Bulharské hory - Rila

„Dá sa vôbec v Bulharsku skialpovať?“ položila som si otázku a neočakávala od bulharských hôr príliš veľa. Po zlyžovaní najvyššieho vrcholu Balkánu Musaly (2925 m), vyššieho než náš Gerlach, som si však naplno uvedomila, že som v skialpinistickom nebi.

Cesta za zasneženou panorámou Rilského národného parku je pomerne dlhá - z Bratislavy je to 1039 km prevažne po diaľniciach, no určite stojí za to pozrieť sa za obzor známejších pohorí a objaviť čosi nové, no najmä čosi veľmi krásne.

V záľahe snehu, hudby i ticha

Všade, kde sa len pozriem, sneh. Domy sú ukryté za bielym pancierom a cez dvojmetrové záveje na kruhovom objazde v mestečku Samokov nevidím na križovatku a už vôbec nie na cestné značenie. Intuitívne mierim k vysokým horám predo mnou, ktorých biele čiapočky nad husto zalesnenou košieľkou sa vyzývavo ligocú v popoludňajšom slnku. Nedokážem odtrhnúť zrak od tých obrích chrbtov, som akoby zhypnotizovaná a podvedome šliapem na plyn s úmyslom byť čo najskôr v ich bezprostrednej blízkosti. Tak toto je Rila! Bulharské horské kráľovstvo so štítmi pamätajúcimi ešte boje Filipa V. Macedónskeho proti Rimanom pred vyše dvetisíc rokmi.

Snažím sa predstaviť si tú húževnatosť dvoch znepriatelených vojsk, s akou prekonávali skalnatú hradbu tohto miesta - až príliš strmé úbočia, až príliš ostré kamenné štíty, až príliš silná geomorfologická spojitosť s alpskou panorámou.

Rila sa zrazu stratí z dohľadu a ja sa kľukatím ihličnatým lesom až do výšky 1340 m, kde sa nachádza najstaršie a zároveň po Bansku najväčšie a najmodernejšie lyžiarske stredisko celého Bulharska, Borovets. Čakala som čosi menej honosné, menej rozvinuté, no opak je pravdou. Nebyť nápisov v cyrilike, takmer by som zabudla na to, že som v krajine známej skôr svojimi prímorskými letoviskami než prostredím, z ktorého sála zimná rozprávková idyla so všetkým pohodlím, ktoré k dobrej lyžovačke patrí.

Borovets je útulné a zároveň živelnou zábavou sa prezentujúce miesto uprostred jedľovo-smrekového náručia, ktorého vôňa v spojení s tlčúcim srdcom kryštalického horstva priam roztancováva všetky zmysly. Nie raz sme tomuto opojeniu podľahli a len tak si v lyžiarkach pod baldachýnom tónov balkánskej hudby zatancovali.

Pred Vianocami som bola lyžovať v rakúskom stredisku Ischgl, označovaného za jedno z najlepších stredísk sveta i vďaka jeho après-ski zábave, no usúdila som, že všetky tie hodnotiace agentúry zjavne vynechali Borovets. Tam sa to hudbou, tancom či už pod hviezdnou oblohou, na svahu, pri svahu, v baroch či hoteloch len tak víri. Nie nadarmo tu čoraz viac nehnuteľností skupujú Angličania, ktorí nechcú len dobre vybavené stredisko, ale najmä miesto plné zábavy a nočného života až do rána. A pritom sa stačí prejsť len pár metrov a obklopí Vás ticho a závojom tajomna zahalí pocit, že ste tam, kde svet začína i končí, že ste v nádhernom zasneženom sne.

Výstup na Musalu

Hneď prvý deň sme si vzhľadom na najoptimistickejšiu predpoveď počasia naplánovali túru na najvyšší vrchol nielen Rily, ale celého Balkánskeho polostrova, masívnu Musalu (2925 m). Pár metrov od nášho hotela sa nachádzala stanica kabínkovej lanovky, tzv. gondoly, vyvážajúcej lyžiarov až na Yastrebets  vo výške 2369 m. Využili sme ju i my, čím sme ušetrili nielen tisíc výškových metrov, no najmä drahocenný čas.

Hneď po vystúpení z lanovky som išla hľadať horskú službu, ktorá tu má jedno svoje stanovište, no natrafila som len na usmiateho horala so znakom horskej služby, ktorý na mňa skúšal hovoriť po rusky, ja na neho po anglicky, no ani jeden z nás neovládal jazyk toho druhého. Po chvíli sme to vzdali, rozosmiali sa a ja som začala rozprávať slovensky, on bulharsky a nakoniec z toho vznikol celkom zaujímavý rozhovor. Dokonca som sa dozvedela, že bol párkrát i vo Vysokých Tatrách na sústredeniach s našimi himalájistami a spustil na mňa mená ako Gálfy, Demján, Fiala... Po chvíli k nám prišiel i jeho kamarát, ktorý mi vedel po anglicky povedať aspoň to, že na konci sedačkovej lanovky je ich mladý kolega, ktorý anglicky vie veľmi dobre.

A i vedel. Detailne ma oboznámil s lavínovou situáciou nielen pod Musalou, ale i v jej okolí, kde si máme dávať pozor na snehové vankúše, kde na preveje, kde to každú chvíľu má spadnúť, kde to už spadlo. Odporučil mi tú najlepšiu trasu a na rozlúčku poprial krásnu túru.

Svet nad hranicou lesa tu je divoký, z troch strán chránený štítmi, dotýkajúcimi sa takmer trojtisícovej dimenzie. Svahy sú z tejto strany zväčša severné, severozápadné a pod bohatým kobercom snehu sa ukrývajú ľadovcové jazerá, v lete hrajúce tyrkysovo-modrými odtieňmi. Čím viac postupujeme do vnútra tohto horského kolosu, tým viac sme ním fascinovaní. Naozaj sme v Bulharsku? Už nepočuť ani monotónny škripot lanoviek, smiech lyžiarov, nikde nikto, len vietor odrážajúci sa od mohutných skalných stien. Cesta je tyčovaná, mapa prehľadná, viditeľnosť dobrá, nuž čoskoro míňame Chatu Musala pri Musalských plesách a pokračujeme k pyramídovému prístrešku tesne pod nástupom na  záverečný hrebeň. Zvedavo nazrieme dnu a neveríme vlastným očiam – vnútrajšok vonia novým drevom, z postelí je neuveriteľný výhľad priamo na Musalu, deky, prichystané drevo... Hneď by sme to vymenili za naše hotelové izby.

Prejdeme ešte pár metrov, lyže nahodíme na batoh, do ruky čakan a skúšame skalný hrebeň prejsť chvíľu s mačkami, chvíľu i bez nich, pretože snehu je dosť a i dobre drží. Navyše sa celým týmto strmým úsekom vinú oceľové laná v dvoch výškach, prispôsobených letnému i zimnému výstupu.  Tento lezecký úsek si vychutnávame cítiac, že vrchol je už na dosah.

Vrcholový prípitok a lyžiarsky pôžitok

Jeden z výkladov pôvodu názvu Musala poukazuje na arabský pôvod, ktorého voľný preklad znie „miesto modlitieb“. Podľa knihy Tita Livia i už spomínaný Filip V. Macedónsky na tejto hore postavil oltár Diovi i Heliovi s prosbou o pomoc proti Rímskemu impériu.  Či išlo skutočne o Musalu nie je dôležité, pretože to nič neuberá na nespochybniteľnej pietnosti tohto miesta pri pohľade na zvlnený obzor v bielom šate všade, kde len oko slzou dojatia zrosené dovidí.

V čase komunizmu mala Musala i menej poetický názov – Stalinov vrch, no i keď sa už tá doba minula, čosi z jej nostalgie tu možno cítiť dodnes. Priamo na vrchole sa totiž nachádzajú dve budovy – meteorologická stanica a vesmírne observatórium.

V meteorologickej sa nachádza i izba pre turistov a skromný bufet, no tie v zime nebývajú väčšinou otvorené i vzhľadom na obrovské množstvo snehu, nedovoľujúce čo i len otvoriť dvere. My sme však mali šťastie – dnu sme sa dostali cez okno a i meteorológ vytiahol odkiaľsi z tajných zásob rakiju a porozlieval nám ju. Pripili sme si i s veľmi otužilým Bulharom, ktorého sme stretli ešte po ceste. Keď sme ho po prvýkrát uvideli, museli sme v sebe dlho spracovávať skutočnosť, že išiel v mínusových teplotách do pol pása nahý s malou igelitkou v rukách, kým my sme boli zababušení a s batohmi s plnou výzbrojou na chrbte. Nazvali sme ho “ Rilským maskotom“, odfotili sa s ním a na vrchole Musaly i vyobjímali a vybozkávali (tentoraz bol už oblečený).

Pred nami bola najlepšia časť dňa – zlyžovanie Musaly. Nadýchla som sa, urobila prvý, druhý skok a cítiac, že sneh drží a Musala sa na mňa zo svojej výšky usmieva, oddala som sa jazde v panenskom žľabe a nechala lyže kĺzať po snehu v tanečnom rytme. Potom sme to spustili pozdĺž jazera Ledenoto (2709 m), najvyššie položeného jazera na celom Balkáne, a ďalej dolinou až po prvý vlek, kde som sa opýtala vlekára, či by nás jednu jazdu neodviezol zadarmo. Ani nezaváhal a zamával mi, aby sme išli. Nuž sme si vyskúšali i kvalitu bulharských zjazdoviek a dostali sa po nich až priamo do centra Borovtsa.

Na vrchole detskej zjazdovky sme sa zastavili v typickej bulharskej reštaurácii na domácu horúcu rakiju a oslávili náš výstup na balkánsku kráľovnú.  Bola to útulná drevenica s až gýčovito preplnenou výzdobou, no s vlastným rozprávkovým čarom. Vyšli sme z nej rozosmiati a ešte viac sme sa začali smiať pri prvých oblúkoch na takmer rovnej zjazdovke, ktoré sme však akosi nevedeli ukorigovať. Zlyžovali sme strmú Musalu, no s maličkým svahom sme mali problém. Nuž, bulharská rakija je silná.

Krása Siedmich rilských jazier

Cieľom druhého dňa bola oblasť Siedmich rilských jazier, ktorej už samotný názov napovedá, že ide o plesami sa pýšiacu scenériu. Navyše je pokladaná za najkrajší kút celej Rily a jej povesť naozaj nesklamala.

Východiskom našej túry bolo lyžiarske stredisko Panichishte, konkrétne parkovisko pri Pionierska hut (1585 m), odkiaľ sme sa po zjazdovke vydali  v ústrety novým skúsenostiam. Nad úrovňou lesa sa pred nami rozprestrel výhľad na freeridové pláne  s černejúcimi sa žulovými piliermi v pozadí. Čím vyššie sme stúpali, tým viac sme si uvedomovali nielen rozľahlosť Rily, ale i jej krásu.  Z východu sa na nás v diaľke usmievala Musala a vôkol nás sa rozprestierali jazerá rôznych mien i tvarov. Chvíľu sme i ľutovali, že sneh zakryl ich krásu, na strane druhej v nás ešte viac vzrástlo odhodlanie sa sem vrátiť i v rozpuku jesenných farieb, kedy je táto časť Bulharska najkrajšia. Teraz tu však naplno vládla zima.

Zamierili sme k dvom jazerám – Okoto ezero a Salzata. Obe sa nachádzajú už mimo dosahu vlekov a tým aj lyžiarskeho ruchu, čo nám umožnilo vychutnať si ich v úplnej samote. Salzata (v preklade slza) je najvyššie položeným jazerom v tejto oblasti (2500 m) a Okoto (v preklade oko) s hĺbkou 37,5 metra je zase k najhlbším.  Naším konečným cieľom bol vrchol s veľmi zaujímavým názvom Otovishki vrah (2696 m). Tam sme už dali pásy dole a spustili sa popri zamrznutom vodopáde a ďalších jazerách až k chate Sedemte ezera (2 196 m) a odtiaľ už po zjazdovke k autu.

Horolezecká príťažlivosť Maljovice

Poslednou skialpinistickou lahôdkou bola Maljovica, údolie zovreté nedobytnými stenami, na konci ktorého máte pocit, že ďalej cesta už nevedie a že i zdolanie okolitých štítov je priam nemožné. Nie nadarmo je táto oblasť najväčšou horolezeckou výzvou celého Bulharska, dokonca sa označuje i za mekku tohto športu na Balkáne a v každom ročnom období sem lezci prichádzajú prekonávať svoje limity. V zime je jej veľkou nevýhodou práve strmosť svahov a príliš úzky profil doliny, čo neraz spôsobuje jej úplnú uzáveru kvôli veľkému lavínovému nebezpečenstvu. V jej strede sa nachádza chata Maljovica, ktorá kvôli tomu býva i často odrezaná od okolitého sveta. Ak navštívite Rilu, Maljovicu rozhodne nevynechajte.

Prístup do nej je z lyžiarskeho strediska rovnakého názvu pri dedinke Govedarci, necelých 40 km od Borovtsa. Opäť tu možno obdivovať jazerá, no najmä ostrý horský reliéf s najvyšším vrcholom Maljovica (2729 m), ktorého severná stena je symbolom bulharského alpinizmu.

Ísť skialpovať do Bulharska sa rozhodne oplatí. Sama som tomu neverila, až kým som sa nepresvedčila nielen na vlastné oči, ale najmä na vlastné zážitkové receptory.