Zo Slovenska do Kirgizska na motorkách

Veronika Merková - 31.10.2013

Viac ako 8 000 kilometrov, 24 dní, 8 krajín, 4 časové pásma, 2 motorky. Niekedy koncom leta 2012 Michal navrhol jazdu, ktorá sa vymyká z reality bežnej mototuristiky. Navštívili by sme miesto, kde sa odohrala najkrvavejšia bitka v histórii, šli by sme po stopách Hodvábnej cesty, objavovali poklady zanikajúceho Aralského jazera a zdolávali pohoria Pamíru. Okamžite som sa pre tento nápad nadchla. 

Nejde o bežnú cestu. Táto je iná, ideme bez podporných vozidiel a takmer bez akéhokoľvek vonkajšieho zabezpečenia zdolávame obrovské vzdialenosti. Putujeme len s informáciami získanými zo skúseností hŕstky ľudí, ktorí prešli týmito cestami a opísali ich v cestopisoch. Viac ako výletom, by som túto cestu nazvala expedíciou. Všetko si vyžadovalo mnohé mesiace príprav.  Žiadosti o víza, rôzne povolenia, príprava presnej trasy a jej variant, máp, kompletný servis motoriek, náhradných dielov a mnohé iné. V mojom prípade pribudol ešte jeden dôležitý detail, a to nutnosť zakúpiť si vlastnú motorku. Keďže titul prvej Slovenky jazdiacej na vlastnej motorke po cestách Centrálnej Ázie ma neuveriteľne priťahovala, aj sa tak stalo. V marci 2013 som si kúpila svoju prvú motorku, Yamahu TDM, a začala jazdiť.

Svižná rýchlosť prvých dní

Ako sa blížil štart, nervozita a vzrušenie stále narastali. To, že ešte v deň odjazdu boli naše pasy niekde na ceste z Uzbeckej ambasády, nám tiež moc pokoja nedodávalo. Konečne. 23. august, 17:00. Mením pracovné oblečenie za motorkárske, vyzdvihujem Michala a vyrážame. Teším sa, koľko zážitkov, skúseností a nových ľudí nám týchto pár dní prinesie.

Prvé dni by som mohla opísať ako svižné. Denne stovky kilometrov ciest a diaľnic, splete križovatiek. Populácia Poľska, Ukrajiny či Ruska bola čim ďalej na východ, tým viac sporadickejšia. Zelená príroda, stepi, polopúšte,  dobytok pasúci sa na pastvinách je tu samozrejmosťou tak, ako aj predavači jabĺk a melónov popri ceste. Vstup do Ruska ako i samotná krajina bol trošku zložitejší. Už na hraniciach nám dali pocítiť, že patríme niekam inam. Že vstupujeme do krajiny, ktorá je silná, samostatná, hrdá a s obrovskou úctou k minulosti, ktorou si prešla. Pripomienky minulosti nás sprevádzali celou cestou. Ruské cesty sú nekonečné. Človek má pocit, že tie pláne nikdy a nikde nekončia. Noci sme trávili v stane, čo umocňovalo pocit samoty, ktorý sme zažívali počas jazdy v krajine, kde sú mestá a dediny od seba na míle vzdialené. Cesty, ktoré sme brázdili my, nie sú práve diaľnice. Riedka premávka zaručovala plynulú jazdu. Celkovou zvláštnosťou sú aj mestá, kde je zjavne vidieť, že prosperita poľnohospodárstva už dávno nie je to, čo bývala. Ľudia sa postupom času sťahovali do veľkomiest za prácou. Za sebou zanechávali opustené obydlia.
 
Jedno z prvých významných miest, ktoré sme navštívili, bol Volgograd. Dominantou je pamätník porážky fašizmu. Pamätník je venovaný najkrvavejšej bitke v ľudskej histórii, bitke o Stalingrad. Je to neskutočne dojemné miesto. Pôsobilo na mňa podobne ako Osvienčim. Ďalšie uvedomenie si, akú obetu museli ľudia zložiť, aby sa ubránili režimu, ktorý zapríčinil smrť tak veľa ľudom. Mamayev Kurgan je socha vysoká 102 m a vztýčeným mečom vyzýva ruský národ do boja proti fašizmu. Ľudia dodnes nosia kvety k pamiatke nielen vojakom, ale všetkým ľudom, ktorí padli v boji za slobodu. V areáli komplexu horí večný oheň, nepretržite ho stráži čestná stráž, ktorú sme mali možnosť vidieť pri jej výmene.
 

Vstup do krajiny kontrastov, Kazachstanu

 
28. augusta sme bezproblémovo vymenili Rusko za Kazachstan. Tak rýchlo, ako sme ubrali z doterajšej rýchlosti 110 km/h na 40-tku, tak rýchlo sa vytratila všetka zeleň a miestami aj asfalt. Kazachstan je krajina kontrastov, po prekročení hranice máte pocit, že ste sa vrátili v čase, hlinené domy, dobytok voľne pobehujúci po ceste a zas nikde nič. Ba ešte by som povedala, o niečo redšia civilizácia než v Rusku. Zas a znova hodiny strávene na motorke v púšti. Cestou v tej ničote sme stretli pánka jazdiaceho na ťave, ktorý nás privítal v Kazachstane a zaželal šťastnú cestu. Bolo to mysteriózne stretnutie, široko ďaleko nebolo nič len my a on. Ďalej sme pokračovali smerom na Atyrau. Na hlavy nám smažilo slnko a od Kaspického mora fúkal dosť studený vietor. Do Atyrau sme dorazili spálení a zároveň vymrznutí.
 
Atyrau, krásne upravené, rozľahlé, moderné mesto. Od Kaspického mora, vraj, 50 km. No ani po úmornom hľadaní sme nenašli viac ako len 3 metre vysoké rákosy a hejná moskytov. Tie vysnené pláže sa nachádzajú na južnom pobreží Kaspiku v meste Aktau. Ešteže cestu tu lemovali krásne soľné jazerá. Ľudia, ktorých sme tu stretli, boli  priateľskí a pohostinní. Podelia sa s vami aj o to posledné. Či už jedlo alebo vlastné obydlie. Mali sme možnosť si to vyskúšať na vlastnej koži. Hotely v Kazachstane, hlavne v malých mestách vzdialených od bežnej civilizácie, sú hrozne drahé (100-150 $/noc), a tak nám ponúkol jeden pán ubytovanie u neho doma. Zoznámili sme sa s jeho rodinou a aj keď sme spali na zemi, tak sme boli vďační za strechu nad hlavou, ktorú nám ponúkol.
 

Hviezdnatá noc uprostred uzbeckej pustatiny

 
Na uzbeckých hraniciach s pasom pobehujete od okienka k okienku a vyplňujete množstvo dokladov. S vami sa tam prediera tiež množstvo domácich, ktorí vedia čo a ako, a tak vás vždy predbehnú. Po 5 únavných hodinách, asi 4 kontrolách pasov a batožiny sme to zvládli aj my. Konečne brázdime cesty Uzbekistanu. Keďže prechod hranicami bol pomerne zdĺhavý, opäť, ako i v Rusku, opúšťame hranicu v noci a našu prvú noc trávime v stane. Rozložiť stan uprostred noci v púšti kde nie sú žiadne svetlá, je hop alebo trop. Modlíte sa, aby ste sa ráno nezobudili niekde uprostred domorodých kanibalov. Motorky sme zatiahli kilometer od cesty do púšte, rozložili stan a hneď nato som uvidela tú najkrajšiu nočnú oblohu v mojom živote. Tisíce hviezd, všetky možné súhvezdia a jasne biela mliečna dráha. Asi pol hodinu som len stála a kochala sa. Nevedela som od nej odtrhnúť oči. Ráno nám dali budíček erdžiace divoké kone. Keď sme o hodinku vyliezli zo stanu, tak okolo nás pre zmenu pobehovali zvedavé ťavy. Široko ďaleko nebolo nič, len náš stan a motorky. Z Ruska sme už boli zvyknutí na pustiny. Psychika sa už pomalinky adaptovala na odcudzenie a celkové zvládanie cesty sa čím ďalej, tým viac javilo samozrejmé.
 
Uzbekistan naozaj stál za všetku prvotnú námahu. Muyna,  kedysi mesto na pobreží Aralského jazera, (Aralské jazero bývalo 2. najväčším jazerom na svete), no dnes chudobné mesto „chvíľu“ pred zánikom, ako aj jeho jazero. Po jazere zostal len umelo vytvorený rezervoár, ktorý domáci využívali na zavlažovanie v poľnohospodárstve. Samotná voda jazera ustúpila o viac ako 200 km smerom na sever.
 

Aralské jazero, Muynak, Turtkul či Nukus

 
Dnes môžeme obdivovať koráby lodí v piesku bývalého dna. Vraky potopených lodí, ktoré doteraz ukrývalo pieskové dno jazera a mnohé iné. Po krátkej túre objavujeme samotné jazero, teda to, čo je z neho dnes, spomínaný rezervoár. Rezervoár je mekka života, dobytok, vtáctvo, ryby, ľudia, proste všetok život závisí od udržania už aj tak plytkého rezervoára. Ľudská nerozvážnosť, ktorá zničila Aralské jazero, ničí celú provinciu západného Uzbekistanu. So zánikom rybolovu a prosperity zaniká aj kultúra obchodného ducha uzbeckého národa. Kedysi slávny obchodnícky národ ležiaci na hlavnom ťahu hodvábnej cesty spájajúcej Rímsku ríšu s Čínou a dnes, krajina na kolenách a bez budúcnosti. Benzín, ktorý natankujete do motorky, je tak nekvalitný, že motory škrípu a sú na pokraji kolapsu. Uzbekistan sa stal pre krajiny, kde sa ropa ťaží vo veľkom, smetiskom benzínu. Krajinou, kde bohaté krajiny predávajú odpad, ktorý by inak nikto iný nechcel. Západný Uzbekistan je krajina určená cestovateľom, ktorí nemajú radi preturizmované krajiny.
 
 
Väčšina turistov však radšej navštevuje väčšie mestá, ktoré im poskytujú komfort a možnosť nočného života ako Samarkand, alebo významné body Hodvábnej cesty, Khiva či Buchara. Tieto mestá sú úchvatné a nádherné. Neustále rekonštrukcie mozaiky chrámov, minaretov či múzeí uchovávajú historické bohatstvo týchto miest. No mňa skôr oslovili uzbecké mestá ako Muynak, Turtkul či Nukus. Tu stretnete bežných ľudí a nezakopávate o turistov či otravných predavačov suvenírov. Zháňanie benzínu doslova od domu k domu, či zámena dolárov nie v bankách, ale priamo na trhoviskách, čakanie na možnosť natankovať v niekoľkokilometrovej kolóne, kde Vás domáci, ktorí tam čakajú niekedy aj dva dni, pustia pred seba, aby ste si natankovali prví. Práve vtedy si viete utvoriť celistvý obraz o danej krajine a mentalite jej obyvateľov. Zistíte, že nie peniaze všetkého sveta vám zaručia kvalitu života. Že len obyčajná pohostinnosť a ľudská ochota podeliť sa aj o to posledné, čo máte, tvoria tie pravé hodnoty, pre ktoré sa v skutočnosti oplatí žiť. 
 

Obchádzkou okolo Afganistanu do Tadžikistanu

 
Po týždni opúšťame Uzbekistan. Musíme isť obchádzkou okolo Afganistanu, pretože pred prechodom cez Panjakent sme otočení miestnou políciou, ktorá nám povedala, že tento prechod je už dva roky zatvorený. Obchádzka trvala dva dni a nemali sme ani presnú mapu. Cesta ma prekvapila, mesačno - horská krajina zas a znova úžasní ľudia, ktorí aj keď sme poblúdili, tak si dali tu námahu, aby sadli do auta a odprevadili nás na správnu cestu. Bez nároku na akúkoľvek odmenu zakývali a vrátili sa späť domov. 
Opäť hranice, opäť kontrola pasov, batožiny, tentoraz už i fotiek a videí. Keď viete, ako na to, vybavíte sa celkom rýchlo. Za Uzbekistanom mi bude smutno. No dobrodružstvo pokračuje a bude naberať na obrátkach. 
 
Pár hodín cesty a prichádzame do hlavného mesta Tadžikistanu, Dušanbe, mesta fontán. Tadžikistan je najchudobnejšia krajina daného postsovietskeho regiónu. V centre sa nachádzalo množstvo historických budov, sôch, záhrad a, samozrejme, desiatky rôznych fontán. Ľudia sa tu stretávali, aby si odpočinuli a vyrozprávali si zážitky z dňa. Vzniklo tu taktiež množstvo krásnych svadobných fotografií. Po dlhých dňoch jazdenia púšťou mi toto mesto prišlo ako malý raj. Dnes už len večera, nákup zásob na týždennú cestu Pamírom a hurá späť. 
 

Pamír dáva nám i motorkám poriadne zabrať

 
Vyrážame zavčasu. Už o ôsmej sa teploty šplhajú nad tridsať. Prvých  dvesto kilometrov je fajn, pekný asfalt, príjemný tieň stromov a dvíhajúci sa obzor. Začínajú prvé náznaky hôr. Miestami je to malý off road. V podvečer, pri prejazde vyschnutým korytom rieky, sa mi motorka zaborila medzi kamene a zhasla. Chlapi si iste pomyslia, „ženská“, no fakt som tam mala neutrál, a i tak neštartovala. Neviem, niečo vraj vyskratovalo batériu. Na Michala som sa spoliehala sťa mechanika výpravy. Uisťovala som sa, že moju moto opraví. No i tak som sa už videla v kamióne s nejakým Tádžikom ako ma vezie späť do mesta, „smer Slovensko“. Asi po dvoch hodinách som počula, ako motorka naskočila. Poruchu síce nenašli, ale za pomoci drátov (štartovacích káblov), štartovala. Nevadilo, že budíky sa pretáčajú dookola a nemá výkon, ide!! Cesta pokračuje!! Stále som premýšľala nad tým, ako málo stačí, aby sa celá cesta skončila. A akí ste malí, bezvýznamní a bezmocní v ťažení na svoj cieľ.
 
Krajina postupne naberala ráz horských ciest. Stúpania na hrebene kopcov, križovatky absolútne bez značenia, jazda serpentínami späť nadol k ceste popri rieke, či jej brodenie. Brodenie rieky znie ako fasa zážitok, vlastne zážitok to aj je, ale až dnes. V tej chvíli, nevyspaní, unavení a s pokazenou motorkou prebrodiť široký brod rieky so silným, po kolená hlbokým prúdom, kde sú výfuky počas prejazdu pod vodou, nebola žiadna sranda. Neskôr tá rieka tvorila hranicu s Afganistanom. Neskutočné. Moje jazdecké limity som prekonávala nie každý deň, ale každú hodinu.
 
 
Cestou sme stretali rôznych dobrodruhov na bicykloch okolo sveta, pripadne cez pol sveta alebo Poliaka na motorke, ktorý cestoval z Poľska do Afganistanu. Títo ľudia nám dodávali neskutočnú silu pokračovať v jazde, pretože oni cestovali celé mesiace, niektorí aj roky. Poliak nás varoval, že s mojou motorkou v danom stave, neprejdeme Pamír. Takže nadchádzajúce mesto, Khorog, bolo mojou jedinou nádejou. Na trhovisku sa Mišovi podarilo zohnať veľkú AUTObatériu, stála asi 80 $. Vyhádzal mi všetky veci z kufra, natiahol dva 50 cm káble, jeden na +, druhý na - a motorka šlapala ako nová. Aké jednoduché, v krajine, kde popri ceste dlhej viac ako 1000 km zoženiete akurát tak granátové jablká. Však?
Bez novej baterky a Michala by som nasledujúci výstup do 4300 m.n.m. a potom do 4655 m.n.m. veru nezvládla. Bol tam riedky vzduch a motorkám sa už nechcelo ťahať. Jednu noc sme strávili bivakovaním na hranici s Afganistanom. Trochu som sa toho obávala, sever Afganistanu je baštou Talibanu a pocit, keď zaspávate a od tohto územia vás delí len rieka, je tiež na nezaplatenie.
 

Výšková zradnosť Pamírskej náhornej plošiny

 
Po vystúpaní na Pamírsku náhornú plošinu, ktorá je vo výške cez 4000 m, bolo už len málinko dedín, áut alebo zvierat. Len holá krajina, okolo nás samé zasnežené štíty Pamíru, sem tam čínsky kamión a neuveriteľné ticho. V takýchto výškach už nie je hmyz, zver ani nič, čo by vydávalo nejaké zvuky. Noc strávená v stane bola životným zážitkom - ticho ako v hrobe. Počas prvej noci sa z dôvodu nedostatočnej aklimatizácie dostavili silné bolesti hlavy, brucha, zimnica a veľká únava. Krajina nám dávala jasne najavo, že tu nie sme pánmi my. Uvedomovala som si, aké je všetko pominuteľné. Aj tá najmenšia chyba na tomto mieste by mohla znamenať koniec cesty, a to nie len tej motorkovej. 
 
Stan sme si postavili pri zrkadlovo čistom horskom jazere, pri rozvalinách starých vojenských pozícii. To neuveriteľné ticho spolu so zimnicou ma ubíjalo celú noc. No ráno po oprave utrhnutého nosiča kufrov sme museli opäť nasadnúť a pokračovať ďalej. Čakalo nás mestečko Murgab a Karakulské jazero (výška 3900 m, rozloha 380 km², najhlbší bod 238 m). Cestu lemuje nikým nestrážený plot, ktorý je provizórnou hranicou s Čínou. Noc trávime pri Karakulskom jazere. V rodinnom dome, ktorý slúžil ako hotel, sme sa stretli s ďalšími cestovateľmi. Nemci, ktorí už tri týždne jazdia a spoznávajú Tadžikistan na zapožičaných motorkách, cyklisti z Anglicka smerujúci do Bangladéša alebo chalani,  ktorí si v Kyrgyzstane prenajali taxík a jazdia po krajine. Keďže sprcha tu nebola, po spoločnej večeri sme si umyli zuby a zaľahli. Zaspávali sme za rachotu elektrocentrály. Došlo nám, že je to jediný zdroj elektrickej energie v tejto dedine.
 

Z nehostinnej hrudy kameňa do krajiny plnej života

 
Od hraničného priechodu Tadžikistanu (4282m) k priechodu Kyrgyzstanu to bolo 25 km „necestou“. Zostup z náhornej plošiny Pamíru je zo severnej strany a zima bola teda poriadna. Hranica pozostáva zo zopár unimobuniek a obrovských nádrží na vodu, prerobených na ubytovacie priestory. Pred nami sa pomaly začala rozprestierať rozmanitá horská krajina plná farieb, no v spätných zrkadlách sme sa stále lúčili s Pamírom a jeho štítmi. 
 
Behom pár hodín sa krajina zmenila zo skalnatej nehostinnej hrudy kameňa na krásnu pestrú paletu farieb plnú života. Kovboji na koňoch ženúci stáda dobytka po cestách, cez ktoré sa musíte neustále predierať. Umocňovalo to v nás pocit, že nehostinnosť hôr je pomaly, ale isto minulosťou. V Kyrgyzstane nájdete tiež vysoké horské priesmyky. Na ceste do mesta Oš sme prechádzali cestu vo výške 3615m. Ako sme pomaly serpentínami schádzali do nížiny Kyrgyzstanu a kochali sa rozmanitou prírodou, dobehli nás 4 motorkári. Zviezli sme sa s nimi do mesta Oš. Jedným z nich bol totiž Patrik.  Švajčiar, ktorý sa s celou rodinou presťahoval do Kyrgystanu, a u ktorého budú naše motorky zimovať a čakať na náš návrat budúci rok. Aby som vysvetlila, plán je taký, že motorky zostávajú v Kyrgyzstane, my letíme domov, budúci rok sa vrátime späť a pokračujeme. Ešte nevedno kam. 
 

Zazimovanie motoriek v Kyrgyzstane

 
Neprekonateľná túžba jazdiť nás neustále hnala vpred. Dokonca aj dni určené na oddych sme venovali motorkám a tejto ceste. Do Oš sme tak dorazili o pár dní skôr. Po drobnej porade s Patrikom sme ich využili na spoznávanie okolia. Vybrali sme sa do 150 km vzdialeného Jalal Abad. Naše unavené telá nám však ukázali, že to nebol práve najvhodnejší nápad. Posledný deň, opravy motoriek. Pripravovali sme ich na zimný spánok a spisovali zoznam, čo musíme budúci rok priniesť so sebou. Večer sme už len leňošili na hoteli a čakali na ranný let.
 
 
Cestu sme zvládli, čo vlastne bol aj prvotný plán. Dokázali sme, že k cestovaniu netreba mať najnovšie, najdrahšie stroje a rozpočet desaťtisíce eur. Stačí len chcieť a vedieť prekonať nepohodlie bežného komfortného života, na ktorý sme z domu zvyknutí. Celú cestu sme sa riadili heslom „CESTA JE CIEĽ“ a to je záruka, že život sa nikdy nestane stereotypným.
 
Samotná cesta, let, domov bol plný rozporuplných pocitov. Boli sme naštvaní a smutní, že sa všetko končí. Najradšej by sme sadli na mašiny a šli ďalej. No taktiež sme sa už pripravovali a tešili na budúci rok. Premýšľali, či pôjdeme smer Mongolsko a jeho známy Ulaanbaatar alebo Čína, Laos či India...  Ktovie?

 

Komentáre Disqus