Spišská Sobota, ktorá je mestskou časťou Popradu je nádhernou ukážkou historickej architektúry. Napriek tomu mám dojem, že sa na túto časť Slovenska akosi zabúda.
Možno sa to stáva aj vám: keď sa prechádzate upravenými mestečkami a dedinami v Rakúsku, kladiete si otázku, prečo to nie je aj u nás? No, nie je. A asi tak skoro ani nebude. O to viac prekvapí, že niekde sa to podarilo. Tentoraz v Poprade. Presnejšie v jeho mestskej časti Spišská Sobota.
Slovanská trhová osada na mieste dnešnej Spišskej Soboty vznikla pravdepodobne ešte niekedy v ranom stredoveku. Spišská Sobota ako hraničné mesto, Forum sabbathe, sa spomína v listine kráľa Bela IV. už v roku 1256. V 13. a 14. storočí nadobudla podobu sídliska s vretenovitým trhovým námestím, ktoré sa smerom na východ zužuje a na západe nadväzuje na krátku prístupovú cestu.
Nemci, ktorí tvorili väčšiu časť pôvodného obyvateľstva obce Spišská Sobota, sa po tatárskom vpáde v 13. storočí stali menšinou. Napriek tomu prisťahovalci mali svojho comesa – grófa – a riadili sa vlastným právnym poriadkom. Vďaka tomu si udržali silné postavenie v Zväzku 24 spišských miest. Z tohto postavenia sa netešili len tunajší mešťania, ale aj farár, ktorý bol členom Bratstva farárov 24 miest.
Proletársky internacionalizmus raného novoveku
Na začiatku 15. storočia (v roku 1412) sa Spišská Sobota dostala do 360 rokov trvajúceho zálohu v prospech poľského kráľovstva. Cudzí štátny zväzok neznamenal však úpadok. Skôr naopak. Mesto sa hospodársky a stavebne relatívne rýchlo rozmáhalo. V druhej polovici 16. storočia mu boli priznané nové privilégiá: cechové pravidlá spoločných cechov pekárov, mäsiarov, krajčírov a obuvníkov, právo týždenných trhov a dvoch jarmokov. Relatívne vysoká koncentrácia remeselníkov znamenala aj zvýšený počet tovarišov a učňov. Staršia socialistická literatúra pyšne konštatuje, že títo „sa bránili proti sociálnej nespravodlivosti a vyvolávali sociálne nepokoje“. Svojho času sa rozprávalo o proletárskom internacionalizme.
Veľmi zaujímavé riešenie obrany mesta si zvolili domáci v časoch bethlenovského povstania. Nepristúpili k výstavbe hradbového múru, časovo aj finančne náročnému riešeniu, ale pospájali zadné trakty hospodárskych budov do obranného valu. Na výpadových cestách predsa len pribudli dve nové mestské brány. Podľa toho, že mesto si svoj hospodársky rast udržalo počas celého 17. storočia, bolo to šťastné riešenie. Stagnácia prišla až v 18. storočí. Neprekonalo ju ani opätovné pripojenie mesta k Uhorsku v roku 1772. Možno aj preto v súboji s Popradom v 19. storočí stratila Spišská Sobota svoje dominantné postavenie a slúžnovský obvod a neskôr okresné sídlo boli založené v susednom meste. V roku 1950 pričlenili Spišskú Sobotu k Popradu. Zážitok, ktorý nezažijete každý deň
Ako to už v našich mestách býva, dominantou obce Spišská sobota je obyčajne kostol. Farský kostol sv. Juraja, samozrejme, nie je výnimkou. Hoci prešiel v 18. storočí výraznou barokovou úpravou, už na prvý pohľad nezaprie staršie slohové štýly. Vznikol ako neskororománsky a ako taký sa spomína v roku 1273. V polovici 15. storočia (1464) ho domáci staviteľ J. Steinmetzer goticky prestaval. Z pôvodnej najstaršej budovy sa zachovalo južné obvodové murivo lode s portálom, časť veže, západná stena presbytéria a románsky vstupný portál na južnej strane. Napriek relatívne malému priestoru je interiér bohato osadený oltármi.
Hlavný oltár sv. Juraja z roku 1516 je dielom majstra Pavla z Levoče. Návštevníka môže ďaleko viac zaujať bočný oltár Panny Márie (po ľavej strane) z r. 1464. Pred pár rokmi prešiel kompletnou reštaurátorskou úpravou, pretože bol zapožičaný na výstavu o slovenskej gotike. Svieti novotou, a tak poskytuje lepší obraz o tom, ako gotické diela vyzerali v čase svojho vzniku. To je už zážitok, ktorý nezažijete každý deň. Nechýba ani pre Spiš typická drevená kalvária umiestnená nad hlavami návštevníkov pod triumfálnym oblúkom. Insitne poňaté postavy zobrazujú Ukrižovaného s Pannou Máriou a Jánom po stranách. Dvom lotrom na krížoch sa treba lepšie prizrieť do tváre. Ten, ktorý uveril v Kristovo spasenie, má výraz nádeje, ten, ktorý neoľutoval a neuveril, zomiera s tvárou smútku.
Mestská zvonica
Rovnako dominantná ako kostol, ale podstatne mladšia. Postavená v roku 1598 kežmarským majstrom Ul. Matererom v renesančnom slohu. Rovnako ako kostol bola barokizovaná (1728). Oprava v roku 1958 a ani následné reštaurovanie v rámci komplexnej obnovy námestia, ktoré prebehlo po roku 2000, sa jej už nijako negatívne nedotklo. Spišská Sobota nie je Liptov
Jedna z nových a zábavnejších historiek sa týka dolného konca námestia v Spišskej Sobote. Akýsi český architekt prišiel s ponukou na otvorenom konci vybudovať ubytovaco-relaxačný komplex. Vizualizácia bola údajne fantastická. Nechýbali ovečky, kopy sena a typická drevená architektúra. Inšpirovaná Liptovom. Veľké bolo prekvapenie pána architekta, keď mu pamiatkari jemne vysvetlili, že Spišská Sobota nie je Liptov.
