosť Baťa skúpila banské šachty a pozemky v okolí s cieľom výstavby baníckej kolónie. Uhlie bolo potrebné na výrobu elektriny v tepelnej elektrárni v Otrokoviciach. Najjednoduchším spôsobom jeho dopravy do elektrárne bola práve železnica. V septembri toho istého roku sa začala výstavba prípojnej dráhy zo stanice Rohatec, ktorá ležala na bývalej Severnej dráhe cisára Ferdninanda. O dva roky neskôr, v júli 1934, bola dokončená a sprevádzkovaná.

Keďže však životnosť každej bane je obmedzená, poslední vlak s uhlím prešiel po železnici 31. januára 1991. Po tomto dátume vyhlásila vláda Česko-Slovenskej federatívnej republiky útlmový program pre banskú činnosť v tejto oblasti. Trať ostala minimálne udržiavaná. Až do roku 2003 kedy bola vyrobená prvá štvormiestna šľiapacia drezína a na verejnosti sa prezentovala myšlienka turistického využitia trate. V roku 2004 sa otvorila prvá turistická sezóna na bývalej železnici, v roku 2006 bolo otvorené Múzeum vo vagóne a od roku 2008 vedie k múzeu a k východzej stanice turistickej železnice cyklocesta. „Bicyklovanie“ na tunajšej železnici predstavuje dráhu dlhú asi 3 km, ktorú prejdete asi za hodinu. Nie len pre deti, ale aj pre ich rodičov a dospelých všeobecne je to jedinečný zážitok.