Výstup na Choč

Jozef Terem - 10.9.2009

Vybehnúť na vrchol Choča som sa už chystal veľmi dávno. Jedného dňa, keď som míňal dedinu Valašská Dubová ma napadlo, dnes je vhodný čas. Auto som odparkoval na konci dediny, kde už začínalo stúpanie.

Nahodil som pevnejšiu obuv, krátke tepláky, tričko, na chrbát dal ruksak s foťákom, horalkou, vodou a suchým tričkom na prezlečenie. Podla slov chlapíka miešajúceho pred domom cement, by to malo byť na vrchol Choča  približne 2,5 – 3 hodinky. Vyrazil som po modrej značke. Prvý úsek cesty viedol po vozovej ceste, krížom cez lúky. Po niekoľkých minútach som vstúpil do riedkeho lesa a neskôr sa ceste zúžila do zovretia vápencových skál.

Výrazne sa tu ochladilo, vzduch presiakla vlhkosť. Po niekoľko sto metroch chodník obkolesil hlboký les a cesta sa stala riadne strmou. chocKaždú chvíľu som čakal nejaké miesto na oddych, či zmiernenie stúpania, no nič také sa nestalo. Chodník stále stúpal kolmo a strom hore. Sem-tam som musel podliezť, či preliezť vyvrátené stromy.

Na Choč

Po niekoľkých desiatkach minút sa stal výstup čiastočne miernejší, až sa konečne les rozostúpil a predo mnou sa otvorila nádherná čistina a krásnymi výhľadmi. Ocitol som sa na Strednej poľane /1255 m/. Cesta sem trvala približne 1,5 hodiny. Na tejto lúke som dal krátky oddych v tieni stromov, horalku a kochal sa nádhernými výhľadmi.

Hoci som sa na Choč vybral cez pracovný deň a tajne som dúfal, že stretnem minimum turistov, stretol som ich pomerne dosť. Najmä z Čiech. Vráťme sa ale ešte k Strednej poľane. Ak by vás zastihla nepriazeň počasia, máte možnosť sa schovať v drevenej búde, ktorá sa pýši hrdým názvom – Hotel Choč. Samozrejme, v úvodzovkách. Asi šesťsto metrov ďalej si môžte doplniť aj zásobu pitnej vody. Navedú vás tam značky.

Na vrchole

Na samotný vrchol Choča je to podľa značiek ešte hodinka. Cesta ďalej pokračuje po zelenej značke. Krátko po lúke a potom opäť do lesa. Cesta bola síce naďalej strmá, no pokračovala v serpentínach po kamennom chodníku, takže sa kráčalo ľahšie ako v prvej časti výstupu.

Miestami treba liezť po kameňoch po štyroch, no ide o príjemné spestrenie. Po niekoľko sto metroch sa otvárajú fascinujúce výhľady. Vidno Malú Fatru, Oravu i Nízke Tatry. Postupne som sa vnoril do kosodreviny, teraz sú už prakticky stále výhľady do šíreho okolia. Postupne som sa prebíjal k vrcholu, fotil, rozjímal. Táto záverečná fáza bola očarujúca. Už som nevnímal námahu. Bol som úplne sám v lone prírody, fúkal ostrý vietor, svietilo slnko, ako na dlani som mal kus nádhernej krajiny a do žíl mi prenikal ten neopakovateľný pocit, keď viem, že žijem život.

Vrchol bol už iba vyvrcholením tohoto zážitku. Riadne tu fučalo a tak som si urobil pohodu v závetrí za skalou v kosodrevine, pričom som mal panorámu ako na dlani. Veľa ľudí tvrdí, že tento výhľad je jedným z najkrajších u nás. Súhlasím. Možno ho prirovnať k výhľadom z Ďumbiera, či Kriváňa. Na vrchole som si poležal dobrých tridsať minúť. Nechcelo sa mi odtiaľ. Bol to balzám. Nanešťastie sa však začali na horizonte zbierať čierne mraky. Späť som sa vybral to istou cestou do Valašskej Dubovej. Sú však aj iné možnosti.

Napríklad do dediny Lúčky. Zostup prebehol bez problémov a pomerne rýchlo. Pri aute som opäť prehodil oblečenia, v krčme doplnil tekutiny a vyrazil. Cestou som si ešte pozrel Jánošíkovu krčmu, v ktorej údajne v roku 1713 chytili Jánošíka. Ide už o moderný penzión akých je na Slovensku neúrekom, takže na mňa nezanechal žiaden dojem. Čo dodať… Pekné chvíle za mnou a realita predo mnou. Choč si určite nenechajte újsť…

Komentáre Disqus