Keď som pred 15 – 20 rokmi liezol po tatranských končiaroch, občas som v doline stretol nosiča. Úctivo som sa mu vyhol a ticho pozdravil. Boli to okamžiky plné rozporuplných pocitov. Na jednej strane som obdivoval výkony týchto pracantov hôr, na druhej stane boli pre mňa akousi negáciou slobody a radosti, mojich spolulezkýň z odľahlých stien. Nechápal som ich i ľutoval...
V mojom živote sa však objavila ONA. Časom mi darovala človiečika, ktorý sa nápadne podobal na mňa. Hladkať tatranskú žulu som síce neprestával, no čoraz viac som sa začal podobať postavičke z Bajovho kresleného vtipu: pri lezení som myslel na rodinku a pri rodinke som myslel na lezenie. Vtedy som si spomenul na nosenie.
Nevesta krošňa a ženích horolezec
Pripadalo mi ako ideálny kompromis medzi povinnosťami otca a manžela a neutíchajúcom smäde po horách. A tak sa konala svadba – svadba z rozumu: nevesta krošňa a ženích horolezec vo výslužbe :-). Očakávaná šedá jednotvárnosť sa rozplynula už po prvých „milovaniach“. Zistil som, že každý výlet s krošňou je iný.
Menia sa poveternostné podmienky, mení sa náklad, ba dokonca aj ten stále rovnaký chodník sa občas zmení - v lete po prietržiach, v zime lavínami. Naviac, 800 výškových metrov sebazapierania z Hrebienka na Térynku je menej strmou obdobou prelezov najväčších tatranských stien.
Vynášky sa stali pre mňa veľkou výzvou (niekedy doslova), tak ako sa pre mňa stalo výzvou aj napísanie a nafotenie knihy „Očami nosiča“. Chcel by som, aby sa „bratom v zbrani“ stala pamiatkou hodnou ich tvrdého chlebíčka a ostatným snáď pootvorí okno do nášho prepoteného sveta – sveta šerpov.
