Hoci to nebola práve moja vysnívaná Južná Amerika, ale povedala som si, veď v každej krajine je niečo zaujímavé. A aj keď nemáte veľké očakávania, môže sa práve Severná Afrika - Maroko, stať krajinou vašich snov.
Išli sme v už ostrieľanej zostave z Venezuely – Inge, Jaro a ja. Inge zohnala skvelú letenku za 304 € so spaním v Lisabone a tak sme získali zopár hodín navyše na letmú obhliadku tohto nádherného prímorského mesta. Stihli sme centrum a Belém, kde je postavený pamätník moreplavcom, vrele odporúčam. Idete tam síce nekonečne dlho vŕzgajúcou drevenou električkou, ale aj po návšteve tohto miesta si poviete, že budete sledovať lacné letenky, k víkendu pridáte 2 dni dovolenky a budete mať na mape zapichnutú ďalšiu zástavku miesta, ktoré je očarujúce.
Casablanca
Casablanca, ako prvé mesto, ktoré sme v Maroku navštívili, nás privítala čulým ruchom, trošku smradom a neporiadkom, na ktorý nie sme zvyknutí. Hold, arabský svet, na ktorý sa treba nastaviť a prijať to tak, že tam idem cielene ako návštevník a tak musím rešpektovať jeho zvyklosti vrátane neustáleho otravovania obchodníkov a povinného zjednávania, inak by ste boli za barbarov, ktorí nevedia čo je to kšeft. Casablanca má cca 7 miliónov obyvateľov a aj keď sa bezpečnosť v nej zlepšila, stále by som si v noci nevybehla kúpiť zmrzlinu.
Kedy sme mohli, premiestňovali sme sa, na dlhé trate väčšinou v noci autobusom. Cesty sú dobré, výtlky minimálne a tiež nehrozia rolety. Problémom býva občas aby vás niekto na ten autobus nasmeroval, čo sme riešili väčšinou v spolupráci s Lonely Planet, pretože ak sa na niečo opýtate miestnych a tí vám nefrancúzsky a nearabsky aj porozumejú, odkážu vás na taxík, alebo vám prípadne aj ukážu smer, ale vždy idú s vami a chcú za to peniaze. Aj keď ich odháňate sú pomerne vytrvalí, najlepšie je pýtať sa obchodníkov, ktorí zo svojho obchodu nemôžu odísť. Často sa však tvária, že nerozumejú a chcú dať zarobiť svojim taxikárom. Ideálne je cestovať linkou CTM, alebo Supratours, ostatné sú síce tiež kvalitné, ale čakáreň vyzerá ako železničná stanica v Leopoldove.
Fes
Takže autobusom sme sa premiestnili aj z Casablancy do starobylého mesta Fes, ktoré sme vyhodnotili ako najautentickejšie. Každé väčšie a staršie mesto v Maroku má starobylú štvrť, tzv. medinu, vo Fes boli v tejto štvrti úzke uličky, kde sa tovar do obchodov vozil na somárikoch alebo muliciach. Okrem mediny sme navštívili rozhľadňu nad mestom a obrovské múzeum zbraní. Ja som bola fascinovaná kontrastom starého a moderného, keďže pri návšteve máte možnosť vidieť univerzitu a pred ňou sa pasúce stádo oviec s pastierom ako pred niekoľkými storočiami.
.JPG)
Vo Fes je aj jedna zaujímavosť svetového charakteru a to garbiareň koží /na foto nižšie, autor: Katka Maruškinová/, ktorá je úplne nechemická a okrem práčky aj plne mechanická. Kým v našich médiách prebehla informácia, že táto garbiareň sa má zavrieť, ona veselo prekvitá, ale žiaľ sa nemôže rozrásť za hranice mesta. Garbiareň je v súkromných rukách 2 bohatých rodín a na požiadanie vám ušijú koženú bundu v rámci jedného dňa na mieru. Odhadovaná cena 130 €, pre lepších vyjednávačov ako som ja aj za menej. Potvrdenie o kúpe vám dajú s vytreštenými očami a hoci má ďaleko od dokladu z registračnej pokladnice, čítať sa dlhšie ako ten náš vyblednutý smútok na lesklom papieriku.
Marakéš
Zaujímavé sú aj informácie o spôsobe spracovania koží – najskôr sa kože vymáchajú v amoniaku, ktorý je zložený z kravského moču a holubieho trusu, nazbieraného nezamestnanými mimo mesta – mestský trust by poľahky rozlíšil na to určený zamestnanec. Potom sa kože poriadne vyperú – ak nie, smrad je riadne cítiť, čo sme si overili v Marakéši /na obrázku nižšie/, kde by som tú kožu pre strašný puch naozaj nekúpila. Fesania nám to vysvetlili tak, že v Marakéši ako asi najnavštevovanejšom turistickom meste Maroka sa kože spracovávajú chemicky a rýchlo kvôli obchodu. Tieto mestá medzi sebou aj súperia, takže nám Marakéš predstavili ako „more cash“, ale to im neverte. Kože sa následne farbia znovu prírodnými farbami, červená sa napríklad vyrába z kvetov maku. Kože sa potom na strechách vysušia a použijú. Kozie sú jemnejšie, ťavie sa pozívajú napríklad na výrobu topánok.
.JPG)
Na marocké mestá si stačí vyhradiť 1,5 dňa, ostatok času sa potulujete v medine so snahou vyhnúť sa ponukám miestnych obchodníkov, ktorí zvolia taktiku „nemusíte si nič kúpiť iba sa poďte pozrieť“. Ale ťažko vás potom pustia bez kúpenia aj keď zubnej kefky. A treba všetko zjednávať, pomaly aj vodu. Minimálne na polovicu, aj keď niekedy natrafíte na obchodníka, ktorý má kvalitný tovar a pod cenu nechce veľa spustiť, resp. sa urazí. No ale viete čítať myšlienky?
Fes sme opustili v autobuse plnom miestnych ľudí, čo by nebol problém keby poznali kinedryl a nepoužívali voňavky také silné, aké nedáte ani najzúfalejšiemu šibačovi. Také „šťastie“ sme mali my, keď si za nás sadli 2 miestne 17-ky, ktoré zakrátko vytiahli mamkine šnicle a napriek pokročilej hodine neprestávali preberať miestnych šohajov. Ale na všetko sa nájde recept – náš Jarko dostal nápad aby sme sa vyzuli, čo hravo prebilo všetky ostatné pachy a štuple do uší, ktoré som opatrovala rovnako starostlivo ako cestovný pas, našli svoje pravidelné umiestnenie. Po útrpnej 10-hodinovej ceste ktorá sa kľukatila cez kopce Veľkého Atlasu sme sa ocitli v „more cash“, ale opak je pravdou, Marakéš je cenovo celkom prístupný, avšak dosť preľudnený a ako väčšina veľkých miest aj zasmogovaný. Má tiež medinu, ale čo je zaujímavejšie a je aj pamiatkou Unesco, má trh Jemaa el-Fnaa, kde sa cez deň kupčí a v noci ho obsadia stánkari s jedlom a premení sa vo veľké „obžerstvo“. Okrem toho sa tam každý snaží predať čo vie, kde tu sa zvíja nejaký bezzubý had akože v rytme hudby a tiež rôzni umelci predvádzajúci svoje kúsky. V Marakéši sa tiež dá vidieť verejná časť jedného z domov kráľa – aktuálne Mohammeda VI-ho, ktorý sa významne zaslúžil o socializáciu Maroka a ľudia si ho vážia. Podporuje vzdelanie, pracovné príležitosti, zrovnoprávnenie mužov a žien. Má 1 ženu, 2 deti a jeho syn Hassan bude III-tím, keď zasadne na trón. A ten, ak bude mať syna, bude mať šancu byť Mohammedom VII-mym.
Výstup na Jebel Toubkal /Džabal Tubkál/
Z Marakéšu sme sa presunuli do Veľkého Atlasu, kde mala Inge ambíciu vyliezť Jebel Toubkal /Džabal Tubkál - najvyššiu horu severnej Afriky 4 165 m/, čo sa podarilo až na druhý pokus, lebo keď sme sa ubytovali, naivne sme si mysleli, že KAŽDÝ má v merku len tento jeden kopec a tak sme stádovite liezli za tlupou Francúzov. A presne na opačnú stranu.
Po tomto neúspechu aj Jarko zvážil svoju účasť na treku a zmenil ju na neúčasť a uprednostnil treky kratšieho charakteru so mnou a s mojou vysunutou platničkou. A keďže sa ja rada občas stránim každej spoločnosti, ocenila som chvíľu samoty keď Jarko odprevádzal Ingu a sadnúc na kameň som lúštila krížovky po týždni začujúc čistokrvnú češtinu. Takú dosť vysmiatu, šmrncnutú miestnou marihuanou. Obchodník a lekár sa tak potešili stretnutiu s „našincom“, že mi ponúkli celý arzenál čokoládových tyčiniek, marihuanu, hašiš a metaxu. S radosťou som prijala to posledné. Nie že by Jaro nevzal domácu, ale odmietnuť pohostinnosť sa predsa nepatrí... Ja som sa celkom obávala vziať do moslimskej krajiny alkohol, Jarko ho dal do plastovej fľaše, čo priatelia z Čiech ocenili ako dobrý nápad, keďže Maročania batožinu skenujú. Miestni colníci dobre vedia čo je hranatá fľaša s kovovým uzáverom a ako výber cla vám prikážu polovicu na záchode preliať práve im. Ale inak aj v tejto krajine kúpite čo sa vám zažiada, len treba natrafiť na správny obchod, najlepšie Carrefour. Tak keď nám došla dezinfekcia v podobe slivovice, nahradil ju gin. Inge nám veľmi nepomáhala a tak nám zostalo viac a vyhli sme sa možno aj zažívacím problémom.
Ilustračné video z výstupu na Jebel Toubkal /zdroj: Youtube/
Inge slušným tempom vybehla na Jebel Toubkal a prišla vrátane pobytu na Toubkal refugee chate (400 dirhamov / noc, mimochodom 10 dirhamov = cca 1 €) na druhý deň o piatej. To sme zobrali nejakého fitipaldiho a brzdiac očami sme sa vrátili do Marakéšu a o polnoci vzali autobus do krajiny snov – púšte. Vyrážali sme z mesta Ouarzazate jeepom na trojdňovú cestu all inclusive a spoločnosť nám okrem šoféra a sprievodcu robila aj arabská spolucestovateľka Sanaa. Emancipovaná, sympatická žena, vedúca divízie vo VW. Tá dala do laty všetkých chlapov a tu som pochopila svoj omyl, že každá arabská krajina je automaticky patriarchálna. Nie že by na nich kričala, všetko hovorila pokojne, ale čo napríklad takému čašníkovi povedala, že nám doniesol zadarmo ešte jedno jedlo, alebo čo povedala strážnikovi, že nás pustil bez sprievodcu do chráneného objektu, to mi zostáva záhadou. Ale bola to charizmatická osôbka, ktorá pochádza z lepšie situovanej rodiny a pravidelne cestuje aj po Európe.
Sahara
No a teda sme vstúpili na Saharu. V mojich predstavách tam mal byť piesok a ľudoprázdno a zatiaľ tam boli skaly, kaňony, piesok len tak akože a pred očami nám vyrástli celé mestá. Pred nami bolo 900 km cesty, ktorá bola veľmi dobre vybudovaná a potom cesty, ktorá bola takého toho outdoorového adrenalínového charakteru, kde sa autíčko občas aj naklonilo. Mali sme skvelého vodiča, ktorý sa naviac stále smial, až ma tak napadla tá prúpovídka z nemenovaného filmu „veselý vodič = rýchla smrť“. Ale Ahmedovi to nehrozilo a tak som sa ako človek kvôli citlivému žalúdku vpredu sediaci rehnila s ním, aj keď som si niekedy nebola istá na čom vlastne.
Cesta bola vďaka častým zastávkam napríklad v Údolí ruží, kaňonoch Totra a Dadés ohromne zaujímavá a keď sme už také 2 hodinky posedeli, mali sme pauzu buď na jedlo alebo kávu. A kto by si myslel, že na Sahare zahynie ak sa tam náhodou ocitne sám sa veľmi mýli, lebo sú tam v pomerne početnej hustote vyskytujúci sa nomádi. U jedných sme pili berberskú whisky, čo je vlastne silný precukrený mätový čaj, ktorý je národným nápojom maročanov. Naším obľúbeným nápojom však bola čerstvá šťava z pomarančov, ktorá je dostať všade a je vskutku skvelá, presvietená miestnym slnkom. Okrem pitia spomeniem aj jedlo, najčastejšie si môžete dať tzv. tajine, čo je dusené mäso s dusenou zeleninou a zemiakmi. Vedia všetko veľmi dobre ochutiť a nielen štipľavým korením. Ale keď jete tajine aj keď v obdobách „tajine chicken“, „tajine fish“ a ešte neviem aký tajine často, tiež stačí. A potom je v národnom jedálničku aj kuskus taktiež s rôznymi druhmi mäsa. Ostáva spomenúť brouchettes, čo je na ihlici napichané ochutené mäso. Maročania žijú hlavne mäsom.
Duny
Jednu noc sme mali stráviť v dunách, ktoré sa vplyvom vetrov premiestňujú smerom k Alžíru, ale iba pár centimetrov za rok. Nasadili nás na jednohrbé ťavy, ktoré šli pokojne, jediným problémom je to nasadnutie, keďže ťava má pomerne dlhé nohy a vstáva z pokľaku. Idete sa prekopŕcnuť dopredu, potom dozadu a potom už ťavičke spievate (môj prípad) aby ste s ňou (s ním) vytvorili kamarátske puto, lebo sa bojíte spadnúť z takej výšky. Ale ťava vôbec nie je agresívny tvor, je to pokorné zvieratko, ktoré je vpredu vedené a za prvou ťavou je priviazaný zvyšok karavány.
Tak sme sa za hodinku dostali k majestátnym dunám. Čo je zvláštne, je tam úplný pokoj, ani jedno zaspievanie vtáčika, absolútne ticho. Teda až do tej chvíle, kým návštevou stanovej osady túto harmóniu nenarušia prípadní Španieli a Belgičania, vďaka ktorým bol nočný pobyt veselší. Do púštnej romantiky nám na bubnoch hrali chlapci sprievodcovia a strážcovia tábora. Ráno sme začali výstupom na duny, cca 250 výškových metrov šliapania náročnejšieho ako v hlbšom snehu, aby sme videli jeden z úžasných východov slnka. Východ slnka je vždy majestátny, je to dar nového dňa.
Po výdatných raňajkách (vždy to boli káva, čaj, med, džem a syr veselá krava) sme znovu osedlali ťavy a hybaj do „civilizácie“. V nej sme pobudli ešte tak týždeň – návštevou prímorských miest a nakoniec Casablancy, ktorú nám tak trochu predstavila Sanaa. Čo sa v Casa oplatí iste vidieť je návšteva tretej najvyššej mešity na svete – mešity Hassana II-ho (kapacitne pre 105-tisíc veriacich vrátane miesta na modlenie na nádvorí) a chrámu, ktorý význame pripomína Notre Damme, avšak nikdy neslúžil na cirkevné účely. No a potom už len let na starý kontinent lietadlom s 19-mi miestami pre pasažierov, kde sedíte zároveň pri okne a aj v uličke a každý z vás je tak trochu pilot, lebo vidíte cez otvorenú pilotnú kabínu belasé nebo. Zásadne máte šťastie na miesto pri drvičke jedla a záchode, avšak miesto radšej nemeňte – kvôli vyváženiu lietadla.
.JPG)
Čo sa mi na Maroku veľmi páčilo, je spôsob života. Možno aj preto, že väčšina obyvateľstva nie je veľmi zámožná hrajú po večeroch všetci mladí chlapci futbal a dospelí sa združujú v skupinkách pri čaji vonku a družne debatujú. A tiež som skonštatovala, že ako sa v našej „vyspelej civilizácii“ pozeráme na tie tzv. zaostalejšie krajiny je často do plaču. V Maroku je povinným jazykom francúzština a arabčina a keďže história potvrdzuje berberov ako pôvodných obyvateľov Maroka, plánuje sa zaviesť táto reč ako tretí povinný jazyk na školách. Pri tej príležitosti musím spomenúť, že náš sprievodca Ydir hovoril vynikajúco aj anglicky a španielsky. A bol to skromný a inteligentný človek, ktorý živil aj rodičov a ďalších 4 súrodencov, ktorí žili v horách. Tak mi napadlo či by to robil bez hundrania aj našinec. Tam je to vraj bežné.
Pravdu povediac sa mi aj cnelo. Ja by som v púšti pobudla aj dlhšie. Čo to sa naučila o prežití, prírode, nomádoch... Ale každá rozprávka raz končí a ktovie, možno príde aj iná a ešte krajšia. Čo som sa však naučila a priniesla si domov bola chuť spoznávať nových ľudí, učiť sa cudzie jazyky, tráviť viac času vonku s priateľmi a zmazať si konto na sociálnej sieti. VĎAKA Pánu Bohu za možnosť spoznávať cudzie kraje, získavať cudzokrajné priateľstvá a ozdraviť si mozog. Možno zhodiť aj pár kíl. Tak Maroko, možno znovu raz DO VIDENIA a šochran.
