Rodna - skialpinizmus v Rumunsku

Do rumunského pohoria Rodna som sa skialpinistickým okom zamilovala na prvý pohľad – skalnaté štíty vystupujúce z masívneho chrbta, strmé divoké žľaby priam lákajúce k extrémnym zjazdom, no i široké kotly, v ktorých je radosť viesť stopu pravidelných oblúčikov.

Rumunsko je krajina nádherných hôr, ktoré si žijú vlastným prírodným rytmom a i vekmi odolali určitej uniformite. Každé z nich je jedinečné a keď si už aj myslíte, že Vás nič viac nemôže nadchnúť, vstúpite do nového horského kráľovstva a podľahnete jeho čaru.

To sa stalo i mne už pri prvotnom dotyku s Rodnou.  Vládla v nej ešte októbrová jeseň, no i tak už bola jej farebnosť zahalená prvou snehovou vrstvou. Z diaľky vyzerala Rodna majestátne, neprístupne, a keď som sa po krátkej túre priblížila pod jej najvyššie vrcholy, pochopila som, že to nie je obyčajné pohorie. Fantázia začala pracovať naplno – už som sa videla lyžovať ten či onen žľab, šliapať po hrebeni a najmä si vychutnávať krásne výhľady doďaleka bez dolín s rušivými mestskými zástavbami. Pár mesiacov na to som už skutočne s priateľmi vyťahovala lyže z auta na severe Rumunska neďaleko ukrajinských hraníc  a usmievala sa na zimnú panorámu predo mnou. „Bude to skvelé!“, pomyslela som si a tešila sa na tri skialpové dni.

Pohorie Muntii Rodnei

Rodna je jedným z najimpresívnejších pohorí nielen Rumunska, ale i samotných Karpát. Použila som trochu netypický prívlastok, no súvisí to s tým, že jej geomorfologická rôznorodosť vyvoláva z každého uhla pohľadu iný estetický dojem. Kým hlavný hrebeň východno-západného smeru  v dĺžke asi 50 km je tvorený kryštalickými bridlicami, v jeho obalových sériách sa nachádzajú  sedimenty v podobe vápencov a dolomitov, miestami i vyvreté horniny. 

Jednoducho povedané, jeho charakter pripomína naše Roháče i vďaka výraznému glaciálnemu pôsobeniu s množstvom ľadovcových jazier, no zároveň je tu bohatý i jaskynný systém s druhou najhlbšou jaskyňou Európy  Izvorul Tausoarelor (479 m). Ďalším špecifikom je množstvo minerálnych prameňov a vodopády, ktoré sa v zime menia na ľadové závoje bezstarostne tancujúce v lúčoch slnka. Najvyšším bodom je 2303 metrov vysoký Pietrosul Rodnei a okrem neho je tu päť ďalších vrcholov nad 2200 m. V porovnaní s už spomínanými Roháčmi ide o väčšie a najmä vyššie horstvo.

Zopár lavínových rád pri šálke čaju

„Salut!“, ozve sa nám za chrbtom, keď pri meteorologickej stanici  (Statie Metorologica) vo výške 1760 m kĺžeme pohľadom po žľaboch pred nami premýšľajúc, ktorým by sa dalo bezpečne vyjsť až na najvyšší vrchol Rodny. Z dverí sa na nás usmieva zamestnanec stanice a po prvotných otázkach odkiaľ sme a kam ideme sa nás opýta, či nechceme čaj. Ani nepočká na odpoveď a o chvíľu nám prináša veľký pariaci sa hrniec plný hnedastého osvieženia. Na rumunskú pohostinnosť som si už v rôznych kútoch tejto prívetivej krajiny zvykla, no i napriek tomu ma zakaždým prekvapia otvorené srdcia vetrom, no najmä osudom ošľahaných horalov.

Horúci čaj je pre nás veľkým darom, pretože máme za sebou už tri hodiny šliapania z mestečka Borsa po modrej značke a pred nami ešte neznámu a v zimnom období takmer vôbec nenavštevovanú oblasť. I preto je Rumun taký nadšený z našej návštevy a s rozžiarenou tvárou nám vo vzduchu s rukou upriamenou na končiare kreslí výstupovú trasu a uisťuje, že sneh je dnes kompaktný a k spusteniu lavín by nemalo dôjsť. Nezabudne však pritom výstražne podotknúť, že pár týždňov dozadu jeho kamarát v jednej lavínke skončil, no nič vážne sa mu nestalo. A podobných prípadov tu bolo oveľa viac.

Výstup na Pietrosul Rodnei (2303 m)

Vyrazíme v ústrety horskej hradbe, ktorá na nás pôsobí nepreniknuteľne a akosi si nevieme predstaviť, že sa nám cez ňu podarí preraziť až na vrchol. Obchádzame v snehu spiace jazero Iezer (1786 m)a s prvými strmšími metrami zisťujeme, že bez mačiek na lyžiach to pôjde ťažšie. Nechce sa nám ich však zatiaľ vyťahovať a tak sa trápime až do momentu, kedy už samotný postup na lyžiach je takmer nemožný. Nahodíme ich teda na batohy, do rúk zoberieme čakan a štvornožky lezieme vpred, intuitívne hľadajúc akýkoľvek prienik pomedzi skalné bralá. Poniektorí to v tomto bode otáčajú, pretože predstava, že by to mali cestou späť zlyžovať, je príliš nasiaknutá nebezpečenstvom, nuž po reálnom zhodnotení svojich lyžiarskych schopností nám na rozlúčku zamávajú a vracajú sa späť.

Prešľapávanie stopy je s pribúdajúcou výškou a najmä strmosťou čoraz náročnejšie a miestami zapadám až nad kolená.  Keď sme už na dosah od hrebeňa, pustím sa vpred uzučkým komínom, voči ktorému som nedôverčivá. Nohy sa mi kĺžu na drolivej zmrznutej bridlici s tenkou vrstvou snehu, pre čakan len s ťažkosťami nachádzam oporu a v momente, keď prudko skĺznem nohou po ľade a na chvíľu sa mi v tejto výške zastaví dych, vystrieda ma kamarát a skúša preraziť on. Po chvíli sa mu to podarí a spoza skalného prahu na mňa kričí, že ho môžem nasledovať. Prítomnosť silného adrenalínu si uvedomíme až v okamihu, kedy už bezpečne stojíme na hrebeni a triaška tela pomaly zaniká v nádhere vôkol nás.

Vdychujem horskú beztiaž, objímam v snehu sa krčiace masívne chrbty Rodny a myšlienky si láskyplne blúdia po krásach horizontu navôkol. Nemám rada to prirovnanie, no v tomto okamihu poviem len jediné: „Je tu ako v rozprávke!“

Strmhlavý pád so šťastným koncom

O pár minút stojíme i na samotnom vrchu Pietrosul Rodnei, ktorého rozoznáte podľa ruín bývalej meteorologickej stanice. Urobíme si pár vrcholových fotiek, zhodíme pásy a tešíme sa na zjazd s istou mierou šteklivých iskričiek v bruchu vzhľadom na rešpekt pred strmosťou svahu. Prvé oblúčiky sú neisté, no postupne sa naplno oprieme do hrán a s euforickým ujúkaním sa spúšťame nadol. Na chvíľu zastanem kvôli fotkám a vtom len cítim, ako čosi ťažké neďaleko mňa padlo do snehu a odstredivá sila ho pohlcuje v celej svojej zákernosti. S očami dokorán sa pozerám na to, ako kamarát mizne v hlbine pod nami a akákoľvek jeho snaha o zastavenie je márna. Mieri priamo na obrovský balvan a nikto z nás ani nedýcha. Našťastie naň naráža batohom a i napriek tomu, že je nejakých dvesto metrov pod nami, nič sa mu nestalo a vstáva s ospravedlňujúcim úsmevom na perách a slovami, že to prehnal s rýchlosťou neuvedomujúc si, v akej strmine a ľade lyžuje. Na meteorologickej stanici nás opäť čaká čaj a blahoželanie k výstupu.

Zamrznutá krása vodopádu Cailor

Ubytovaní sme boli v trojhviezdičkovom hoteli v príjemnom lyžiarskom stredisku Statiunea Borsa, ktorý sa nachádza asi 10 km východne od mestečka Borsa, pričom ceny ubytovania sú veľmi priaznivé (cca 15 eur). Odtiaľto sme vyrazili i na ďalšiu túru. Na mape nás zaujal najvyšší vodopád Rodny Cailor (80 m), nuž sme sa rozhodli ísť až k nemu a z neho potom vystúpať na hrebeň. Orientácia bola veľmi jednoduchá, pretože k nemu vedie červeným trojuholníkom značený chodník, aj keď v zime sme si cestu k nemu museli prešliapavať opäť len my.

Stálo to však za tú námahu, pretože tá masa ľadu, voľne si padajúca z kaskádovitých skalných prahov, priam lákala k tomu, aby sme vzali čakany, mačky a začali liezť. Odolali sme však tomuto pokušeniu a len ľutovali, že slnko, opierajúce sa do protiľahlého svahu, neprenikne aj do tône vodopádu a nerozihrá na ňom svetelnú hru.

Lyžiarska eufória v panenskom snehu

Po zvážnici sme sa dostali až do sedla Stiol (1572 m), odkiaľ sa priam rozlieva šíra planina, veľmi silno mi pripomínajúca nórsku Hardangerviddu. I z tohto plató sa do výšin dvíhali skalné piliere hlavného hrebeňa a my sme sa opäť ocitli pred hamletovskou otázkou v skialpinistickom duchu: „Ten či onen žľab?“ Voľba i vzhľadom na krátkosť času padla na Muntii Cailor (1922 m) a neoľutovali sme.

Cesta najskôr viedla jemne zvlnenou planinou popri pastierskych kolibách, ktoré dotvárali romantickú náladu tohto kúta Rodny a potom výstup pokračoval prudkým svahom až na samotný vrchol. Už z planiny sme si vyhliadli široký žľab, ktorým sme mali v úmysle sa pustiť a nakoniec sa nám do neho i podarilo trafiť. Balada s názvom „Oblúčik za oblúčikom v panenskom snehu“ mohla začať. Pustila som sa do nej prvá - najskôr nesmelo skúšajúc správanie sa snehu podo mnou, no potom čoraz s väčšou odvahou a najmä roztopašným tichým spevom pri každom jednom pootočení sa.

Na omši my v lyžiarkach, popovia v „kroksoch“

Užili sme si to až do takej miery, že i nasledujúci deň sme sa vrátili do toho istého žľabu a len kopírovali vlastné stopy. Tentoraz sme však vystupovali z cestného horského sedla Pasul Prislop (1416 m), na ktorom sa nachádza ruský ortodoxný kláštor s Kostolom Sv. Trojice.

Keď som si tieto zaujímavé stavby fotila, vyšiel z jedných dverí v typickom čiernom rúchu zahalený mních s „kroksami“ na nohách a zamával mi, aby som vošla dnu. Ponuku som bojazlivo prijala a zavolala i ďalších nevediac, čo nás tam čaká. Mysleli sme si, že vojdeme do obytných priestorov, no v skutočnosti sme sa ocitli v malej provizórnej kaplnke uprostred omše, na ktorej bol kňaz, dvaja mnísi a my, tri baby. Chvíľu sme tam bezradne stáli, započúvali sa do nádherných mužských spevov a potom, nenarúšajúc posvätnú atmosféru modlitieb, v tichosti vyšli von a zamierili si to opäť do srdca zasneženej Rodny.

Rodna – skialpinistická kráska

Keď som pred odchodom do Rodny iným skialpinistickým nadšencom rozprávala, kam idem, pozerali na mňa s nedôverou a zábleskom nepochopenia v očiach. Sama som si nebola istá výsledkom, no nakoniec sa celá naša „rumunská“ partia po troch dňoch intenzívneho skialpovania zhodla na tom, že to výrazne prekonalo naše dobrodružno-lyžiarsko-estetické očakávanie. Rodna je nádherná divoká krásavica, hrdo sa vzpínajúca nad rumunským vidiekom s veľmi bohatou prírodnou klenotnicou, o čom svedčí nielen jej status národného parku, ale i biosferickej rezervácie, od roku 1980 pod ochranou UNESCO. Snehom sa zaodieva už koncom septembra a neraz ešte i v júni pôsobí, akoby sa jarné lúče dotkli jej zasnežených svahov len nedávno. Jednoducho dokonalá skialpinistická kráska.