Dobrodružstvo až na dreň: Kultový román Jona Krakauera Útek do divočiny je príbehom viacerých aktérov

Michal Kramarík - 22.9.2014

Jon Krakauer, Chris McCandless. Je to zvláštne, keď si to uvedomíte. Dvaja súčasníci, dve dobrodružné povahy. V živote sa nestretli, netelefonovali si, nevymenili si jediný riadok v liste a predsa sa ich osudy zvláštne preplietli. Jedného bez druhého by sme dnes (aspoň v našich končinách) len sotva poznali.

Horolezec a žurnalista menom Jon Krakauer vydal roku 1996 knihu o mladom dobrodruhovi a jeho putovaní za svojim životným snom – Into The Wild, alebo Útek do divočiny.

Gény nezaprieš...

Jona Krakauera to odjakživa ťahalo k dobrodružstvu, k prírode, k divočine. Narodil sa 12. apríla 1954 a ako rodák z massachusettského Brooklinu mal po matke škandinávske korene. Azda preto s drsnými prírodnými podmienkami nikdy nemal problém, paradoxne ho však k prírode viac viedol otec. Láska k turistike a horolezectvu sa prejavila už v mladom veku niekoľkými náročnými výstupmi. V sedemdesiatom šiestom mladý Krakauer získava titul z enviromentalistiky a následne sa vydáva na cesty po americkom kontinente. Okrem iného neobíde ani Aljašku (zdolá aj obávaný aljašský vrchol Diablov prst), prebrázdi juhoamerické Andy a tiež Patagóniu. Na prelome desaťročí Krakauer začína s písaním cestopisných čŕt a reportáží zo svojich potuliek. V cestovateľskom magazíne Outside dostáva čoraz viac priestoru a tak sa čoskoro stáva píšucim dobrodruhom na plný úväzok.

...a rebelantstvo tiež nie!

V deväťdesiatom druhom svet užasne nad príbehom mladého Christophera McCandlessa. 6. septembra našiel jeho telo v aljašských lesoch miestny poľovník. Vyše dva týždne mŕtve Chrisovo telo ležalo v spacáku v starom hrdzavom autobuse – zúbožené a vychudnuté. Telesná schránka vážila ledva viac ako 30 kíl. Obhliadka tela a následné pitvy sa začali vŕtať v príčinách smrti, no žurnalistu Krakauera viac zaujal príbeh, ktorý sa odohral predtým.

Chris McCandless, dieťa z dobre zabezpečenej rodiny z východného pobrežia, obľúbený medzi spolužiakmi i učiteľmi, ukončil štúdiá na Emoryskej univerzite v Atlante s vynikajúcim prospechom. A hneď na to sa ako dvadsaťdvaročný odhodlal k radikálnemu kroku – 24 000 dolárov zo svojho študijného fondu venoval charite a vrhol sa na život tuláka. Po vzore Jacka Londona, Henryho Davida Thoreaua a ďalších dobrovoľných vydedencov, sa rozhodol odkopnúť konzum a konformitu a s minimálnym vybavením a zásobami sa vydal na západ.

Kapitola do dejín útekov

Viacero súčasných interpretácii vykresľuje Chrisa McCandlessa ako divého hôrneho muža, ktorý pojedá červy vo vlhkom zrube. Nie je to úplne pravda – Chrisovo rebelantstvo trvalo bezmála dva roky a ešte pred osudovou Aljaškou sa túlal Kaliforniou, pracoval v McDonalde či na farme, na kanoe splavil rieku Colorado. Príbehy legendárnych dobrodruhov zhmotňoval vlastnými skúsenosťami, zažil si ich na vlastnej koži a zapisoval si ich do denníka. Písal ho v tretej osobe a sám seba nazýval Alex Supertramp. Vďaka Alexovi pridal svoju vlastnú kapitolu do dejín amerických útekov pred civilizáciou. Aspoň to tvrdil Jon Krakauer v článku z roku 1993...

Ignorant či rojko...?

Po odhalení Chrisovho príbehu (najmä jeho nešťastného konca) si toto drsné dobrodružstvo totiž získalo aj nemálo odporcov a ohováračov. Dá sa to poprieť? Mladý McCandless bol iba rozmaznaným deckom z bohatej rodiny, bol to arogantný a bezohľadný výrastok, ktorý si na zaháňanie nudy vybral trochu nešťastnú zábavku. Môžeme tiež polemizovať o jeho duševnom zdraví, veď ktorý normálny človek dobrovoľne odíde mrznúť na Aljašku? A určite to bol tiež ľahkomyseľný ignorant, či rovno blázon, keď sa bez akýchkoľvek zásob a skúseností vybral do nehostinnej divočiny. Je len logické, že sa mu stala osudnou... Áno, tieto argumenty sú spoločensky viac než akceptovateľné. Preto žurnalista Krakauer, Chrisova spriaznená duša na diaľku, potreboval vykričať do sveta aj druhú stranu mince. Za odyseou Chrisa McCandlessa nehľadajte mladícku nerozvážnosť a naivitu, Chris bol inteligentný rojko, ktorý sníval o živote dobrodruha, o živote mimo konvencii. Bol iný a chcel viac, než šeď v nejakej obyčajnej, pohodlnej predmestskej štvrti. Skúšal, kam sa až dá ísť, skúšal vlastné hranice. A už vôbec to nebola ľahkomyseľná naivka, veď prežil na cestách a bez cudzej pomoci dva roky – a to celkom efektívne!

Nejasná príčina smrti

Oba názorové tábory si navzájom hádzali do hláv najmä tú najzásadnejšiu okolnosť – Chrisovu smrť. Prvé obhliadky tela naznačovali, že umrel na vyhladovanie. Chris však žil v čase smrti na Aljaške už nejaký čas a celkom úspešne sa jej prispôsobil. Neďaleko národného parku Denali objavil spomínaný vrak autobusu a usadil sa v ňom – vyzbrojený bol okrem ryže a kempingovej výbavy aj poľovníckou puškou a po niekoľkých dňoch si po veveričkách a dikobrazoch trúfol dokonca na lov losa. Pri love však neskončil a počas 113 dní, ktoré v autobuse strávil, sa živil aj rastlinami a plodmi, najmä divými zemiakmi. 113 dní je už dostatočne dlhá doba, aby sa človek naučil zaobstarať si v divočine aspoň základnú potravu. Ďalšie indície (napríklad aj SOS oznam, ktorý Chris vyvesil na dvere vraku) naznačovali, že umrel v bolestiach na otravu jedlom. Prečo sa ale potom tak vľúdne usmieval na poslednej „selfie“ fotografii? Nebola to tvár vyhladovaného, chorého človeka! Do denníka si poznačil, že ho zmáha extrémna slabosť, čoskoro nedokázal chodiť ani vstať. Jon Krakauer pátral po príčinách otravy a čoskoro vyvrátil tvrdenia, podľa ktorých Chris omylom zjedol okrem koreňov aj časť rastlín divých zemiakov. Tieto rastliny sú totiž za normálnych okolností pre človeka neškodné. Až v roku 2013 vniesol do Chrisovej smrti trochu svetla Roland Hamilton, knihovník na penzii. Okolnosti ho doviedli k myšlienke, že Chris sa otrávil látkou, ktorú používali nacisti v ukrajinskom koncentračnom tábore Vápniarka. Toxickou látkou, ktorá sa mohla vyskytovať v divo rastúcich rastlinách na Aljaške a ktorá by bola pre bežne stravujúceho sa človeka neškodná, v extrémnych podmienkach, v akých sa však Chris nachádzal, mu mohol tento toxín napadnúť nervovú sústavu a náhle úplne ochromiť schopnosť pohybu. Ak Chris aj umrel na podvýživu, nebolo to kvôli tomu, že by si nedokázal zaobstarať jedlo, ale preto, že nedokázal vstať z postele...

Link na článok Jona Krakauera o Chrisovej smrti z roku 2013:

http://www.newyorker.com/books/page-turner/how-chris-mccandless-died

Kult Supertramp

Jon Krakauer bránil Chrisove dobrodružstvo od prvého momentu. Kniha Into The Wild bola iba prirodzeným vyústením jeho záujmu o príbeh mladého dobrodruha a o tom, že naozaj je o čo stáť svedčí aj skutočnosť, že po vyjdení roku 1996 sa kniha o putovaní Alexa Supertrampa držala v rebríčku amerických bestsellerov dva roky! Krakauer do Chrisových zápiskov nenápadne vpašoval svoje postrehy a názory, cestovateľské zážitky a úlomky z dobrodružstiev v prírode, prešpikoval ich slávnymi citátmi, no stále si od Chrisovho putovania dokázal udržať racionálny odstup. Odhaľovaním Chrisovho života brnkal na strunu nejednému rebelovi a dobrodruhovi a z knihy sa čoskoro stal kult. Chris McCandless miloval silné príbehy a odvážnych hrdinov a stal sa jedným z nich. Na filmové plátno knihu Into The Wild v roku 2007 preniesol slávny hollywoodsky herec Sean Penn, ktorý si pri ňom strihol režisérsku i scenáristickú stoličku.

Komentáre

Ak chcete písať komentáre, prihláste sa alebo sa zaregistrujte.