Prepadlisko pri obci Bukovec

Musel to byť fascinujúci pohľad. Krajina s ubúdajúcim snehom, pochmúrne počasie, všade viac blata a vody, než je príjemné na obyčajnú prechádzku. Po poľnej ceste steká čoraz viac vody do koryta, v ktorom tečie potok, iba ak tej vody je naozaj veľa.

Vtedy bolo vody asi dosť. Pôda na poli sa totiž začala prepadať. Zem sa prepadala pod zem. O niekoľko hodín pri obci Bukovec v Myjavskej pahorkatine vzniklo prepadlisko dlhé niekoľko sto metrov, široké viac ako tridsať metrov, ktorého dno bolo asi päť metrov pod okolitým terénom. Do prepadliska sa zosunuli stromy, vznikli akési hlineno-kamenné veže a steny vyzerali ako roztrhnutý hrubý papier. Toto všetko sa stalo na jar roku 2006 Samozrejme, dnes už miesto nevyzerá ani zďaleka tak dramaticky ako krátko po svojom vzniku. Dažde a vietor ostré hrany zaoblili a burina a iná zeleň dávno zapustili korene aj na tých menej dostupných miestach. Ale stále to je miesto s otáznikom. Ako je možné, že sa niečo takéto stalo? Veď zem sa prepadá tam, kde sú dutiny, alebo aspoň tam, kde bývali bane. Tak prečo tu?

Príčiny vzniku prepadliska

Geológovia hovoria, že za vznik prepadania môžu treťohorné nerasty. Kombinácia vápnitých ílovcov a slieňovcov poprekladaná pieskovcami. Vznikli tak šmykové plochy, ktoré po dôkladnom premáčaní nadobudli tú správnu viskozitu, aby sa skĺzli samy do seba. Doslova samy do seba, pretože nešlo o klasický zosuv pôdy na naklonenom svahu. Rýchlosť, s akou proces prebehol, by možno nikoho neprekvapila, no rozsah prepadliska je pre túto oblasť viac ako neobvyklá. Zaujímavé je, že proces podľa odborníkov spôsobili asi prebiehajúce klimatické zmeny. Dlhodobé sucho vystriedané intenzívnymi zrážkami.

Prepadlisko sa už pomaly stráca. Napriek tomu sú v okrajových častiach stále pekne viditeľné, farebne odlíšené pásy geologických vrstiev. Na pár miestach ešte trčia hlinené komíny a veže a pravdepodobne sa z času na čas stane, že sa do prepadliska zosunie aj blízko rastúci strom. Tráva a burina už zarástli dno priepasti, pohyb v nej je teda veľmi sťažený. Všetko toto je pripomienkou, ako rýchlo sa okolitá príroda vyrovná s takýmto novotvarom.

Pre niekoho len obyčajná jama

Podľa môjho odhadu o dva-tri roky bude na tomto mieste už len ohromná jama, ktorej okraje každý dážď a sneh bude len zaobľovať a zaobľovať. Krása tohto miesta je naozaj neobvyklá. Chce to dosť fantázie, predstaviť si procesy, ktoré stáli pri jeho vzniku, a takýmito očami sa naň pozerať. Len pre toho, kto to dokáže, sa oplatí miesto navštíviť. V opačnom prípade to je len jedna z tisícok jám, ktorá sa aj tak časom stratí. 

Tip na návštevu tohto miesta som našiel v knihe Márie Bizubovej – Kamene (Dajama, edícia Prírodné krásy Slovenska). Autorka veľmi elegantne a jednoducho opísala prístup k prepadlisku. Nebyť však návštevníkov z Trnavy na bukoveckom cintoríne, asi by sme podľa tohto opisu miesto nikdy nenašli. Práve cintorín je kľúčovým miestom pre zorientovanie sa. Ak prichádzate od obce Prietrž, pred príchodom do Bukovca uvidíte najskôr cestu odbáčajúcu smerom vpravo a za ňou cintorín. Po ceste vpravo sa musíte vydať (bez toho, aby ste pokračovali do dediny) smerom na hrebeň kopca. Na hrebeni sa cesta prudko stáča smerom vpravo, pričom v priamom smere uvidíte pred sebou siluetu hradu Branč a zdanlivo k nemu smerujúcu poľnú cestu. Pokračovať musíte po poľnej ceste. Vstup k prepadlisku nie je, pravdaže, nijako označený. Znakom jeho existencie je medzera medzi stromami lemujúcimi ľavý okraj poľnej cesty. Od začiatku poľnej cesty môže byť vzdialený približne 150 metrov.