Výstup na Gerlachovský štít

Jozef Terem - 15.12.2012

Gerlachovský štít /2655m/ je najvyšším vrcholom Slovenska a teda celkom prirodzene láka milovníkov hôr. A tak tu nie je núdza o turistov, či horolezcov v žiadnom ročnom období.

Názov Gerlachovský štít je odvodený od neďalekej obce Gerlachov, pričom štatút najvyššieho bodu Vysokých Tatier a tým aj celého Slovenska potvrdil Ľudovít Greiner v rokoch 1837-1838. Dovtedy bol totiž považovaný za najvyšší vrchol Tatier postupne Kriváň /2 494,7 m/, neskôr Lomnický štít /2 633,9 m/ a aj Ľadový štít /2 627,3 m/.

Sliezsky dom

Gerlachovský štíť je celkom určite jednou z najnápadnejších dominánt Vysokých Tatier. Jeho masív  je veľmi členitý, tvorí ho množstvo nižších vrcholov, či sediel, ktoré sú dobre viditeľné aj z podtatranských dedín. Ďalšou charakteristikou Gerlachu je mohuntý kotol, ktorý sa v nadnesej forme až trochu podobá kráteru, no bol vytvorený horským ľadovcom. Gerlachovský štíť, alebo Gerlach, ako ho všetci volajú, nie je turisticky zprístupnený.

V tom zmysle, že ho obchádzajú značené chodníky. Konkrétne červená tatranská magistrála z juhu a zelená značka z východu. A tak ideálnym východiskovým miestom na začiatok túry je horský hotel Sliezsky dom na juhovýchodnej strane Gerlachu, odkiaľ aj drivá väčšina turistov skutočne vyráža. Tu treba zdôrazniť, že Gerlachovský štít je možné zdolať iba v sprievode horského vodcu a to celoročne. Ide totiž o technicky náročný výstup s exponovanými pasážami. No veľkú rolu pri úspešnom výstupe hraje aj počasie, ktoré treba dôkladne sledovať už niekoľko dní dopredu.

Prvý na Gerlachu Ján Still

Vráťme sa však trochu do histórie výstupov na najvyšší vrchol Slovenska. Pravdepodobne prvým priekopníkom, ktorý sa dokazateľne dostal na vrchol Gerlachovského štítu bol spišský Nemec a horský vodca Ján Still v roku 1834. V tom čase bol učitelom v Novej Lesnej a na vrchol Gerlachu vystúpil spoločne so svojim švagrom, ďalej mlynárom z Novej Lesnej  Martinom Urbanom Spitzkopfom a dvoma lovcami kamzíkov. Čisto slovenský prvovýstup na Gerlach sa podaril podľa historických prameňov horským vodcom zo Stôly v zložení Ján Ruman Driečny ml. a Ján Pasterňák. Hoci na vrchol Gerlachu vedie niekoľko nie horolezeckých ciest, ani jedna z nich nie je značená ani istená do takej miery, žeby sa po nich mohli bezpečne pohybovať bežní tatranskí turisti. Okrem toho, že terén je často neprehľadný a technicky náročný, treba tu rátať aj s padajúcim kamením, prípadne so snehovými poliami. Najmä v čase nie veľmi piaznivého počasia – hmly, námrazy, silnom vetre, búrky alebo pri rýchlej zmene počasie, čo je v Tatách celkom bežné, sa stáva terén veľmi nebezpečným. A to nielen pre bežných turistov ale aj horského vodcu. Preto je celkom nevyhnutné mať vo svojej výstroji helmu, lano, často aj cepín a ďalšie základné vybavnie do náročného vysokohorksého terénu.

Na vrchol iba s vodcom


Už dlhé roky platí v Tatrách systém, že ak nie ste členom Slovenského horolezeckého spolku JAMES, na vrchol Gerlachu je možné sa dostať iba v sprievode horského vodcu. Čo je podľa mňa vzhľadom na obtiažnosť výstupu veľmi rozumné. Celkom určite toto nariadenie zachránilo množstvo životov a zabránilo „anarchii“, keď by sem chodil ktokoľvek a kedykoľvek. Ak by ste sa napriek tomu rozhodli vyraziť na vrchol Gerlachu bez vodcu, čo vyslovene neodporúčam, porušíte tým pravidlá národného parku a riskujete pokutu od prípadných strážcov. No oveľa pravdepodobnejšia by bola situácia, že ak by ste sa pokúsili na Gerlach vystúpiť sami bez potrebného výstroja a bez doprovodu skúsenej osoby, oči horských vodcov vás hneď odhalia a tí vás nie veľmi vyberaným spôsobom pošlú okamžite späť...

To je ale zanedbateľný trapas v porovnaní s rizikom, že stratíte správnu cestu, zablúdite, spustíte lavínu kamenia a zraníte iných turistov, pričom sa samozrejme môžete zraniť veľmi ľahko aj vy. Horského vodcu môžete pohodlne zohnať na internete. Je pritom viac ako pravdepodobné, že rovnako kvalitnú službu a za rovnakú cenu vám poskytne každý z nich. Pritom však treba dbať, aby  mal horský vodca medzinárodnú akreditáciu UIAGM, ktorá ho oprávňuje sprevádzať vo všetkých horstvách sveta. To znamená, nie je nutné mať vodcu iba z Tatier. My sme sa však spoľahli na kvality domáceho horala a zverili sa tak do rúk Tibora Hromádku zo Stôle. A urobili sme dobre. Tibor Hromádka sa ukázal ako zodpovedný, skúsený, no na druhej strane aj veľmi príjemný spoločník počas celého výstupu. Tibora sme pritom zohnali na internete, kde má svoju web stránku: www.horskyvodca.com

Cena za výstup v skupine, kde sú jeden až traja ľudia sa pohybuje v sume 240 Euro, v čom je zarátané aj požičanie potrebnej výstroje.

Velické pleso, Velický vodopád, Velická próba

S Tiborom Hromádkom sme si dohodli stretnutie o piatej ráno pre horským hotelom Sliezsky dom. Možné je vyraziť aj z Tatranskej Polianky, no to treba vstať ešte skôr, lebo na Sliezsky dom je to odtiaľ približne 700 výškových metrov. Hoci tam vedie asfaltka, treba rátať minimálne 1,5 hodiny chôdze. Z Tatranskej Polianky sa sem možno dostať aj terénnym autom za poplatok približne sedem euro na osobu. No my sme však radšej prespali na Sliezskom dome a ušetrili sa tak ranných stresov. Tibor nás upozornil, že výstup trvá približne 3 – 4 hodiny, pri prevýšení približne 1100 metrov. A tak sme nenaťahovali čas a vyrazili.

Prvé minúty sa mi šliapalo dosť ťažko, ako následok večerného ponocovania v klube horských vodcov, ktorý stojí hneď za hotelom a patrí k veľmi populárnym a často navštevovaným spoločenským miestnostiam vo Vysokých Tatrách... Postupne som sa však dostal do formy a cesta už ďalej ubiehala bez väčších problémov a riadne sme si ju užívali. Najprv sme išli po zelenej značke okoli Velického plesa, nad Velickým vodopádom sme zahli vľavo a cesta ubiehala už po neznačenom chodníku k úpätiu strmých skál, či lepšie povedané k žlabu – Velickej próbe.

Tu nám Tibor rozdal potrebnú výstoj, naviazali sme sa na ľano a pokračovali už v oveľa náročnejšom teréne. Následoval kamenisto trávnatý svah, kde sme často využívali aj ruky, no stále išlo o chodecký terén. Tibor nahodil dosť rýchle tempo, vraj nás odhadol na zdatných, no poviem úprimne, že zo mňa dosť tieklo. Postupne sme sa dostali až na hrebeň do Sedielka nad Kotlom do výšky 2425 metrov, kde následoval dlhší oddych. Po osviežení a prvých nádherných výhľadoch sme pokračovali v ceste a po prekročení hrebeňa sa nám z druhej strany odkryl výhľad do Gerlachovského kotla. To už bol terén oveľa obtiažnejší, pokračovalo sa po skalách a po zretelnom chodníkú už nebolo ani stopy. Keď sme sa postupne dostali k Štrbine pod Kotlovým štítom /2550m/ tak sme po prvý krát videli aj samotný vrchol Gerlachovského štítu. Zdal sa tak blízko, no cesta ešte trvala pomerne dlho, nakoľko terén bol čoraz viac obtiažny a treba dávať pozor na každom kroku.

Batizovská dolina, Batizovská próba

Na samotnom vrchole bolo okrem nás snáď ďalších dvadsať ľudí, tak si ani sadnú riadne nebolo kam. Napriek tomu sme si to pekne užili, nafotili vrcholové foto, pokochali sa výhladom, zhltli čokoládu, osviežili sa čajom a vyrazli na tú technicky zložitejšiu časť cesty – zostup. Zostup pokračoval smerom do Batizovskej doliny, žlabom zvaným Batizovská próba. Vo veľmi strmom svahu tu hrozí padajúce kamenie, takže pri zostupe treba dbať na maximálnu opatrnosť. Buď môžete vy zraniť turistov pod vami, alebo môžu tí nad vami zraniť vás.

Aj preto tu panovalo dosť veľké napätie a Tibor sa nás snažil dostať čím skôr dolu. Približne v strede zostupu sa tu vyskytla niekoľko metrov kolmá stena, zaistená železnými stupačkami ukotvenými priamo v skale. Tu treba byť skutočne opatrný a najmä za nepriaznivého počasia sa treba plne sústrediť. Ďalej nás už čakal len zostup kamennou suťou a následne horským chodníkom k Batizovskému plesu, kam sme sa všetci hneď išli okúpať. Voda bola priam ľadová no vliala do žíl stratenú energiu. A ako Timor Hromádka povedal: „Kto sa neokúpal v Batizovskom plese, akoby ani na Gerlachu nebol“. Samozrejme s úsmevom. Naspäť do Sliezekeho domu to bolo ešte asi hodinku, no to sa už nikto z nás neponáhľal ale užívali sme si pekný deň. Celá túra nám trvala približne sedem hodín a bol to nezabudnuteľný zážitok.

Komentáre Disqus