Siena

Miroslav Zaťko - 28.6.2012

Siena je nádherná, ale človek ju začne začne vnímať, keď má za sebou procedúru so zaparkovaním, najdením vhodného ubytovania a zorientovaním sa v novom prostredí.

Opustil som Arezzo západným smerom. Cesta sa točila, krajina mierne vlnila. Kým na začiatku bola vegetácia bujná a dominovali listnaté stormy, bližšie k Siene vegetácia redla a krajina začala mať charakter toskánskeho kalendára. Polia, olivovníky, vinič, hospodárske usadlosti, zrúcaniny, cyprušteky a borovice s tanierovitou korunou. Krajina sa otvorila a vydala svoje tajomstvo. Na obzore stálo mesto, rozložené na troch pahorkoch s dominantnou siluetou veže s cimburím. Do mesta som vošiel bránou Porta Tufi.

Siena je nádherná, ale človek ju začne začne vnímať, keď má za sebou procedúru so zaparkovaním, najdením vhodného ubytovania a zorientovaním sa v novom prostredí. Auto som zaparkoval v podzemnej garáži na Via Mattioli. S najnutnejšími vecami som sa pobral do informačného strediska na námestí Piazza del Campo. Čím bližšie som bol k námestiu, tým viac hustla premávka. Nebolo to len tým, že uličky v Siene majú stredoveký rozmer, ale aj množstvom turistov z celého sveta.. Bolo ich podstatne viac ako v Arezze. S termínom po dovolenkách, kalkulovali viacerí. Ťažké zistenie našinca, že rozum používajú aj v iných kútoch sveta. Neobstojí ani fikcia, ako sa nikde nestratíme, len máme smolu, že nás niekto neustále prehliada. Musím čestne prehlásiť, že som sa stratil v množstve poznania chtivých Nemcov, všetkých vekových kategórií, usmievavých Japoncov, ktorí zúrivo fotili všetkú tú európsku exotiku, amerických párov veľkých vekových rozdielov, prežívajúcich európske medové týždne a pokojných Austrálčanov, túlajúcich sa krajinou predkov. Tak som sa predral masou vyznávačov krásy tejto toskánskej princezny. Musím povedať, že si vybrali dobre.

Ulica rozšírila náruč a stál som pred dych vyrážajúcim Il Campom. Námestie v tvare lastúry, kde všetky domy sa klonia radnici, ako svojej pani a vládkyni. Svet renesancie je aj svetom despotizmu, neustálych šarvátok medzi guelfmi a ghibelínmi, bojom o moc medzi talianskymi mestami.                                                    

Nechal som históriu ešte chvíľu oddychovať.  V “íčku” som si zobral mapu mesta, niekoľko prospektov pamiatok provincie a opýtal sa na ubytovanie. Stáli sme vo fronte ako za komunizmu na banány, ale obsluha bola milá a zhovorčivá. Dostal som tri tipy na ubytovanie. Vybral som si to, ktoré bolo historickému centru najbližšie a bola pri ňom možnosť zaparkovať.
Ubytovanie bolo v severnej časti mesta za hradbami. Bol to starší rodinný dom, ktorý domáci prenajímali po izbách turistom. Za dve noci som zaplatil 130,- eur. Nábytok bol opotrebovaný, ale bolo tam čisto a izbu som mal len pre seba. Na poschodí bola priestranná kúpelňa s práčkou a veľká kuchyňa so sporákmi. Ako som neskôr zistil, žili tu aj dlhodobo ubytovaní hostia, študujúci alebo pracujúci v meste Siena. Vybalil som sa, osviežil sa sprchou a pobral som sa južným smerom do centra. Cestou som si u pekára kúpil pizzové cesto so zapečenými olivami – chutilo božsky. Smäd som zahnal mliekom a okolo Forte di Santa Barbara a popri Stadio Comunale som prešiel do starobylej Sieny. Vpredu bol kostol – hrad San Domenico a na najvyššom bode mesta sa vypínala silueta sienskej katedrály Santa Maria Assunta.

Siena kontra Florencia

Siena dlhodobo súperila s Florenciou o rozhodujúci vplyv v Toskánsku. Jedna z bitiek sa odohrala aj pod hradbami mesta Anghiari. (vedutu ste si mohli pozrieť v 2.časti TZ) V polovici 14. storočia sa mešťania rozhodli rozšíriť svoj katedrálny kostol a urobiť z neho najväčšiu gotickú stavbu vtedajšieho Talianska. Úmysel sa nepodarilo zrealizovať. Pod nedokončenie sa rôznou mierou podpísali  stavebné chyby, katastrofálny mor a neustálymi bojmi vyčerpaná mestská pokladňa. Ale aj tak je to fantastický pohľad. Zo záplavy červenej farby vystupuje mohutná stavba s fasádou africkej zebry. “Čierno-biele” mramorové obloženie dáva tejto katedrále rozmer výnimočnosti.  Mal som možnosť fotiť ju zo všetkých možných uhlov, vzdialeností, podhľadov aj nadhľadov. Svoju výnimočnosť si zachovala na všetkých obrázkoch. Interiér katedrály nezaostáva za fasádou. Obdivuhodné sú sgrafitová dlažba so starozákonými výjavmi, kazatelňa Nicolu Paisana aj dekoratívna výzdoba od toskánskych sochárov a maliarov.

Mesto maliarov

Siena je známa svojim maliarstvom 13. a 14. storočia. Práce Duccia di Buoninsegna, Simone Martiniho, Ambrogia a Pietra Lorenzettiovcov zdobia mnohé sienske kostoly, palace, múzeá a galérie. Najbohatšiu zbierku má Pinacoteca Nazionale v Palazzo Buonsignori na ulici Via San Pietro. Pocítil som únavu fyzickú aj kultúrnu. Rozhodol som sa pre oddych. Uličkami som prešiel na Piazza del Campo, kde sa stretávajú domáci aj turisti. Mladší posedávajú na červenej dlažbe námestia a starší v oklitých kaviarničkách. Táto veľkolepá aréna denne počúva chvály na svoju krásu, až sa pýri, ale červená jej pristane. Domorodci rozoberajú posledný futbalový zápas, signory si vymieňajú skúsenosti s výchovou drobizgu. Kvalitná hlina v okolí určila stavebný materiál budov mesta, ale dal aj meno farbe, ktorej sa nepovie inak, len sienska červená. A opäť oči kĺžu okolitou krásou. Palazzo Pubblico - radnica, pri boku ktorej sa vypína veža Torre del Mangia, 102 metrov vysoká a v sebe ukrývajúca 412 dych vyrážajúcich, schodov. Výhľad z nej dá rýchlo zabudnúť na predchádzajúcu únavu. Pri základoch veže je učupená Capella di Piazza, pamäť na morovú skazu roku 1348. Na osvieženie je na námestí Fonte Gaia, Fontána radosti, dielo rodáka od Sieny Jacopa della Querciu. Sochára invenčného, aj zručného. Uchlipol som si z espressa a privrel oči.

Námestie bolo vysypané pieskom  a dookola jazdili pretekári na neosedlaných koňoch. Sieňania boli dobovo oblečení a spolu s hosťami zvedaví, kto zvíťazí a stane sa držiteľom zástavy s obrazom patrónky mesta - Panny Márie. Ak dávate prednosť skutočnosti, zapamätajte si dva dátumy – 2. júl a 16. august, kedy sa v Siene koná tradičná slávnosť Pallio delle Contrade. Vstupenky sú vypredané niekoľko mesiacov dopredu. Pomaly sa zvečierevalo, jesenné slniečko klonilo tvár a zapadalo niekde tam, kde som tušil more.

Il Campo

Ráno som sa zobudil skôr. Cestou som sa zastavil na koláč a espresso. Je zaujímavé pozorovať Talianov ráno. Okrem cukrární a kaviarní navštevujú predajne s novinami a tabakovými výrobkami. Práve tu vypijú prvú rannú kávu a vyfajčia prvú cigaretu. Sadnú na tátoša značky Piaggio a miznú v úzkych uličkách mesta.                                                                                                            

Nad Il Campo do seba ústia tri hlavné ulice mesta. Z Piazza Salimbeni - Via Bianchi di Sopra, sa pýši renesančnými palácmi ako niť navlečená gorálkami. Umelecká Via di Citta a univerzitná Via Bianchi di Sotto. Zo sakrálnych stavieb je dobré si v meste ešte pozrieť kostoly San Francesco a Servi di Maria s freskami umelcov sienskej školy. Na Via Malta je učupený kostolík Fontegiusta s prekrásným mramorovým oltárom. V hradbách sa otvárajú mestské brány. Najmohutnejšia je Porta Romana z prvej polovice 14. storočia. Mesto prežilo svoj rozkvet do 15. storočia, neskôr bolo už len vazalom svojej silnejšej sestry - Florencie, čo má však aj svoje výhody. Tak ako Olomouc za komunizmu doplácala na krajskú Ostravu, dnes má zachovalú barokovú tvár. Tak aj v Siene za mestskými hradbami zostal uväznený duch renesančnej tvorivosti. A to je dobré.

Veže San Gimignana

Bolo šesť ráno. Snažil som sa vyhnúť rannej dopravnej zápche. Doplnil som radšej dopravnej, aby bolo hneď jasné o akú zápchu ide. Nalodil som sa do Felicitti, ako som premenoval môj cestný koráb a vydal som sa na severozápad. Dozrievajúce strapce viníc lemovali moju cestu. Toskánske usadlosti a pevnosti mi pripomínali krásu tohto kraja.    Ja v meste narodený, v meste žijúci, mal som chuť vystúpiť z auta a zostať tam. Idylická predstava mešťana o romantike vidieckého toskánskeho žitia, nemala ďaleko od sna. Vidiecka vila s masívnym a strodávnym nábytkom doplnená o najnovšie výdobytky techniky. Naľavo od vily niekoľko radov viniča sangiovese, napravo stáročný olivový háj. Pred vilou na priestranstve vysypanom biely kamienkami červené Ferrari. Prestal som snívať s otvorenými očami, prechádzal som cez Monteriggioni a bolo sa treba venovať dopravným značkám. Pokračoval som na Poggibonsi, na križovatke pred mestečkom som odbočil vľavo. Pred sebou som mal ešte dvanásť pohodlných kilometrov. Čakal som, kedy sa vynorí známa silueta mesta, v ktorom sa zastavil čas. Auto zavzdychalo, preradil som nižší prevodový stupeň a pridal plyn. Auto sa rozbehlo. Po zdolaní kopca sa krajina roztvorila. Na jednom z pahorkov sa týčili starobylé veže a pod nimi učupené domy mešťanostov. San Gimignano sa vypína 334 metrov nad hladinu mora a kontroluje okolitú krajinu.
Dejiny mesta siahajú až do etruských čias. Najväčší rozkvet mesta nastáva v stredoveku, Via Francigena prechádzala mestom. V San Gimignane boli umelecké dielne, stavali sa paláce, kostly a kláštory. Od 12. storočia je mesto slobodným. Počiatočný rozmach mesta začali brzdiť neustále boje s biskupmi z Volterry, ale aj interné zvady znepriatelených rodín Ardinghelliovcov  a Salvucciovcov. Začatú skazu, podobne ako v Siene, dokončuje mor v roku 1348. Od polovice 14. storočia je aj po nezávislosti,  San Gimignano je začlenené pod Florenciu.

To prečo je dnes mesto obliehané turistami z celého sveta sú rodové veže. Zachovalo sa ich 14 z pôvodných 72 a boli svedkami krvavých zrážok nepriateľských rodín guelfov (podporovatelia pápežskej moci) a ghibellinov (podporovali cisársku moc) o rozhodujúci vplyv v meste.   
Zaparkoval som tesne za hradbami na Monte Maggio. Ranná hmla  sa ešte povaľovala po viniciach a lenivé kohúty len teraz vydávali prvé ranné povely. Bránou a a ulicou San Giovanni som sa pobral ďalej do mesta. Piazza della Cisterna ešte len ožívala, ale na Piazza Duomo už trhovníci rozbaľovali šiatre - všetko z Ázie a všetko lacné. Radšej som vošiel do katedrály Santa Maria Assunta, ktoré je domácimi prezývaná La Collegiata. Kostol je vyzdobený freskami maliarov sienskej školy, drevené skulptúry sú od Jacopa della Querciu. Na mnohých je zobrazená patrónka mesta svätá Fina, ktorá tu žila pätnásť  rokov v polovici 13. storočia. Oproti katedrále stojí Palazzo Podesta, pri ktorom sa vypína 51-metrov vysoká veža Rognosa, ktorú domáci volajú Orologio, tá určovala až do postavenia Palazzo Popolo výšku, ktorú rodové veže nesmeli prerásť.

Vyšiel som si do pevnosti Montestaffoli. Z jej múrov je pekný výhľad na mesto a okolie. Úzkou uličkou Vicolo Mainardi som zbehol do severnej časti mesta, kde je menej turistov a viac domorodcov. Na Piazza San Agostino bol tiež trh, ale ten pravý s ovocím, zeleninou, syrmi a rybami. Pomedzi trhovníkov sa naháňali deti, ktoré s talianskou kadenciou okrikovali mamy. Našinec mal pocit, až ak raz zastanú, tak ich zderú z kože. Na Via del Castello, v Múzeu tortúry, je možné sa  inšpirovať. Vrátim sa ale späť na námestíčko. Vošiel som do kostolíka San Agostino, bolo tam ticho a prázdno. Mohol som si vychutnať to, prečo som sem prišiel.

Benozzo Gozzoli, žiak božského Fra Angelica, ktorého kritika neoceňuje ani pre novátorstvo, ani pre novú koncepciu. Svoje umenie dal do služieb znovuzrodeného života. Krása, vyzývavosť, umelecká štylizácia majú v jeho tvorbe miesto. Fresky sú tematicky zasadené v kresťanských dejinách, ale stvárnenie je svetské a spojené s dobou, ktorú žil. Presne pre tieto atribúty je mi dielo Gozzoliho blízke a mám ho rád. Rovnako milujem renesanciu, lebo znovuzrodenie nie je len nádhera umenia, ale aj boj, častokrát krvavý o väčší vplyv. Benozzo Gozzoli cyklom fresiek o sv. Augustínovi vzdal hold tomuto velikánovi kresťanstva, ale stvárnením oslávil život vtedajšej Florencie so všetkou Mediceovskou farebnosťou a krásou, ktorá k nej patrila.

- viac o Toskánsku na www.fotocestovatel.sk

Komentáre Disqus