Pohanská - Keltské Oppidum

Orgoň - 6.3.2012

Pohanská sa dvíha na kóte 497 západného svahu Malých Karpát v katastri obce Plavecké Podhradie. Severne od neho, vo vzdialenosti 550 m, sa nachádza zrúcanina stredovekého hradu, zvaného Plavecký zámok.

Pohanská tvorí v týchto miestach predhorie, a to značne vysoké, keďže najvyššie vrcholy stredného pásma Malých Karpát, tiahnuceho sa východne od nej, ju prevyšujú sotva o 60 m. Preto pohľad na Pohanskú so severu a západu — ako na horu vystupujúcu náhle z jednotvárnej roviny — je krásny, ba uchvacujúci.

Taktiež za dobrej viditeľnosti s jej vrcholu možno zrakom obsiahnuť šíry obzor od Javoriny na severo-západe obrysy Bielych Karpat, Buchlovské vrchy nad Velehradom, Pálavské hory na južnej Morave a na juhu až Viedenský les. Tieto okolnosti iste hrali dôležitú úlohu pri voľbe miesta, ako útočišťa pre obyvateľstvo a jeho majetok, rozsiahleho opevneného sídla kmeňovej správy verejnej i náboženskej. Ako uvádzal už Štefan Janšák, dnes nemožno sa bez pohnutia rozhliadnuť s vrcholu Pohanskej. A čo pociťoval len ešte primitívny človek, vysvetľujúci si všetko nadprirodzenými silami, i hĺbku doliny, i výšku hory, i diaľny obzor! Svojmu Bohu nemohol byť nikde bližšie, jeho moc a silu nikde nemohol viac pociťovať, ako práve keď sa tu nachádzal. Týmto okolnostiam možno ďakovať, že Pohanská je azda jedno z najväčších uzavretých, súvislými valmi obohnatých predhistorických sídlisk na Slovensku.

Dejiny

Pohanská bola obývaná už v mladšej dobe kamennej. Na rôznych miestach sa tu našlo niekoľko brúsených a štiepaných kamenných nástrojov stratených najstaršími roľníkmi pravdepodobne pri love alebo exploatácii dreva. Podobne možno interpretovať aj ojedinelé nálezy zo staršej bronzovej doby - bronzovú ihlicu s prevŕtanou hlavicou.

branaPrvé sídlisko vzniklo až v mladšej bronzovej dobe. Ľud velatickej kultúry tu vybudoval menšie hradisko. Osídlená bola predovšetkým akropola a niektoré terasy, ktoré boli zrejme už v tejto dobe upravované. Poznatky o osídlení v tomto období poskytli nálezy keramiky. Typické pre danú dobu boli amforovité tvary, zásobnice, ale aj bežný kuchynský riad - hrnce, taniere, misy, šálky. Bronzové artefakty napriek tomu, že v tom čase to bola základná výrobná surovina, sú doložené iba niekoľkými nožmi, ihlicami či hrotmi šípov. To naznačuje, že snáď išlo len o vojenskú fortifikáciu, z ktorej dokonca chýbajú doklady remeselnej činnosti v prostredí tejto doby inak bežné.

Vyvrcholenie dejín Pohanskej nastalo príchodom Keltov. Už v dobe príchodu do strednej Európy bola ich spoločnosť štruktúrovaná a hierarchicky organizovaná. Budovanie hradísk chápali preto ako logickú potrebu. Kelti boli zároveň vynikajúci remeselníci predovšetkým v spracovávaní kovov, v hrnčiarstve a podobne. Tieto danosti sa odrazili aj v tom, že hradiská sa okrem centier moci stali aj strediskami remesiel a obchodu, k čomu pristúpil samozrejme tiež kult. Uvedenému typu keltských hradísk hovoríme oppidum. V mladšej dobe laténskej (približne v 2. storočí pred n. 1.) sa takýmto oppidom stala aj Pohanská.

Opevnenie

Oppidum na Pohanskej zaberalo plochu 49 ha. Tento priestor chránili tri prstence valov. Vonkajší prstenec vytváral akýsi polkruh natočený na severovýchod. Podobný tvar sledovali stavitelia aj pri vymeraní stredného valu. Akropola bola chránená tretím, podstatne menším prstencom, ktorý najdôslednejšie sledoval priebeh vrstevníc.
pohanska_jansak1
Štefan Janšák opisuje opevnenie hradiska Pohanska takto (označenia valov v popise zodpovedajú jeho nákresu na obrázku vyššie): Vstup na hradisko smeroval kedysi so strany východnej bránou dodnes pomerne zachovalou. Dvojité valy sa ohýbajú do smeru cesty, aby tvorili akési obranné vstupné bašty. Súvislé valy sú nasledujúce: vonkajší g h = 750 m, h i f = 1250 m; vnútorný a b c = 850 m, c d = 700 m. Týmito valmi ohraničená je plocha 38"2 ha, zarastená bukovým a dubovým lesom. Táto prvá časť hradiska leží na úbočiach hory Pohanskej, ktorú obtáčajú valy pri jej päte. Medzi vchodom do hradiska a najvyšším jeho bodom je výškový rozdiel 117 m. Ploché temeno hory, sklonené na východ a juhovýchod, obtočené je na strane severo-západnej, západnej, južnej a juho­východnej valom s r l o p = 480 m a chránené paralelným šiancom j k = 300 m. K jadru pripojujú sa dva lúčovité valy l m = 120 m a l n = 70 m. Spolu teda je dĺžka všetkých umele vytvorených valov 4520 m a vonkajší obvod hradiska a b h i e f r a = 2475 m.
pohanska_jansak12
Val g h pripína sa v bode g ku príkrej skale, na ktorej stojí zrúcanina historického hradu a chráni tak sedlo medzi kótami 497 a 419 proti vpádu so strany severo-východnej. Val h f lomí sa tri razy v pravom uhle v bodoch i, e, ei a pripína sa do príkreho svahu v bode f. Val j k chráni pomerne ľahký prístup so severo-západu, pri čom oba jeho konce pripínajú sa ku skalnatým, príkrym výbežkom. Rovnako tak val a b končí sa svojím bodom a v príkrom teréne. Val s r l o p chráni vrcholovú plošinu, ako jadro alebo akropolis tohoto sídliska. V mieste p s bráni prístup skalnatý útes. Lúčovité valy l m, l n uzavierajú hradisko proti možnému príchodu so strany r f. Všetky valy sú veľmi zreteľné, 0'5 až 2'00 m nad terén vystupujúce. Iba v priestore medzi h i, kde rozprestierajú sa obrábané pozemky, sa valy ztrácajú, zanechávajúc len nepatrnú 10—20 cm vysokú plochú vlnu. Prístup na hradisko dial sa bránou h c. Odtiaľ na akropolis vystupovalo sa umelou, mierne stúpajúcou, miestami do skaly vytesanou cestou c o, ústiacou pri bráne o do jadra hradiska.

Zvláštnosťou tohoto hradiska Pohanska sú dva pramene Pi, P2, nachádzajúce sa za ochrannými šiancami. Oba umožňovaly dlhý pobyt i väčšieho množstva ľudí a dobytka v chránenom pásme. Prameň Pi slúžil i na zásobovanie stredovekého hradu. Chová zbytky dobrých múrov, slúžiacich na jeho zachytenie a udržovanie v čistote. Akiste cieľom spojenia s týmto prameňom bol v bode b ochranný val rozkopaný.

Najzaujímavejšou časťou hradiska Pohanska je jeho jadro o p s r o. Leží o 117 m vyššie než brána h c; na stranách menej príkrych p o r s chránia ho valy, od severo-východu v mieste /; s je príkry skalný útes. Plošina vrcholu skláňa sa smerom východným a juhovýchodným (obr. 2), stavajúc sa tak čo najvýhodnejšie proti slncu. Na jej povrchu leží silná kultúrna vrstva čierneho humusu, podo­bajúceho sa miestami až sadziam, premiešaného množstvom črepov. Ďalej sú tam nálevkovité jamy, z ktorých najväčšie majú v priemere 15 m a hlboké sú 5 m. Tieto umelé stavby menuje francúzska odborná literatúra „mardely". O ich účele na Pohanskej dá sa ťažko niečo povedať bez predchádzajúceho kopania. Odborníci pokladajú ich za spoločné obytné jamy. Na Slovensku neboly dosiaľ ani na jednom hradisku zistené.

Pevnostné múry boli vybudované z hliny a do radu ukladaných, na sucho kladených a hrubo otesaných kameňov z miestneho pieskovca tvoriacich plentu. Konštrukciu spevňovali mohutné drevené koly. Podobne stavali pevnosti Kelti v Galii - išlo o tzv. murus gallicus. Z vnútornej strany bol na opevnenie prístup zemným násypom. Ochodza bola pravdepodobne chránená drevenými cimbúriami. Výšku opevnenia bez cimburia možno odhadnúť asi na 2,5 m, jeho šírku na 4 m. Pavel Dvořák uvádza, že vpredu bol múr z kameňov kladených nasucho (bez malty), za ním hlinený val s drevenou konštrukciou. Na strategicky najzraniteľnejších miestach stál dvojitý múr, „murus duplex" (hlinený val ohraničovali dva múry, zadný vyšší ako predný). Staviteľským vrcholom Pohanskej bola vstupná brána na akropolu, najvyššie, osobitne opevnené miesto. Viedla k nej dovnútra lomená cesta, z oboch strán lemovaná hradbou. Vchod uzatvárali solídne, z hrubých brvien postavené drevené vráta, ako ukazuje nález dlhého železného klinca. Ten, kto chcel dobyť bránu, musel útočiť na obrancov, ktorí dotierali nielen z oboch strán z lomeného valu, ale aj z vysokej mohutnej drevenej veže, ktorá stála na pilieroch nad bránou. Stĺp, ktorý ju v strede podopieral, delil cestu na akropolu do dvoch prúdov. Také dômyselné opevnenie mohol vybudovať len skúsený staviteľa stovky ro­ botníkov. Vysokú organizáciu spoločnosti potvrdzujú aj ďalšie nálezy, napríklad päť veľkých zásobnicových nádob neďaleko valu. Pre jednu rodinu boli priveľké, museli slúžiť na organizované zásobovanie (minimálne v čase obliehania).

Nálezy

pohanskaZa múrmi oppida Pohanska sídlilo a pracovalo niekoľko remeselníckych dielní. Najpočetnejšiu komunitu okrem hrnčiarov tvorili kováči. Ak vychádzame z nálezového fondu, vyrábali poľnohospodárske i remeselnícke náradie, predmety bežného použitia a dokonca aj šperky či spony. Archeologicky sú doložení výrobcovia potravín, obchodníci a samozrejme bojovníci. Pod koreňmi stromu sa našla kováčska lopata, sekery, vrták, sekáč, kosa, nožnice, hákový kľúč, pošva meča, všetko narýchlo pozbierané pravdepodobne v kováčskej vyhni (v kolekcii boli hotové výrobky, polotovary, ale aj poškodené veci pripravené na opravu). Druhý poklad - depot (bola v ňom aj ťažká nákova) ležal vedľa nápadného balvanu, ktorým si nešťastný majiteľ označil cestu k svojmu majetku. V treťom depote boli železné hrivny, ktoré slúžili nielen ako surovina, ale aj ako primitívne platidlo. V depote boli aj železné putá, zrejme ako doklad o organizovanej trestnej moci, a váhy na zlaté mince ako korunný dôkaz o peňažnom obchode. Predmety zakopali do zeme v prvej polovici 1. storočia pred naším letopočtom, vtedy asi Pohanská zanikla.

Oppidum Pohanska zaniklo požiarom, ale konkrétnejšie dôvody – či to boli nepriateľa (Dákovia? Germáni?), vypuknutie požiaru z neopatrnosti, alebo vnútrospoločenský konflikt - sa nepodarilo vypátrať. Avšak podľa môjho názoru zakopané poklady, ktoré si ich majitelia nevyzdvihli skôr naznačuje, že hradisko padlo pod útokom nepriateľov. Ak sa bavíme o polovici 1. storočia pnl., potom je nutné počítať s pomerne reálnou možnosťou, že hradisko bolo zničené Dákmi, ktorí v polovici 1. storočia na našom území  vojensky ovládli Keltské obyvateľstvo, oslabené bojmi s Rímom. O osude Keltov rozhodla bitka neďaleko Neziderského jazera, kde utrpeli v prvom storočí pred naším letopočtom porážku od dáckeho vojska, vedeného kráľom Burebistom. Po tomto víťazstve začali Dákovia postupne obsadzovať keltské územie.  Jeho funkciu pravdepodobne prebralo novovznikajúce oppidum na území dnešnej Bratislavy.

Použitá literatúra:

Dvořák P.: Stopy dávnej minulosti 2 (Slovensko v staroveku), Rak, 2003
Vladimír Turčan a kolektív: Archeologické pamiatky - Kultúrne krásy Slovenska, Dajama, 2009
Janšák, Štefan: Niektoré Novoobjavené Hradiská Slovenské. Turč. sv. Martin: Muzeum Slov. Spol., 1928

- viac na http://slovanske-hradiska.blogspot.com

Komentáre Disqus