(Yu)konský zápisník: Pravdivý príbeh, ako si chalan spod Tatier splnil svoje sny a žil v kanadskej divočine na Yukone

rozprával sa Jožo Terem - 4.9.2014
Martin Notbúk Šóš

ROZHOVOR: Martin Notbúk Šóš je chalan spod Tatier, ktorý sa vybral naplniť svoj detský sen a striedavo prežil roky v odľahlej divočine severnej Kanady. Pomáhal v loveckých táboroch aj pastierom koní, žil v lone prírody a v blízkosti indiánov... O svojich zážitkoch napísal pravdivý príbeh - knihu (Yu)konský zápisník.

Čavko Martin, vzhľadom na obsah nášho rozhovoru, na úvod zrejme základná otázka. Keď si bol malý chlapec, o čom si sníval že budeš, až raz budeš "veľký"?

Úprimne povedané, myslím, že som sa touto otázkou nejako príliš nezaoberal. Sníval som o dobrodružstvách s kamarátmi, ale o nejakom konkrétnom povolaní asi nie. Mám pocit, že ja som podvedome počítal s tým, že ostanem navždy ,,malým" chlapcom. Je však pravdou, že keď sme na ZŠ museli každý rok nahlásiť, čím chceme byť, keď vyrastieme, ja som udával veľmi konzistentne buď stolára alebo rezbára. V mojej chlapčenskej hlave som vždy žil niekde v prírode, obklopený minimálne jedným koňom a prácou s drevom.

Tak to sa ti v podstate vo finále aj podarilo... Ale poďme postupne. Kedy si si uvedomil, že tvoje túžby a záujmy je načase pretaviť do činov a kráčať si za nimi?

To s tým ,,pretavovaním", bolo trochu inak. Skôr to bolo o tom, že keď som niekde narazil na príležitosť niektorý sen si splniť, tak som sa jej takmer bez váhania chopil.

 (Yu)konský zápisník

Tu by sme mohli polemizovať, koľko ľudí by na tvojom miesto konalo rovnako. Koľko ľudí by nabralo odvahu zdvihnúť zadok a riskovať. Ty si však svoje sny a vízie chytil pevne za pačesy. Odsťahoval si sa do Kanady a niekoľko rokov žil v panenskej prírode na Yukone ďaleko na  severe. Bolo to výsledkom náhody alebo tvojim cieľom?

Cieľ i šťastná náhoda asi pol na pol. O živote v kanadskej divočine sme s kamarátom snívali a plánovali zhruba od 14tich rokov. Trvalo ďalších viac ako štrnásť, kým sa sen naplnil. Bola to čiastočne aj náhoda, no my sme jej pomáhali vzniknúť :) Keď snom aspoň trochu pomáhaš, oni sa naplnia.

Presne tak :) Nemyslím si, že veci ktoré sa nám v živote dejú sú iba dielom náhody. Skôr by som povedal, že silná vôľa a odhodlanie dokáže postupne zhmotniť aj najtajnejšie sny a ponúknuť nám možnosti. A potom je už len na nás, ako ich využijeme... Ale aby som tu nemudroval :) Koľko si celkovo strávil v prírode ako pomocník v loveckých táboroch a pri koňoch?

V loveckých táboroch len tri mesiace, ale naplno som si to užil. Ku koňom som sa však na Yukone dostal potom ešte niekoľko krát.

 (Yu)konský zápisník, Martin Notbúk Šoš

A teraz sa dostávame k podstate veci. Odkiaľ vlastne ja tieto informácie o tebe viem. Zo svojho pobytu v kanadskej prírode si napísal knihu (Yu)konský zápisník, ktorá sa nedávno zjavila aj na pultoch kníhkupectiev. Čítal som ju a veľmi ma oslovila, následkom čoho sme sa spoznali a vznikol aj tento rozhovor. Mal som pocit, že čítam príhody dákeho anglického, či amerického dobrodruha a nie chalana z Tatier, ktorý sa vybral naplniť svoje sny. Ako si sa k napísaniu tejto knihy odhodlal?

Úplne na začiatku stála potreba podeliť sa so zážitkami z loveckej sezóny s rodinou a kamarátmi. Žil som aj po skončení tohto dobrodružstva na Yukone a oni boli príliš ďaleko, aby som im mohol všetko vyrozprávať. Návštevy na Slovensko na to nestačili a najmä sa mi nechcelo neustále zážitky odznova rozprávať. To potom dopadlo tak, že som bol napríklad na Slovensku na 3 týždne a jediné, čo som si pamätal, že som mnohokrát porozprával svoje dobrodružstvá a dozvedieť sa niečo od kamarátov nebol čas. No a potom to celé skončilo tak, že vznikla kniha.

 (Yu)konský zápisník

Ako som už spomínal, knihu som zhltol jedným dychom. Cítil som z nej úprimnosť, otvorenosť a pohľad bežného chalana na nové veci a situácie okolo seba. Je tu ale jedna zaujímavosť. V knihe nie je ani jedna fotka. Prečo?

Mal som na to viacero dôvodov. Jedným bola vlastná čitateľská skúsenosť. Mám veľmi bujnú fantáziu a keď sú fotky v knihách úplne vzdialené mojim predstavám, vie ma to sklamať. Mám niekedy radšej, keď si ľudí i udalosti môžem predstaviť sám. Taktiež je faktom, že som tam zas tak veľa nefotil a to hlavné (napríklad postavy z príbehu), na čo sú ľudia najviac zvedaví, na fotkách nemám. Fotografovanie je u mňa skôr z núdze cnosť a tomu zodpovedá aj kvalita fotiek. Ďalším dôvodom je, že som mal stále pred očami staré ,,verneovky" od vydavateľa Jelínka či knihu Joea Backa, kde boli príbehy doplnené nádhernými perokresbami. Pôvodne som to chcel tiež tak urobiť, no nakoniec ostalo pri naozaj krásnych kresbách na obale od mojej yukonskej kamarátky Virginie.

Zmieňuješ sa pri svojom rozprávaní aj o Indiánoch. Viem, že si medzi nimi priamo nežil. No ako som ti spomínal, Indiáni sú aj moja srdcovka. Kedysi sme s kamarátmi pobehali skoro všetky indiánske rezervácie v USA a preto aj vznikla rubrika Indiáni na Dobrodruh.sk... Veľmi ma zaujíma tvoj názor na ich dnešný život a postavenie v spoločnosti....

Máš pravdu, žil som celý čas ,,len" vedľa nich. Snažil som sa však pochopiť ich a čo najviac odpozorovať. Môj názor na ich dnešný život sa opiera o vlastnú skúsenosť zo života v prírode. Myslím si, že človek uprostred divočiny nakoniec prijme filozofiu blízku rôznym prírodným náboženstvám či budhizmu - žijem tu a teraz. Naša moderná spoločnosť je však oveľa viac zameraná na budúcnosť. Dnes študujeme najlepšie školy, aby sme dobre zarábali. Zarábame, aby sme mali z čoho na dôchodku žiť atď. To všetko je fajn, ale tým pádom akoby sme sa v prítomnosti veľmi málo pohybovali. Nuž a Indiáni, v ktorých dedine som býval, boli podľa mňa stelesnením rozporu týchto dvoch ,,kultúr" - prírodnej a modernej technickej. A tam niekde je podľa mňa odpoveď na ich dnešný život, ktorý je do značnej miery pretkaný zúfalou snahou o útek z reality, v ktorej nevedia nájsť samých seba. Strácajú svoje stáročiami vybudované prepojenie s prírodou, no stále nevedia ako naložiť s tým, čím ich západná civilizácia obklopila.

 (Yu)konský zápisník, Martin Notbúk Šoš

S tým musím súhlasiť. Cítil som to rovnako. Istú beznádej ľudí, ktorých prastarí dedovia mali úplne iné hodnoty a hlavne rebríček cti. Istú túžbu po zašlých dobách, keď nebol najvplyvnejší ten, kto mal najviac v mešci, ale ten, ktorý bol príkladom pre ostatných. Cítil som, že na jednej strane lipnú na svojich starých vzoroch, no na strane druhej nedokážu odolávať nemilosrdnému valcu západnej civilizácie a jej hodnotám. Vznikol tak zvláštny paškvil, psychický aj materiálny, s ktorým asi nie sú ani oni spokojní... Poďme ale ďalej, aká je zatiaľ na knihu odozva?

Pre mňa veľmi príjemná. Dostávam desiatky spätných väzieb, že kniha splnila svoj cieľ. Dostala sa tam, kde som chcel, aby sa dostala a všetko navyše vnímam ako bonus. Ľudia mi zatiaľ vyčítajú len, že v nej nie sú fotky a že nemá pokračovanie :) K prvému som sa už vyjadril vyššie, no čiastočne som tento svoj ,,nedostatok" snáď napravil v spolupráci s Vetroplachmagazínom. Čo sa týka pokračovania, tak na to len zbieram odvahu.

Kde si ju možno kúpiť?

Pokiaľ viem, tak u všetkých väčších knižných predajcov - Martinus, Panta Rhei, Gorila: http://www.gorila.sk/product/496648

Teraz taká, možno mierne otázka na telo... Charakterizoval by si sám seba ako cestovateľa?

Určite nie. Teda ak rozumiem správne, že cestovateľ je spoznávateľ ďalších a ďalších končín. Aj keď som toho nacestoval pomerne dosť, tak u mňa cieľom cesty väčšinou nie je návšteva a spoznávanie konkrétnych, stále nových miest a krajín. Idem skôr za skúsenosťou, zážitkom. Niekedy mi stačí, že idem s dobrou partiou a potom mi je skoro jedno kam ideme, inokedy (ako v prípade Yukonu) mi stačí sa stále vracať na tie isté miesta, lebo sa tam cítim dobre.

 (Yu)konský zápisník, Martin Notbúk Šoš

Martin, tak po tejto tvojej veľmi rozumnej a výstižnej definícii už ani ja sám seba nepovažujem v súčasnej dobe za cestovateľa...:) Asi sa mi už rokmi zmenili priority... No dobre a čo robíš dnes?

Dnes opäť pracujem v oblasti IT na Slovensku, sem tam sa mi podarí nejaký čas venovať aj fyzioterapii, no predovšetkým sa stále učím napĺňať úlohu hlavy rodiny :)

Chápem... Zakotvil si. Cítiš to tak a to je dobre. Zrejme si sa dostal do štádia vyrovnanosti. Ako teda vidíš svoju budúcnosť?

Toto je veľmi široká otázka. Jednoducho by som na ňu odpovedal tak, že by som rád v budúcnosti ďalej robil najmä veci, ktoré ma bavia a vytváral podmienky pre svojich najbližších, aby aj oni boli šťastní.

Hm... Opäť veľmi pekná a výstižná definícia... Martin, aj pre teba možnosť povedať niečo na záver pre čitateľov Dobrodruh.sk.

To asi myslíš nejakú múdrosť :) No, keď pozriem na motto Tvojho webu ,,Stačí len vyraziť", tak skoro nemám, čo by som k tomu dodal. To je výrok so všeobecnou platnosťou. Nie len na cesty doslova, ale na akékoľvek životné cesty. Niečo v tomto duchu vystihuje aj Konfuciovo ,,Cesta je cieľ". Možno pridám len, čo sa mne oplatilo - žiť so všetkými zmyslami otvorenými. Potom Ti neujde príležitosť splniť si sen, keď šanca pôjde okolo.

- Živá beseda s Martinom sa bude konať v rámci cestovateľských besied Dobrodruh a to v stredu 19. apríla 2017 o 19.00 v STREDISKU KULTÚRY BRATISLAVA - NOVÉ MESTO na Vajnorskej 21. To je na tej istej ulici ako naša klubovňa Dobrodruh, len prilibžne 200-300 metrov ďalej smerom von z mesta. Viac info o evente TU: https://www.facebook.com/events/436567936695876/

- autor foto: Martin Notbúk Šóš

- rozprával sa Jožo Terem

Komentáre Disqus