Dva Trabanty, poľský Maluch a Jawa 250 naprieč Južnou Amerikou

Marek Slobodník - 15.4.2014

Pamätám si na to ako keby to bolo včera, keď mi Dan Přibáň zavolal, či s nimi a Poliakmi nepôjdem do Južnej Ameriky na Pionieri. Chvíľku som rozmýšľal, no samozrejme som súhlasil /+VIDEO/.

Takáto ponuka sa odmietnuť nedala, aj keď ma čakalo mnoho neznámeho. Amazonka, Andy či samotný let lietadlom bola pre mňa jedna veľká neznáma...

Po dlhých šesť mesačných prípravách sme sa stretli všetci v Prahe. V podstate sme sa všetci pokope videli prvý krát. Plán bol odviesť stroje do Rotterdamu odkiaľ mali plávať do Britskej Guyany. No náš štart bol katastrofálny. Jeden z trabantov prestal fungovať kvôli pokazenému zapaľovaniu. A najväčší problém mal môj upravený pionier, ktorý to najmä do kopca za autami nestíhal. Chcelo to rýchle riešenie problému! Loď a letenky sme presunuli o 10 dní neskôr a miesto pioniera sme kúpili Jawu 250.

Prvý problém sme na našom kontinente vyriešili rýchlo a bravúrne. Druhý problém nás čakal hneď v Guyane. Tento malý štát v Južnej Amerike pripomína Afriku. Černosi ktorí pôvodne v Guyane boli otrokmi a hľadali zlato, tento celý štát ovládli. Vybaviť niečo na tomto mieste nie je jednoduché a tak, kým sme sa dostali k naším strojom to trvalo takmer tri týždne.  Naše zdržanie bolo tak veľké, že sme sa začali obávať najhoršieho, obdobia dažďov.

Cesta duchov od 89- tého roku uzavretá BR 319

Amazonský prales by sme asi ťažko prešli, kebyže začne pršať a tak sme nasadili rýchle tempo. Guyanu sme prešli za 6 dní a ocitli sme sa v Brazílii. Tam nás prekvapila cesta, ktorá bola asfaltová až do mesta Manaus. Ďalší zaujímavý bod na ceste a mesto pri ktorom začína rieka Amazonka. Od tohto miesta nás čakalo to najťažšie, cesta duchov od 89- tého roku uzavretá BR 319. Miestny nám tvrdili, že sa touto takmer 900 km dlhou cestou bez benzínky, či dediny do Porto Vhela nedostaneme. My sme to skúsili. Natankovali sme si nádrže a kanistre, nakúpili sme konzervy a vyrazili. Sedem dní stratení v pralese bez mobilného signálu sme napokon túto cestu zvládli. Šťastie bolo, že nás akoby zázrakom nezastihlo obdobie dažďov. No autá sú rozbité a treba ich dať dokopy, veď nás čaká ďalšia skúška, Andy.

Jazda po pláži je sexi

Na Peru som sa tešil, milujem kopce a kus chladnejšie podnebie. Hneď tretí deň sme začali stúpať do hôr. Ráno sme boli v 300 m.n.m. a večer v 4725 m.n.m. Ak je z vás niekto horolezec alebo sa kus vyzná vie, že toto čo sme spravili je úplná hlúposť a že človek by sa mal kus aklimatizovať možno dva tri dni niekde okolo 3000 metrov. No my sme to nevedeli a to že sme tam aj ostali spať bola tiež ďalšia hlúposť. Myslím, že táto noc bola tá najťažšia pre každého z nás. No ako plynul čas, tak sme sa v Andách aklimatizovali. Samozrejme sme navštívili Machu Picchu a ochutnali miestnu špecialitku Morské Prasiatko. Po dvoch týždňoch v Andách opäť klesáme na nulu k Nasce! Prvý krát som sa dostal k tichému oceánu. Ten sa nám stal skoro osudným a takmer nás pochoval. Jazda po pláži je sexi a pripomínala mi reklamu na slobodu no zastať s autami pri brehu nie je dobrý nápad. Bol to boj, kde sme naozaj mohli prísť o všetko. Dokonca pri vyslobodzovaní áut nepadla hláška „do filmu dobré“, ktorá sa vravela vždy pri dákej nebezpečnej situácií. Tu mal každý z nás strach. Ale aj toto sme zvládli opäť sme stúpali k najvyššie položenému jazeru Titicaca.

Radka sme prepašovali do Chile!

Popri jazere sa dostávame do Bolívie. Podľa mňa najzaujímavejšia krajina celého tripu. Okrem spomínanej Titicaci je tu čo pozerať. La Paz- hlavné mesto, Salar de Uyuni- soľná pláň taká obrovská ako 1/4 Slovenska či vrakovisko vlkov hneď za mestom Uyuni. V Bolívii sa stali nám dve zásadné veci. Ja som si vykĺbil rameno a tak som 3 dni musel stráviť v aute. Poviem vám je to riadna nuda! A ďalšia vec, Radek, člen poľského týmu stratil 100 km pred Chilskými hranicami  v úplnej pustine pas. Stratil ho už druhý krát. Prvý krát sa mu to podarilo v Guyane no toto bolo horšie, čo s ním? Blížime sa k hraniciam, nemáme ani plán A ani plán B. Bolívijská hranica je otvorená tak ani nezastavujeme a ideme ďalej. Tak isto to je aj na Chilskej hranici a my sa dostávame do Chile bez pasovej kontroly. Radka sme skryli na smetisku za dedinkou a vraciame sa späť na hranicu s výrazom „tu je hranica“. Nevšimli sme si ju. Samozrejme colníci neboli nadšený, no všetko sme bez problémov vybavili a radka prepašovali do Chile!

Je to moderná zem. Podľa môjho názoru vyspelejšia ako Nemecko u nás. Panamerická diaľnica a Atacama je strašná nuda. Čo stojí za zmienku je prístavné mestečko Santiaga Valparaisoa najmä carretera austral v preklade južná cesta. Krásna nespevnená cesta pripomínajúca Alpy bez asfaltu. Touto cestou, ktorú staval sám generál Augusto Pinochet sa dostanete ku krásnemu jazeru lago Buenos Aires. Azúrovo modré obklopené zasneženými kopcami.

Náš koniec sveta...

Prešli sme do Argentíny a takmer každý deň jeme stejky. Mňaam. Patagónia je opať miesto ktoré je jednotvárne, no sú tu veci ktoré stoja zato. Napríklad ľadovec Perito Moreno . Na ceste sme už vyše tri a pól mesiaca, keď sa dostávame do najjužnejšieho mesta sveta Ushuaia. No miesto, kde sa dá prísť po asfalte a kam sa dostane každý sa nám nepáči a tak pozeráme mapu a hľadáme, či nie je miesto, ktoré je naozaj koncom sveta. Vidíme malú dedinku Moat, ktorá vyzerá, že je kúsok južnejšie ako Ushuaia. Rozbitá cesta a samotná dedinka, ktorá má 5 domov za ňou zákaz vstupu nasvedčuje všetkému, že máme ísť ďalej až sme sa dostali na úplný juh! Na radarovú stanicu argentínskeho námorníctva. Ďalej už žiadna cesta nevedie. A toto bol náš koniec sveta...

Z cesty do Kazachstanu a Južnej Ameriky bývajú pravidelné prezentácie na festivaloch a kluboch po celom Slovensku. Termíny prezentácii zverejňujem na facebook.com/napionieri alebo na webe www.napionieri.sk

 

Komentáre Disqus