Päť dní v našich horách

Viera Poláková - 28.1.2010

Plán vyzeral takto: autobusom z Bratislavy na Čertovicu, odtiaľ pešo po hrebeni na Krížnu, možno až na Borišov. Prvú noc sme mali spať v Kamennej chate, ďalšiu v Donovaloch, no nakoniec to bolo inak.

Všetko sa to začalo nečakaným voľnom pre spontánnu výpoveď. Zrazu sa predo mnou črtalo neuveriteľných osem dní dovolenky. Už dávnejšie sme s Mirom uvažovali nad prechodom niektorého slovenského pohoria, avšak až teraz som skutočne zatúžila po čistom pobyte v horách namiesto klasických víkendových trekov s ubytovaním a príslušným komfortom. Moju predstavu som musela zopakovať niekoľkokrát, kým bolo jasné, že: nijaké auto, nijaká posteľ s perinami, nijaká reštaurácia pod kopcom, ale jednoducho HORY.

Deň prvý

V pondelok po práci sme v rýchlosti nakúpili dobrú suchú klobásu, zopár cestovín a polievok na varenie, sladkosti a, samozrejme, niečo do ploskačky. Na zbalenie batohov veľa času nezostalo, a keď ten môj dosiahol hmotnosť 13 kg, usúdila som, že ja viac vecí nepotrebujem. A tak stan, varič a väčšia časť potravín prischli Mirovi. Autobus odchádzal pred druhou hodinou ráno. Batohy aj s palicami sme hodili do batožinového priestoru a tešili sme sa na spánok v poloprázdnom autobuse.

Keď som napokon zaspala, v Banskej Bystrici nás šofér zobudil, aby sme si presadli do iného autobusu. Nepochopila som prečo a načisto som sa prebrala až v novom autobuse, resp. starej hrgľujúcej karose vychladenej nočným státím. Duchom som sa preniesla do menej rozvinutých krajín, ktoré som si za roky cestovania obľúbila, a ani mi nenapadlo rozčuľovať sa. O siedmej hodine sme sa vydriapali na Čertovicu, vystúpili sme do čistého a sviežeho vzduchu a po odchode autobusu už bolo jasné, že cesty späť niet.

Zobudili sme miestneho vlčiaka, prezliekli sme sa, hodili batohy na chrbát a začali sme stúpať na hrebeň – smer Chata gen. M. R. Štefánika. Lesníci zvážali drevo a vtipkovali. My sme si zvykali na ťah batohu k zemi a tešili sme sa na výhľady z hrebeňa. Po strmom výstupe nás čakal nenáročný chodník a kdesi v diaľke pred nami sme uvideli dvoch turistov. Počasie bolo ako z reklamy, ani jediný obláčik, ani teplo, ani zima. Naokolo vôňa horských kvetov, kosodreviny, vysokej trávy. Keď sa na pravej strane ukázal hrebeň Vysokých Tatier prekrytý jemným oparom, padli prvé fotografické zábery. Pri jednom z hríbikov sa nás starší turista spýtal na naše plány, a keď zistil, že sa chystáme aj cez Veľký Šturec, zhrozil sa a povedal: „Len to nie, je to samé stúpanie a klesanie, hotový kardiogram. Bol som z toho chodníka veľmi sklamaný.“ Neskôr sme si na slová toho pána veľmi dobre spomenuli, avšak nebudem predbiehať...

Blížili sme sa k „Štefáničke“, tešili sme sa na vynikajúci bylinkový čaj a na koniec predierania pomedzi kosodrevinu. S karimatkou na batohu som zavadila o každý druhý konár. Posledný úsek nám spestrila vretenica, krásna čierna so sivým vzorom, ktorá sa vyhrievala na rannom slnku. Ďumbier sa rozprestieral pred nami, Kriváň napravo a naľavo sme videli kúsok hrebeňa, ktorý je v zime vďačným miestom na zablúdenie. Okolo jedenástej sme dorazili k chate. Čas písaný na Čertovici (2:30) bol asi vtip. Posilnili sme sa, pozreli si štekavý súboj troch psov a pokračovali sme ku „Kamienke“. Cestu dobre poznám, avšak záver ma dostal. Nekonečný, krásne vyložený kamenný chodník... Keď sa chata naveľa ukázala, sily mi ostali iba na zhodenie batoha, najedenie a prípadné ubytovanie. Medzičasom však Miro, nečakane plný energie a chuti, zmenil plán a za miesto nocľahu určil útulňu pod Ďurkovou, čo znamenalo ďalšie štyri hodiny chôdze. Pri tejto predstave mi oťaželi nohy a akoby som vrástla do lavičky na terase. Bola by však škoda nevyužiť Mirov elán (obyčajne hádže flintu do žita ako prvý), a tak som sa tvárila, že som čerstvá ako rybička.

ovceOkolo tretej, po výdatnom obede, sme teda pokračovali cez Dereše ďalej. Okrem pohľadov na okolité vrchy som sa začala zaoberať aj pátraním po kamzíkoch. V úseku medzi Derešmi a Krížskym sedlom sme ich videli už niekoľkokrát, avšak skôr z diaľky, pri pohľade späť. Nasledujúci kilometer som teda odbiehala z chodníka hore na skalnaté výbežky a hľadala som telá kamzíkov svižne sa pohybujúcich po svahu alebo tváre vykúkajúce spoza skál. Slnko pomaly klesalo a kúsok pred Poľanou som ich konečne uvidela. Nemo som upozornila Mira a nasledujúcu polhodinu sme strávili dokumentáciou niekoľkých chvíľ v živote troch kamzíkov. Snažili sme sa ich nevyplašiť a naše vzájomné stretnutie bolo krásne. Dovolili nám priblížiť sa asi na päť metrov. Pokračovali sme ďalej a o 20 minút sme stretli celú kamzíčiu rodinku! Tri mláďatá a dvoch dospelých. Stáli nám priamo v ceste a keď sme sa pomaly blížili, urobili okolo nás oblúk a nevyplašené pokračovali v pasení.

Uspokojená som kráčala v ústrety Chabencu, avšak ani vnútorné emócie z krásy naturálnej prírody mi nepomohli prekonať narastajúcu únavu. Na vrchole kopca som sa zvalila do trávy. Pamätám sa na krásne nasvietený hrebeň s Chopkom za našimi chrbtami a potom sme už konečne pred nami uvideli hríbik. Ešte 50 minút klesania a ubytujeme sa! Azda bude kde. Okolo nás samá vysoká tráva, slnko zapadalo a rezalo naše oči, vietor silnel. Nakoniec sme sa však po strmom zostupe ocitli pred útulňou alebo skôr chatou, veď má okná, dvere a dokonca je dosť veľká. Až po strate záťaže na chrbte a nohách, prezlečení, vypití čaju a umytí v neďalekom prameni som nabehla z automatiky opäť do normálu. Okrem iného som začala aj rozprávať a neboli to všetko iba nadávky. Ubytovali sme sa za smiešny poplatok 2,3 eura (70 Sk). Bola som útulňou príjemne prekvapená, predstavovala som si ju prozaickejšie so spaním na dlážke popri stoloch – nie takto komfortne na matracoch na poschodí. Dokonca sa tu aj varí, väčšinou špagety alebo klobása. Zaspávali sme s prichádzajúcou tmou spolu s ostatnými turistami rôznej vekovej kategórie – od tínedžerov až po dôchodcov.

Deň druhý

Ráno nás zobudili ranostajní turisti. Vstali sme okolo pol ôsmej, zbalili sme spacie vaky a batohy a odchádzali sme ako predposlední. Pôvodne sme chceli spať v Donovaloch, avšak po zvážení únavy z predchádzajúceho dňa sme sa rozhodli pre bivak v Hiadeľskom sedle. Vydriapali sme sa z útulne späť na červenú značku a pokračovali sme smerom na Latiborskú hoľu. Na hrebeni nás privítal včerajší vietor. Vôbec som nevedela, aké prevýšenia nás čakajú, tento úsek sme šli prvýkrát v živote. Zo začiatku sme skôr pozvoľna klesali, čo bola po prvom dni príjemná zmena. Stúpanie sa začalo na Latiborskú hoľu, odkiaľ bol nádherný výhľad, koldokola. Choč, hrebeň Tatier za nami, hrebeň Veľkej Fatry pred nami, pod nami v jednom zo zelených údolí dlhá dedinka s nasvietenými strechami. Ako väčšinou som na vrchol dorazila prvá a potom som poháňala Mira dolu.

pohlad_na_donovalyObedovali sme v závetrí lúky po krátkom výstupe lesom, ktorý sa znenazdajky objavil pod Chochuľou týčiacou sa pred nami s nejasným vrcholom. Kúsok ďalej sme narazili na pláne čučoriedok a brusníc. Bolo ich na meter štvorcový neskutočne veľa. Chcelo by to vyčleniť jeden deň iba na zber. Obiehali sme sa s päťčlennou skupinkou mladých, ktorí spali rovnako ako my v útulni. Na Veľkej Chochuli sme sa dlho nezdržali, prišiel čierny mrak, zafúkal studený vietor a spoteným pod batohmi nám bola zima. Miro ukázal pred seba na dva lúčne kopce, ktorými pôjdeme zajtra. Začali sme zostupovať, rýchlym krokom, ale po hodine sme zastali, zničení kamenistým chodníkom, a sadli sme si rovno tam, kde sme stáli. Malé kamene naše kroky brzdili, menili smer, k tomu sa pridala hustá kosodrevina. Chodník nemal konca kraja...

Naveľa sa okolo šiestej hodiny pred nami vynorila menšia lúka s veľkými elektrickými stožiarmi – sme v sedle! Nenazvala by som ho práve romantickým miestom, avšak bola som šťastná, že sme v cieli dnešného pochodu. Miro mi aj tak pre istotu zatajil, že do Donovál sú to už iba dve hodiny. Boli sme tam s trojicou českých turistov, ktorí sa rozhodli prespať v rozostavanej, pravdepodobne budúcej útulni. Nemali sme dosť vody, a preto, keď som uvidela susedov so zarosenou fľašou, nadviazala som konverzáciu. Prameň bol iba kúsok od nás, na začiatku lesa. Neďaleko ohniska sme si na kúsku rovnej lúky postavili stan a uvarili sme si polievku s cestovinami. Vysušili sme si veci, keďže slnko na večer opäť vykuklo. Pred spaním sa Miro rozhodol potraviny a drogériu zavesiť na stožiar mimo stanu, čím mi rozhodne neubral z obáv z návštevy medveďa. Ležali sme sledujúc zapadajúce slnko, ktoré farbilo nebo do červena. Je krásne takto zaspávať... Bála som sa nakoniec úplne zbytočne, okrem krátkeho dažďa nás v noci nepostretlo nič mimoriadne.

Deň tretí

Ráno sa nám vstávalo ťažko a náš plán o poobednom dosiahnutí Veľkého Šturca sa pomaly rozplýval. V prvých ranných lúčoch sme vysušili stan a popritom sme sa zdravili so staršími turistami, ktorí po jednom prichádzali z Korytnice hore na hrebeň. Pri pohľade na naše batohy uznanlivo kývali hlavami. Zo sedla sme začali strmo stúpať do protiľahlého lúčneho svahu. Myslela som si, že sa vzápätí ocitneme na kopci, avšak chodník ďalej strmo pokračoval lesom, v ktorom sme sa snažili obchádzať oproti idúcich turistov. Napokon sa stúpanie zmiernilo a my sme sa ocitli na lúke s vysokou trávou a fialovými bodliakmi. Razom sa mi zlepšila nálada, pretože som zistila, že je krásna viditeľnosť. Najkrajší výhľad sa nám však naskytol až z vrcholu Kozieho chrbta: dolu pred nami sa rozprestierali Donovaly, nad nimi precízne vykreslený hrebeň Veľkej Fatry s Krížnou, za nami hrebeň Nízkych Tatier s „obľúbenou“ Chochuľou a v pozadí Kriváň vo Vysokých Tatrách. Krížna sa javila tak blízko, že sme hneď rozmýšľali nad tým, či ju nezdoláme ešte v ten deň.
Tentoraz bol zostup z vrcholu príjemný, kráčali sme úzkym vyšliapaným chodníkom. Mojou jedinou starosťou bolo, aby som neusmrtila množstvo krikľavo zelených kobyliek skákajúcich na chodník a aby som sa úspešne vyhýbala náletom červených „rapkáčov“. Posledný úsek bol rozbitý lesnými mechanizmami. Vo vyjazdených válovoch hnila voda a nepotešilo nás ani zlé značkovanie. Po asfaltovej ceste sme sa priblížili k civilizácii: štverajúce sa kamióny, staveniská, ľudia. Batohy sme nechali na betónovom múriku a vtrhli sme do potravín. Okrem vody sme si dokúpili aj sladkosti, keďže Miro nedodržal denný limit ich spotreby a už nijaké nemal!

v_pozadi_kriznaPo obede, oddychu a prevetraní nôh sme s ťažšími batohmi začali stúpať na Zvolen. Chodník sme chvíľu hľadali, pretože na mieste, kde mal pokračovať, stojí rozostavaná stavba. Pomaly v Donovaloch neostane ani kúsok voľnej plochy a stavať sa začne aj tam, kde dnes rastie les... Výstup bol od začiatku do konca strmý, serpentíny domácim asi nič nehovoria. Lialo z nás a ja som si spomenula na trek v Altaji, kde celý deň pražilo slnko. Tu nás aspoň občas schladil tieň spod osamelých smrekov. Výhľad zo Zvolena však za tú námahu stál. Uvideli sme celý Kozí chrbát aj so sedlom, v ktorom sme spali, i úsek hrebeňa, ktorým sme mali pokračovať. Pri veľkom kríži sme si sadli na zem a chvíľu sme relaxovali, pričom sme si doplnili tekutiny. O kúsok ďalej mal stanovisko rádioamatér a párik zaľúbencov.

A potom to prišlo – prechod cez Veľký Šturec. Po úvodnom prevýšení sme znenazdajky vošli do lesa a začali sme klesať. Klesanie bolo nekonečné a o chvíľu sme sa stratili hlboko v útrobách lesa. Predierali sme sa úzkym chodníkom, treli sme sa o kríky a konáre stromov, občas sme prekračovali alebo podliezali hrubé pováľané stromy. Vzápätí sme podobným chodníkom stúpali, avšak ako odmena za námahu sa nám ani raz nenaskytol ďaleký výhľad. Hlavná vec, že sme šli neustále po hrebeni a driapali sa na každý skalnatý vrchol... Chcela by som spoznať človeka, ktorý tento chodník vymyslel. Musel to byť niekto so zmyslom pre humor a detail. Keď sa stromy rozostúpili a my sme sa ocitli na malej čistine, ani som neverila, že sme na Veľkom Šturci. Vítali nás kamenné schody vedúce nikam a kúsok pod nami sme identifikovali starú cestu. Hurá, boli sme naozaj tam!

Zhodili sme seba a batohy na zem a rozmýšľali, čo ďalej. Lákalo nás pekné miesto na stanovanie a ohnisko, avšak desila nás vidina zajtrajšieho dlhšieho pochodu. Nakoniec sme ešte nazbierali sily a asi o hodinku sme prišli do ďalšieho – tentoraz Prašnického sedla. Sadla tma a ja som konečne pochopila, že v ten deň už na Krížnu nedorazíme. Časy na hríbikoch sú písané presne alebo o niečo rýchlejšie – určite ich robili domáci! Pri ohnisku sme spoločnými silami postavili stan a založili sme oheň. Tašky s jedlom pre medveďa skončili tentoraz na hríbiku. Kdesi v diaľke sme začuli štekot psa ozývajúci sa z ktorejsi dediny pod hrebeňom. Najedli sme sa a popíjali pivo s pohľadom striedavo upretým na oheň a hviezdy vo výseku lesa nad nami. Neskôr sme chvíľu nechali otvorený stan, drevo tlelo a my sme pomaly zaspali za praskotu dreva.

Deň štvrtý

Ráno som vstala pred siedmou a durila som ospalého Mira von. Vyrazili sme vzácne pred ôsmou. Slnko predierajúce sa pomedzi stromy začalo zohrievať naše vychladené telá a veci. Čakal nás strmý výstup, avšak konečne príjemným širokým lesným chodníkom posiatym cyklámenom fatranským. A potom sa to opäť začalo. Nezmyselné stúpanie na každý vrcholček a následné nezmyselné klesanie. V lese, pomedzi kríky a chraštie. Niekedy v tých chvíľach som konečne dala za pravdu staršiemu turistovi, ktorý nám za Čertovicou radil, aby sme touto trasou radšej nešli... Keď sme napokon vyšli z lesa, odkryl sa pred nami hrebeň Veľkej Fatry s Krížnou. Razom nám pribudla energia a ponáhľali sme sa ďalej.

Do sedla sme prišli dávno po všetkých predpísaných hríbikových či mapových časoch, pretože sme narazili na neuveriteľné množstvo zrelých malín a o kúsok ďalej na ovce pasúce sa na lúke. Po nevyhnutných fotografických záberoch sme sa pustili do debaty s pastierom a jeho psom Punťom o práci pastiera. Ráno ho čaká dojenie (cez deň mladé ovečky sajú mlieko a na večerné dojenie neostáva), v strminách sa ovce a kozy ťažko naháňajú, bujaky počas búrky ušli až nad Tureckú, pes je iba požičaný a veľmi lenivý, plat po dvoch mesiacoch ešte nevidel a vraj máme pozdraviť pastiera pod Borišovom... Rozlúčili sme sa a po chvíli sme dorazili priamo pod veľkofatranský hrebeň do Rybovského sedla. Miro tam za asistencie štekajúceho psa strážiaceho salaš hľadal prameň vody, ktorý objavil na mape.

vystup_na_kriznuVýstup na Krížnu bol výživný, avšak konečne sme po dni videli okolitú krajinu! Všetko zlé bolo za nami! Turistov sme stretali málo. Kde sú všetci, keď je tu tak pekne?, pýtala som sa sama seba. Pokračovali sme na Ostredok, pričom sme obišli Kráľovu studňu. Povieval vietor, a tak sme si poniže vrcholu sadli do vysokej trávy, vybalili sme batohy a sušili vlhké spacáky a oblečenie. Uvarili sme si polievku a konečne aj fyzicky relaxovali. Tak toto už je tá dovolenka? Ďalšia otázka smerovala do môjho vnútra... Viditeľnosť nebola taká dobrá ako predchádzajúci deň, k tomu sa ponad nás preháňali biele alebo tmavšie mraky, avšak výhľad som si vychutnávala naplno. Možno, keby som vtedy tušila, že nás čaká ešte jeden výstup, nebola by som taká pokojná.

Po oddychu sme prešli k Sivému vrchu. Cestičkou ako z rozprávky. Obchádzali sme skalnaté bralo, popri chodníku akoby nasadené skalky s horskými kvetinami, na skalách sa vyhrievajúce motýle, pár ihličnatých stromov rozsypaných naokolo s nezameniteľnou vôňou. Za ďalším salašom sme klesli až pod Ploskú. A tam mi to došlo – zatajený výstup! Chvíľu som sa ešte nádejala, že pôjdeme na Borišov traverzom vedúcim popod Ploskú, ale nakoniec som pochopila, že sa ide hore, vraj pre čistotu štýlu. Kopec sa nekonečne oblil, ale naveľa vykukol hríbik a pod ním skupinka mladých turistov ležiacich na zemi. Okamžite som sa pridala k tomuto modelu. Keď dorazil Miro, vysvetlil mi rozloženie jednotlivých pohorí, ja som rozpoznala iba Rakytov. Zostúpili sme k chate pod Borišovom a pozdravili stádo pasúcich sa jalovíc. Ich pastiera sme nenašli, a tak sme mu nemohli odovzdať pozdrav od pastiera oviec. Tešila som sa na vodu, posteľ bez medveďa a parené buchty, o ktorých Miro básnil od rána. A potom sme jedli a jedli a ja som mala stále na niečo chuť. Miro vymyslel program – ranný výstup na Borišov a pozorovanie východu slnka. To ešte netušil, že bude musieť vstávať o štvrtej....

Deň piaty – posledný

O štvrtej ráno, keď zazvonil budík, som pragmaticky usúdila, že vonku je oblačno. Vstali sme až o šiestej, chata ešte prekvapivo spala a my sme za hmly vystúpili na Borišov. Mala som pocit, že bez batoha na chrbte sa mi ide akosi ťažšie. Tentoraz sme trhli čas a namiesto hodiny sme vrchol dosiahli za polhodinu. Hore sme nič nevideli, a tak som poprosila o výhľad. A naozaj, o pár minút sa hmla rozostúpila a ukázala nám Beliansku dolinu a svet za ňou. Zbehli sme dole, pasúc sa chvíľu na malinách, a v chate sme vypili horúci čaj. Okolo pol desiatej sme vyrazili smerom do Belej. Napriek predpovedi dažďa a viditeľnej zmene počasia nepršalo. Zastavili sme sa na čistinke s posedom, odkiaľ bol pekný výhľad na Martin, a potom ešte pri detskom tábore v doline, kde nás ozvučil kŕdeľ detí. Pozorovali sme chvíľu bezstarostné deti a chvíľu fuzáča, ktorý si sadol na neďaleký krík a vôbec sa nebál. Keďže sme sa zdržali a v Belej nás čakal odvoz o pol druhej, zrýchlili sme krok a skrátili predpísané dve hodinky o 45 minút. Asfaltová cesta nadobro zničila naše nohy a množstvo áut „prečistilo“ pľúca... Myslela som si, že do doliny je vjazd zakázaný...

Príchodom do dediny sa náš pobyt v horách skončil. Trvalo nám pár hodín, kým sme si zvykli na pohodlie a množstvo vecí, ktoré ponúka civilizovaný svet a ktoré sa do batoha nezmestia. Našťastie.

- viac na www.matilda.sk
- članok bol uverejnený v časopise Krásy Slovenska

Komentáre Disqus