Na starej Škode 1000 okolo sveta

Michal Vičar, Martin Beťko - 8.4.2014

Sedem mesiacov strávili dvaja študenti z Brna na ceste okolo sveta. Na tom by nebolo zase až tak nič zvláštne, keby však svoju dobrodružnú výpravu nepodnikli na starej Škode 1000.

Čiže na aute, ktoré väčšinou nepovažujeme práve za terénne :) Napriek tomu ich škodovka "Julia" doviezla okolo zemegule a späť domov.

Rusko

Ideme ruskou pustatinou už koľký deň a zo stereotypu nás náhle vytrhne podozrivý zvuk. Neveští nič dobrého. Čo to zase do kelu je? Zlomená polos? To snáď nie! To by mohol byť koniec! Okamžite zastavujeme a zisťujeme, čo sa stalo. Skúmame Juliu zo všetkých strán, preklepávame motor. Určiť prvú vážnu chorobu nášho embéčke nám - študentom psychológie a novinárčiny - trvá asi štvrť hodiny. Jeden z tlmičov prerazil rameno. Pravé predné koleso podopiera už len pružina.
Doma by to neznamenalo väčší problém. Vezmete mobil a zavoláte si odťahovku. Ak ste nemajetný vysokoškolák, dôjdete po rovnej ceste s trochou šťastia do najbližšieho servisu. My sme síce študenti so šťastím, ale domov je to ďaleko... Nachádzame sa totiž na amurskej diaľnici.

Amurská diaľnica

Amurská diaľnica je jedna z najnáročnejších a najobávanejších ciest sveta. 1600 kilometrov hroznej cesty spája dve Východosibírske metropoly, polmiliónovú Čitu a polmiliónový Chabarovsk. Rusi stavali Amurská diaľnicu viac ako štyridsať rokov a až na čiastkové úseky ju dodnes nedokončili /rok 2009/. Nič na tom nemení skutočnosť, že v oficiálnej automape je znázornená ako diaľnica a že ju prezident Vladimír Putin oficiálne otvoril ako "takmer hotovú" /v roku 2005/. Takmer hotové sú iba zvodidlá, ktorých zmysel mi zostáva utajený, rovnako ako účel obrovských kruhových objazdov uprostred pustej Sibíri.
Najprv sa pokúšam presvedčiť okolo idúci kamión, aby nás vzal aj s Juliou na korbu. Odmieta. Nie že by nechcel pomôcť, ale je plne naložený autami, ktorá vezie z Japonska. Až z nich potom v obchode zotrú blato a odlepí ochrannú fóliu, budú vyzerať ako nové. Po niekoľkých ďalších podobných odmietnutiach nám nezostáva nič iné, než sa spoľahnúť na šťastie. Dúfať, že pružina nepraskne, a pokúsiť sa dôjsť do najbližšej dediny. Tá však môže ležať ďalej, než je z Prahy do Brna, a my nemáme ani poňatia, kde sa nachádzame.

Autodrom

Na amurskej diaľnici si o rovnom povrchu alebo snáď asfalte vodiči môžu nechať len zdať . Potoky, rieky, kaluže. V zime záveje a ľad, v lete blato a prach. Výmoľ strieda dieru. Za volantom sa môžete pokojne zblázniť od pozornosti, rovnako nejakú trafíte. Niektoré diery sú tak hlboké, že sa v nich naša embéčke úplne schová. Diaľnica mi evokuje pohľad na Ho Či Minovu cestu po spojeneckom bombardovaní.

Miestami je cesta " upravená " pásovým traktorom. Pripomína potom hladinu jazera, na ktorú fúka mierny vánok. Ratrak diaľnicu rozvrásnil na stovky malinkých vlniek. Ani najlepšie tlmiče potom nemajú šancu obstáť. V aute máte pocit, ako by z vás sám Lucifer chcel vytriasť dušu. Napriek tomu je amurská diaľnica jedinou spojnicou Ruska zo západu na východ.

Motorky

"Prečo do čerta nie sú schopní dostavať jednu hlúpu ceste? " Nadávam snáď už po stý raz. Martin ma upokojuje, že za týchto klimatických podmienok a v neosídlenej krajine je stavba cesty krajne náročná a drahá a v konečnom dôsledku sa vôbec neoplatí. Osemdesiat kilometrov máme za sebou a okolo sa rozprestiera stále rovnaká krajina nikoho. Je november. Neminuli sme jediné ľudské obydlie.

Spomeniem si na dvoch motorkárov, ktorí vlani v lete vyšli z Olomouca, aby tiež obišli svet. Ich sen sa skončil práve tu, na amurskej diaľnici. Jeden z nich stratil na výmoľa rovnováhu, a pod váhou svojho oceľového tátoša si zlomil kľúčnu kosť. Vidím ho v duchu pred sebou, ako tu leží a krváca. Jeho bolestnému kriku sú svedkom len zuhoľnatené kmene briez, smutní to potomkovia drastických zákrokov pri budovaní cesty a nekonečné lesy na obzore. Spolu so svojím kamarátom sa modlíme, aby čo najskôr išiel okolo nejaký Rus a aby najbližšie mesto nebolo moc vzdialené.

Mogadačo

Po sto kilometroch a piatich hodinách jazdy sa konečne blížime k dedine. Mogadačo. Blato zapadalo snehom, splýva s holými kmeňmi briez. Drevené domčeky sa striedajú so sivými, otlčenými panelákmi. Zotmelo sa. Miestni vyťahujú fľaše vodky a zapíja nudu, žiaľ, prázdnotu a túžbu po domove svojich predkov, kdesi ďaleko, ďaleko na západe, ktorí boli nútení opustiť. V koloniále/obchode/ sa ešte svieti, od milej predavačky kupujeme kus čokolády. Doplníme energiu. Je neskoro. Zaspávame. Ráno dorazíme do dielne. Uvíta nás skupina asi piatich Rusov, jeden je majiteľ. Za tisíc rubľov poverí mechanika, ktorý mal včera žiaľu najmenej, aby nám rameno s tlmičom zavaril. Ostatní postávajú okolo, dúfajúc, že z tisícky niečo dostanú. Naozaj, majiteľ dielne rozdelí naše peniaze aj medzi zvedavcov. Mechanik sa nás potom opýta: "Chcete to zvariť pekne, alebo navždy?" V hlave sa nám premietne obraz Amurskej diaľnice, a ako jeden muž odpovieme: "Navždy."

Severná Amerika

Ochrana slobody

Spojené štáty americké. Krajiny národných parkov. Krajina púští, hôr, veľkomiest, Hollywoodu, tuku a Coca Coly. Krajina neobmedzených možností. Krajiny slobody...
Už v Soule nám bránili pri vstupe do lietadla. Imigračný úradník na letisku tvrdil, že vyzeráme moc mlado na to, aby sme cestovali okolo sveta. Potom pre zmenu bránili vstupu Julii. Deväť dní ju držali v Seattli v prístave, kde prešla röntgenom, trojdňovou karanténou kvôli nálezu sibírskych semienok trávy v blate z Amurskej diaľnice v dutinách karosérie, a neuveriteľnú byrokratickou procedúrou. Bránili nám v spaní na parkoviskách, plážach, dokonca aj púšťach, kde nestretnete nikoho, až na rangera pozorujúceho vás za kaktusom...

Oregon Dunes

"Nie. Bojím sa, že zapadnem..." odvetí mi v kempe majiteľ masívneho , dvojtonového džípu 4 x 4 s navijakom. Pritom naša prosba bola ľahko splniteľná: Sadnúť do auta, ísť dvesto metrov po asfaltke a tristo metrov po piesočnej ceste a vytiahnuť zapadnutú, osemstokilovú Júliu. Druhý Amík s podobným ťažkotonážnikom nám tvrdil, že má vyťahovanie áut zakázané. Tretí, posledný nám odporučil zavolať si odťahovú službu. To by sa nám však náš švihnutý nápad urobiť si piknik na pláži pekne predražil. Nuž čo, budeme si musieť pomôcť sami, najlepšie pred svitaním, pretože ráno takmer určite okolo pôjde nejaký aktívny šerif, ktorý nezabudne naše problémy náležite dolárovo ohodnotiť. Vymontujete z popolníc štyri veká a potom ich naštvanej Júlii niekoľko hodín podkladáme pod zadné kolesá. A krôčik, po krôčiku sa vraciame na Road No . 1, ktorá sa vinie po Pacifickom pobreží z Oregonu až na juh Kalifornie. Zaspíme nad ránom.

Údolie smrti

December, večer, tridsať metrov pod morom, Údolie smrti, Kalifornia, verejné táborisko. Začína mrznúť , skrehnutými prstami vybaľujeme veci na spanie. Po kempe je rozmiestnených pár stanov, asi dvadsať metrov obďaleč sedia dvaja mladíci pri ohni. Opýtame sa, či sa môžeme ohriať. S úsmevom nás pozvú bližšie k plameňom. Sú starí asi ako my, okolo dvadsaťpäť. Jeden pochádza z Baltimore, druhý z Floridy. Prvý je vyštudovaný gitarista, druhý veterinár. Obaja nabrali odvahu a rozhodli sa presťahovať do oregonského Portlandu a rozšíriť tamojšiu umeleckú komunitu. Cez celú Ameriku. Napriek finančnej kríze. Napriek nesúhlasu rodičov. Hrejú nás nielen plamene ohňa, ale aj náš hovor. Preberáme umenie, liberalizmus, politiku, Busha, sny i zmysel života. Potom chlapci s Martinom uchopia gitary a dlho do noci brnkajú...

Blokáda zasneženého Las Vegas

Bránili nám parkovať v Beverly Hills, Santa Monike aj pri Grand Canyone. Bránili nám navštíviť Las Vegas. Práve v ten deň tu snežilo prvýkrát od roku 1978 a na diaľnici ležal pätnásťcentimetrový poprašok. Päťdesiat míľ pred gamblerským centrom s preslávenými kasínami blokovali dve policajné autá cestu. Nekompromisného policajta nezlomila ani historka zo Sibíri, ani zimné pneumatiky. Ustúpil až neotrasiteľnému argumentu snehových reťazí.

Mexické vyslobodenie

Blížime sa ku guatemalským hraniciam. Míňame kopce porastené suchou trávou, miesto stromov ich zdobia kaktusy. Bude asi tak polovica januára - presný dátum som nevedel ani vtedy, ani teraz. Bol podvečer. Benzínová ručička sa hrozivo zapichla do červenej farby. Výstražné svetlo rezervy svieti už príliš dlho. Každú chvíľu očakávame zakašľanie motora. Potom sa budeme musieť opäť spoliehať na pomoc miestnych. Za nami sa však objavila stará dodávka s kalifornskou poznávacou značkou. Signalizujeme, nech zastaví. Z dodávky neisto vylezú traja asi dvadsaťdvaroční, urastení mladíci. Američania. Po zdvorilostných frázach sa dohadujeme, že pôjdu za nami a až spálime poslednú kvapku oloveného pohonu, dovezú nám benzín. Asi po piatich kilometroch sa Julia zakucká, no už za ďalšiu pol hodinu máme dosť paliva na to, aby sme skončili v najbližšom meste s pumpou a krčmou.

Popíjame Coronu a kecáme. Tento trojlístok vyrazil pred týždňom z Kalifornie. Kúpili si ošumelú dodávku a v Paname, kde končí Panamerická magistrála, ju plánujú romanticky zhodiť z útesu do Karibiku. Potom chcú vyraziť plachetnicou do Južnej Ameriky. Ani jeden z nich nemá potuchy kam presne, ani na ako dlho. Po pár uvoľňujúcich pivách sa dozvedáme aj dôvod ich putovania. V osemnástich dobrovoľne vstúpili do "najmocnejšej sily sveta", americkej armády. Dvaja z nich bojovali za slobodu v Iraku, ten tretí v Afganistane. Pred mesiacom, po piatich rokoch, im skončila zmluva. A hneď po návrate do Štátov radšej vyrazili hľadať slobodu inam.

Južná Amerika

V pralese

Mlčíme. Sedem spoločne strávených mesiacov sa hlboko podpísalo na našich vzťahoch. Niekedy stačí len málo, povytiahnuté obočie, kradmý pohľad, nervozita v hlase - a oheň je na streche. Asi po dvadsiatich sekundách vyliezame z Júlie a zabárame sa nad členky do piesku. Júlia je v ňom zarazená až po brucho. Ticho. "Hm ... tak to niečím podložíme ," navrhne Martin. "A nevieš doparoma asi tak čím? " Odseknem.  "Trebárs vekom od popolnice ," nesmelo sa zasmeje ." Alebo si zavoláme odťahovku ," odpoviem zmierlivo. Ani jedno by nebol až tak zlý nápad, keby sme sa nenachádzali na uzučkej ceste, skôr prieseku, uprostred nepriechodnej guyanskej džungle, vzdialení desiatky kilometrov od najbližších viek a stovky kilometrov od odťahovej služby. Ale aspoň sa spolu zase smejeme...

Nejasná Guyana

Guyany sú celkom tri - francúzska, britská a holandská. Na mape ich hľadajte poskladané pekne jednu pod druhou na severozápadnom pobreží Južnej Ameriky. Holandská sa oficiálne nazýva Surinam, hlavným mestom je Paramaribo a hovorí sa tam holandsky. Na juhu susedí s Francúzskou Guyanou, ktorá je dodnes súčasťou Francúzska. Viac ako polovicu jej HDP tvorí vesmírny výskumný program. Cez svoju odľahlosť je považovaná za súčasť Európskej únie. Dokonca aj na štátnych poznávacích značkách áut je znak EÚ. My sa nachádzame v tretej, najsevernejší z nich, v bývalej britskej kolónii. Tento štát so suverénnym názvom Guyana je posledný z mimoeurópskych krajín počas našej cesty okolo sveta.

Moderná Júlia

Keď dvaja neťahajú za jeden povraz, musí za neho zatiahnuť niekto iný. A keď je na jeho konci masívny, dvadsaťročný chevrolet je spolovice vyhraté. Černoch, ktorý po našom polhodinovom čakaní riadil prvé auto, ktoré išlo okolo Júlie, sa na žiadny strach z inštitúcie alebo zákazy nevyhováral. Veselo odtiahol embéčku tristo metrov až do miest, kde piesok hraničil s pevnejšou cestou. Júlia svojim kĺzavým pohybom pripomínala vodného lyžiara... Potom spokojne vystúpil z auta a s úsmevom a angličtinou s príšerným akcentom sa nás pýta: "Chlapci, odkiaľ idete?". Odpovedáme, že z Českej republiky. Vrhá na nás neveriacky pohľady. "A to v Československu nemáte modernejšie autá?" Nechápavo krúti hlavou . "Máme , ale máme aj pár starších..." pohotovo odpovie Martin. Poďakujeme. Na rozlúčku za nami ešte zavolá : "Nemajte obavy, u nás nech sa prihodí čokoľvek, prvé auto, ktoré pôjde okolo, vám pomôže!"

Francúzska Guyana je ako mixér

Guyana je mixom džungľe, reggea, hinduizmu, Južného Anglicka, Divokého Západu a plesne. V tejto krajine veľkosti Nemecka žije len asi 700 000 ľudí. Napriek tomu sa tu mieša niekoľko národov a rás. Dominantnú časť populácie tvoria černosi a Indovia, dovlečený z rôznych kútov impéria, nad ktorým slnko nezapadalo. Ďalšími etnikami sú pôvodné indiánske kmene a Číňania. No a nesmieme zabudnúť ani niekoľko sto belochov.

Srdcom krajiny je Georgetown s omračujúcou atmosférou. Mnohé viktoriánske drevené domy sa trám po tráme rozpadajú. Pôvodne biela farba trámov sa mení na zelenú. Pouličné stoky pretekajú odpadkami, na zvyškoch sa živia milióny múch. Na pestrých trhoviskách farmári predávajú od exotických plodín, zeleniny a rýb cez rôzne hamaky a mačety až po hlavu kravy. Po uliciach sa povaľujú skupinky bezdomovcov. Podobne ako snáď každý v tejto krajine, radi sa rozprávajú s cudzincami. "Som starý, Ind, bezdomovec, ale mamka bola černoška. Ale to nerieš  kamarát. Tu sme v Guyane. Tu je teplo aj v zime. Tak načo tu mať dom? Radšej si daj prda, potom budeš stavať vzdušné zámky. A odkiaľ že to si? Z Európy? To je niekde vedľa Anglicka? Tam ste samí boháči, ja som chudý, ty si bohatý. Ale kto má viac, ty alebo ten, kto nemá nič? Nemáš drobné? Máš, ale nedáš? Nevadí, rovnako ti dám prda. Svet je potom viac farebný, vieš beloško..." Na tvári znenazdania vykúzli úsmev. A aj ten úsmev akoby hovoril pomaly slovo: po - ho - da. Guyana človeka strhne. Žije. Pulzuje. Ale pulzuje v rytme Boba Marleyho.

Na konci cesty

Máj. Júlia konečne preplavila Atlantik a teraz si to veselo upaľujú po belgickej diaľnici. Upadám zase do snívania. Rekapitulujem si posledných sedem mesiacov. Deň odchodu z Olomouca mi pripadá neskutočný, vzdialený, ako by som ho ani neprežil ja. Vtedy dvaja rojkovia vyrazili na cestu vo štyridsať rokov starom veteráne. O autách nevedeli takmer nič. Ešte rok predtým nemali pre splnenie svojho bláznivého sna ani korunu. Vedeli len anglicky. Mnohí im neverili a spolu s Júliou im prorokovali skorý koniec. Zastavujeme pri benzínovej pumpe. Zatiaľ čo tankujeme, okukuje našu embéčku nejaký muž, ktorý vystúpil z auta so slovenskou štátnou značkou. Jazykom, voňajúcim naším blížiacim sa domovom, sa spýta, kto sme a odkiaľ sme. Na našu odpoveď , že sme dvaja vysokoškoláci z Brna, zareaguje: "A to ste sa nebáli ísť s takým šrotom z Brna až do Belgicka?"
 

"Na embéčku kolem světa" alebo "S Júliou cez tisíc svetov":

Knihu si môžete kúpiť tu:

  • http://www.jota.cz/cestopisy/embeckem-kolem-sveta/
  • http://www.martinus.sk/?uItem=133876

Trasa: Slovensko, Polsko, Litva, Lotyšsko, Rusko, Jižní Korea, USA, Mexiko, Guatemala, San Salvador, Honduras, Nikaragua, Kostarika, Panama, Kolumbie, Venezuela, Brazilie, Guyana, Belgie, Německo, ČR
Datum odjezdu: 1.září 2008 z Olomouce
Datum návratu: 12. května 2009 do Olomouce
Délka: cca 37 000 km (nevíme přesně, na Sibiři se pokazil tachometr )

Tým:
Michal Vičar
Narozen. 13.5.1985, Olomouc
Student Bc. Psychologie/Sociologie (FSS MUNI Brno).

Martin Beťko
Narozen: 22.1.1982, Ružomberok
student Mgr. cyklu Žurnalistika, Bc. Mezinárodní vztahy (FSS MUNI Brno),

Julie
Narozena:  1969
Role:  Škoda 1000 MB
Najeto: 106 000 km
Úpravy oproti sériovému modelu:  Plech pod motorem, tlumiče na závodní 1000 MB, alternátor místo dynama, pohodlnější sedačky.
Na cestu připravili:  Martin Pavliš a Martin Slezák

 

Komentáre Disqus