Predstavte si, že ste sa ocitli v obrovskom potrubí. Nie v hocijakom, postavenom z červených tehál, stáčajúcom sa do kruhu ako koleso. Naplňte tento priestor ostrým štipľavým dymom pušného prachu, rachotom strieľajúcich diel a ubráňte sa klaustrofóbii.
Takto to asi vyzeralo vo funkčných časoch v baštách komárňanskej pevnosti. Slovami „Kde kamene rozprávajú“ Podunajské múzeum v Komárne uvádza svoju expozíciu. Oprávnene, pretože okrem histórie bitiek o mesto a prístup do Horného Uhorska môžu kamene rozprávať aj o Rimanoch usadených v Kelemantii. Mnohé z nich doviezli z neďalekej obce Iža, kde stával vojenský tábor rímskych légií, Kelemantia.
Komárňanska pevnosť - história
Anonymný kronikár a notár Bela III. spomína už v 12. storočí hrad, ktorý stál neďaleko sútoku Dunaja a Váhu. Pravdepodobne v 14. storočí zmenil svoj vzhľad vďaka zvolenskému županovi Dončovi. Už o sto rokov neskôr, v r. 1541, sa stal jadrom novovybudovanej tzv. Starej pevnosti. Autorsky sa nej podieľali talianski fortifikační stavitelia Testa, Decio a Castaldo, ktorých viedol de Spazia. Počas tureckých vojen sa pevnosť stala ústredným miestom obrany Žitného ostrova a ciest vedúcich do Viedne. Nová pevnosť, ktorú so starou spájal most cez širokú vodnú priekopu, postavili v rokoch 1663 – 1673. Súčasne s ňou boli vybudované predsunuté pevnôstky a pri moste sa nachádzalo menšie hviezdicové opevnenie. Nová pevnosť odolala tureckému náporu a na začiatku 8. storočia aj protihabsburským povstalcom.
Málo známou skutočnosťou je, že práve na konci 18. storočia mali komárňanská pevnosť rozobrať. Zachránil ju aktívny prístup predstaviteľov župy, ktorí sa postavili proti demolácii. O pár desiatok rokov neskôr sa začalo s jej ďalšou modernizáciou. V roku 1810 bolo vybudované vonkajšie opevnenie, prstencovo obopínajúce celé mesto. Do mesta viedli dve brány, Bratislavská a Gutská. Naprojektovala ich kancelária arch. P. Nobileho. Samotnú pevnosť chránili ešte forty – samostatné pevnôstky na ľavom brehu Váhu – Vážska línia a pravom brehu Dunaja – Palatínska línia (v dnešnom Maďarsku). V Maďarsku je možné navštíviť pekne zrekonštruovanú Monoštorskú a Igmándsku pevnosť. Pevnôstky zabezpečovali valy hviezdicového pôdorysu.
Revolučné roky 1848 – 1849 sa výrazne dotkli aj pevnosti. Dostala sa do rúk maďarského vojska a dlhý čas odolávala útokom spojených cisárskych vojsk. Ústrednou postavou maďarského odporu sa stal Juraj (Győrgy) Klapka. Narodil sa v roku 1820 v Temešvári v čeko-moravskej rodine. Mužskí predkovia budúceho generála boli vo veľkej miere vojenskí inžinieri, vysokí dôstojníci, starý otec bol významný vojenský lekár. K vojsku sa dostal prostredníctvom svojho brata, cisársko-kráľovského husára. Na základe menovania Lajosa Batthyanyho sa stal v septembri roku 1848 veliteľom komárňanskej pevnosti.
Világoš
O rok neskôr, po porážke maďarských vojsk pri Világosi, ešte nejaký čas úspešne hájil pevnosť a vynútil si dôstojnú kapituláciu od víťazných cisárskych vojsk. Po porážke rýchlo opustil Uhorsko a usadil sa v Londýne, neskôr v talianskom Janove a vo Švajčiarsku. Protirakúsky odboj sa pokúšal organizovať aj za krymskej vojny v roku 1854, za vojny so Sardíniou v roku 1859 a nakoniec za prusko-rakúskej vojny v roku 1866. Nikdy však nebol úspešný. V roku 1867, po rakúsko-uhorskom vyrovnaní, bol amnestovaný, vrátil sa do vlasti a ešte v tom istom roku sa stal poslancom parlamentu. Zomrel v Budapešti 17. mája 1892 ako 72-ročný. Ku koncu 19. storočia sa začalo s postupným búraním pevnosti. Za obeť padlo najmä palatínske opevnenie, ktoré bránilo expanzii mesta. Ostatné stavby sa menili, ale ich pôdorysná schéma zostala. Po roku 1968 veľmi „tvorivo“ a silne devastačne sa na pevnosti podpísali sovietske vojská. Na večné časy a nikdy inak mali ostať sídliť v pevnosti, aby chránili militantný mier socialistického tábora. Pevnosť opustili v roku 1990. Ďalších 13 rokov ju využívala Armáda Slovenskej republiky. Počas posledných rokov sa najmä ústredná pevnosť potáca v plánoch ako ďalej. Využívali ju súkromné firmy, mesto, mala patriť univerzite a pokus o jej zapísanie do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva v roku 2007 spolu s maďarským pevnostným systémom nevyšiel. Verejnosti je prístupná v úvode spomenutá Bašta č. 6. Dnes je využívaná ako lapidárium rímskych kamenných artefaktov nájdených najmä v obci Iža. Jednoznačne možno tvrdiť, že je ukážkovo zrekonštruovaná. Ide o ukážku dokonalej prepracovanosti, s akou boli jednotlivé časti budované. Asi každý návštevník Komárna zatúži navštíviť Starú a Novú pevnosť, málokomu sa to však podarí (dodnes sa to nepodarilo ani mne). V žiadnom prípade by však nemal obísť Baštu č. 6, pretože má svoje nezanedbateľné čaro a hoci malá, vie prekvapiť. Rímske lapidárium Rímske kamenosochárske pamiatky Miesto expozície: Bašta VI, Okružná cesta, Komárno Otváracie hodiny v letnom období (V. – X.) ut – ne: 10:00 – 17:00 hod.
