Pre Pakistan sme sa rozhodli spontánne, bez nejakého zvlášť dlhého uvažovania. A to pre jeho polohu a hory, ktoré nás svojou krásou zlákali. Bezpečnostná situácia krajiny bola až na druhom mieste.
I keď je pravda, že keď sa v lete mesiac pred našim odletom vyhrotila, správy sme sledovali pozorne každý deň.
Počas nášho pobytu v Pakistane sme mali to šťastie a zažili jeden z kľudnejších mesiacov, v tom období sa odohral iba jeden bombový útok ďaleko od nás.
Hlavné zastávky nášho putovania Severným Pakistanom: 1. Lahore, Islamabád 2. Fairy medow, B.C. Nanga Parbat, Susuru Peak 3. Gilgit 4. Passu, Sost, Khunjerab National Park, Khunjerab Pass 5. údolie Batura Glacier 6. Minapin, Rakaposhi B.C. 7. Karimabad, Ultar Medow 8. Rawalpindi 9. Taxila
Lahore, Islamabád
Plní očakávania sme po niekoľkohodinovom lete pristáli na medzinárodnom letisku v meste Lahore, tešiac sa, že sa nám podarilo prepašovať liter borovičky. Keď sme vstúpili do letiskovej haly, uvideli sme množstvo bradatých mužov, v dlhých košeliach, s tabuľkami spoločností a mien. Tu niekde je náš sprievodca, pracovník cestovnej kanclelárie Blue Sky Tours and Treks so sídlom v Pakistane, s ktorým sme sa skontaktovali ešte na Slovensku. Ako sme sa presúvali ďalej, zjavne bezradní a obkolesení domácimi, chrliacimi ponuky taxíkov, pochopil že sme to my, kto chceme využiť jeho služby J. A tak sme z Lahore hneď po prílete vyrazili do Islamabádu, medzimestskou linkou využívanou prevažne turistami, alebo bohatšími domácimi.
Tak ako Lahore, aj Islamabád (hlavné mesto Pakistanu) nás ovalili smogom, horúčavou, vlhkom a nespočetným množstvom všemožných dopravných prostriedkov. Sprievodca nás odviezol do hotela a tu sme dohodli aj ďalšie podrobnosti nášho pobytu v Pakistane. Dohodli sme sa, že pobyt v severnejšej časti Pakistanu absolvujeme na vlastnú päsť, kde oslovíme miestnych sprievodcov alebo nosičov, ktorý danú lokalitu poznajú najlepšie. Náš sprievodca, ktorému zjavne nechýbal zmysel pre humor, sa nám venoval v hlavnom meste a jeho bezprostrednom okolí. Detailne nás oboznámil s miestami, kde sa nedávno konali samovražedné útoky, previedol minimálne trikrát okolo Červenej mešity, vysvetlil, že slnko v meste kvôli smogu neuvidíme... no naozaj sme sa nevedeli dočkať hôr a prírody. V Islamabáde sme navšítivili veľkú mešitu, vyhliadkový bod nad mestom, miestnu zoo ;-), miestny trh pre kúpu benzínu do variča a pre kúpu oblečenia.
Pomaly som si zvykala na to, že som objektom pozorovania miestnych obyvateľov a dúfala som, že to zmiernim domácim oblečením a zahalením. Obaja sme si zvykali na prítomnosť vojakov či policajtov so zbraňami v rukách, ktorí jednak chránili dôležité budovy v meste, ale aj samotné mesto na jeho vstupných cestách.
Fairy medow, B.C. Nanga Parbat, Susuru Peak
Hneď na druhý deň sme sa presunuli taxíkom z Islamabádu do Rawalpindi a odtiaľ autobusom na sever, k miestu Raikhot Bridge, po slávnej Karakoram highway (KKH). Tento zážitok odporúčam všetkým, ktorí majú radi nepretržité bdenie počas noci, natriasanie, adrenalínové športy a neistotu v tom, čo vlastne bude nasledovať. Nespevnená cesta, často široká iba pre jeden dopravný prostriedok, branie si spätných zrkadiel na pamiatku, niekoľko stometrové zrázy k rieke Indus, povrch cesty nie a nie pripomenúť diaľničné parametre, zriedkavé prestávky, strávené v malej miestnosti s troma ženami, oddelenými od mužov... A to všetko 17 hodín, namiesto avizovaných 12.
Okolo obeda sme rozospatí a zničení vystúpili pri Raikhot Bridge, mysleli sme si, že ide o klasický evidenčný zápis u vojakov, ktorých sme na KKH absolvovali niekoľko, ale nie, boli sme naozaj na mieste. Slnko ma oslepovalo, priateľ skladal batohy zo strechy a ja som nechápala, čo tu vlastne robím. Dlho som čas na vlastné myšlienky nemala, zrazu stál pri nás mladý bradatý domáci a pýtal sa kam ideme a že nie je problém. (Domáci sú na takýchto miestach očividne na turistov zvyknutí a pripravení po každej stránke). Za chvíľu zmizol a bol tu ďalší. Začala som v tom strácať prehľad, ale o päť minút stál pri nás jeep a naše batohy brané rukami domácich skončili v ňom. Nasadla som ešte stále nechápajúc o čo tu vlastne ide, my dvaja vpredu aj so šoférom a vzadu ďalší štyria domáci, ktorí nám lámanou angličtinou vysvetľovali, že oni musia ísť s nami v jeepe tiež... J. Ak sa mi zdala cesta po KKH “netradičná“, to čo nás čakalo na úseku z Raikhot Bridge pod Rozprávkovú lúku, bolo ešte zaujímavejšie.
Skalnatá úzka cesta nad riekou vytekajúcou z Raikhot ľadovca, najmenej 400 metrové zrázy len kúsok od dvier jeepu, šofér ledabolo držiac volant a stále komunikujúc smerom dozadu..., myslela som si, že nastali posledné minúty môjho života. Nepamätám si, kedy som sa naposledy takto bála a spomenula si na lamentácie rodičov pri vysvetlení, ako je to tu bezpečné. Pohľad na odkrývajúce sa vrcholky Nanga Parbat (8125m) nám bol dych vyrážajúcou odmenou a konečne sme sa začali pozerať pred seba. Pod Rozprávkovou lúkou sme živí vystúpili a v drevenom altánku, ktorí tu na konci cesty stojí, sme sa s “manažérmi“ hotelov Rozprávkovej lúky dohodli na ďalšom postupe. Čakali tu na nás, akoby sme boli na tomto stretnutí dohodnutí vopred. Na Rozprávkovú lúku sme teda pokračovali pešo (asi 2,5 h) za sprevádzania miestnym “manažérom“, miestnym usmievavým hluchonemým dedinčanom (toto v dohode nebolo J) a nosičom, ktorý nám zobral jeden batoh. Rozprávková lúka nás privítala daždivým počasím, hmlou zakrývajúcou Nanga Parbat, ale aj plne vybavenou jedálňou, kde sa varí podľa želania hostí, chatkami s vodou ale aj miestami na postavenie stanu.
Nasledujúci deň sme strávili v okolí Rozprávkovej lúky, keďže priateľ ochorel a potreboval sa doliečiť. A tak som detailne spoznala miestnu kultúru, prípravu hašišovej cigarety, postup stavania drevenej chatky, ale samozrejme nemohli chýbať výhľady na opačnej strane údolia so sedemtisícovými končiarmi. Nádhera.
Ďalší deň som sa rozhodla stráviť s neznámou Švajčiarkou, ktorá sa tu so svojimi priateľmi zjavila ako jediná turistická skupina okrem nás dvoch. Podarilo sa nám spolu zdolať vrchol Susuru peak (4000m) a tento zážitok bol jeden z mojich najkrajších v celom Pakistane. Ostali sme totižto úplne samé (sprievodca sa musel vrátiť so zbytkom skupiny dolu, kvôli problémom z nadmorskej výšky) a počasie sa pomaly začalo vylepšovať... Spontánne sme si povedali, že dávame dve hodiny Nanga Parbat, aby sa ukázala a my sme cítili, že sa to naozaj stane. Ako odmenu za výstup a lásku k horám nám nakoniec svoju krásu naozaj odhalila. Priamo pred nami...
Naľavo od nás ležiaci splaz ľadovca, ťahajúci sa v niekoľkých sto metroch spod masívu steny Nanga Parbat až po Rozprávkovú lúku kdesi za nami, zasnežené vrcholky veľhôr všade naokolo a neskutočné ticho, ktoré prerušil iba pastier prichádzajúci sutinou spomedzi dvoch kopcov aj spolu so stádom kôz a oviec. Naším snom bolo okrem iného, dosiahnuť základný tábor (3967m) pod Nanga Parbat. Aj napriek nedoliečenej chorobe sa priateľ túto cestu rozhodol napokon absolvovať. Pôvodne sme chceli v tábore aj prespať, ale v daždivom počasí to nemalo význam. Cestou tam sme kráčali popri a ponad ľadovec, musiac prebrodiť bočnú riavu z ľadovcového splazu nad morenou, rozvodnenú pre dážď. Stálo nás to pár minút neistoty na pohyblivých kameňoch, takmer utopiac turistické paličky a topánky.
Okolo obeda sme sa vzdialili od splazu ľadovca a privítali nás zelené lúky. V základnom tábore okrem nás nebol nik, iba stena Nanga Parbat, zahalená do hmly. Snežilo a nemali sme sa kde zohriať, obidve chatky boli zatvorené. Pocitom, ktoré sa nám prelievali v našom vnútri, to však nič neubralo na intenzite. Zo živého sna nás prebral sprievodca, ktorý sa triasol od zimy. Bol iba v teniskách bez ponožiek a koženej bunde na tradičnom oblečení shalwar kameeze. Cestou späť sme išli inou trasou a čakal nás asi polhodinový prechod ľadovcom. Sprievodca dobre poznal cestu a tak sme sa už o pár hodín sušili v dedinke Beyal pri horúcom tradičnom pakistanskom čaji s mliekom a cukrom. Po piatich dňoch na Rozprávkovej lúke sa nám ťažko lúčilo a odchádzalo, ale tešili sme sa na ďalšie zážitky.
Gilgit
Do mesta Gilgit, opäť ďalej na sever sme sa dostali jeepom aj spolu s ďalšími domácimi. Gilgit by som charakterizovala ako dlhú ulicu lemovanú obchodmi a hotelmi, s množstvom ľudí, áut a prachu. K tomu stánky s čerstvým mäsom, samozrejme bez chladiarenských zariadení a s patričnou arómou. Prestali sme sa čudovať, že všetky jedlá sú pikantné, niečím svoje zdravie treba chrániť, keď už alkohol je zakázaný. V obchodíku s korením sme si dali namlieť z každého korenia trošku, predavač nám ho zmiešal a oznámil, že je vhodné na mäso (v šaláte by nás asi zabilo J). Ubytovali sme sa v turisticky preferovanom hoteli Medina. Konečne nejakí turisti! A komáre... zrazu chápem, prečo berieme antimalariká.
Vedenie hotela a spolupracovníci sú fundovaní, a s každým problémom alebo otázkou vedia pomôcť. Pobyt v meste bol iba akýmsi miestom presunu ďalej, ale rozhodli sme sa pozrieť si reliéf Budhu (7. storočie) na skalnatej stene hôr na okraji mesta. Vo všeobecnosti v krajine nie je problém dorozumieť sa po anglicky, ale práve nášmu taxikárovi tento jazyk nič nehovoril. Bol však veľmi ochotný, zobral si našu mapu kamsi do obchodu a spýtal sa priateľov, ako sa tam dostať. Konečne zase vidíme kúsok prírody spolu so skalnatými stenami, na jednej z nich vytesaná nenápadná postava Budhu, chvíľa odpútania sa od islamu.
Passu, Sost, Khunjerab National Park, Khunjerab Pass
Presunuli sme sa viac na sever, menším autobusom, dúfajúc, že nestratíme batožinu zo strechy. Opäť ako jediní turisti, obklopení bradatými mužmi s deťmi a zahalenými ženami. V dedinke Passu nás príjemne prekvapil deduško v hoteli Passu Inn milotou, čínskym vzhľadom a výborným jedlom. Zvažujúc počasie a plán trekovania sme sa hneď na druhý deň taxíkom presunuli do dediny Sost, posledným miestom pred hranicou s Čínou. Tu sme si prenajali jeep a šoféra a vydali sa cez národný park až do sedla Khunjerab Pass – na pakistansko – čínsku hranicu. Národný park síce nie je reprezentovaný hektármi lesa a zelene, ale očarí nádhernými skalnatými stenami neustále sa k sebe približujúcimi, tyrkysovou riavou, stádami yakov a ku koncu zasneženými vrcholkami hôr.
Opäť som fascinujúcej scenérii neodolala a šofér si pomaly zvykal na to, že zoskakujem z jeepu a fotím. Stúpanie do sedla a prevýšenie tisíc metrov sme po niekoľkých hodinách cestovania „kaňonom“ prekonali asi za 15 minút sympatickými serpentínkami a ocitli sa pri pohraničných vojakoch vo výške 4700 metrov. Točila sa mi hlava, bola mi zima, ale boli sme tam, jednou nohou v Číne J. Podiskutovali sme s neznámymi turistami z Číny o názve K2, našich putovaniach a vybrali sa späť, dolu. Cestou naspäť sme neodmietli pozvanie nášho šoféra a jeho brata – ochrancu národného parku – na čaj a ryžu do skromného ale prakticky vybaveného príbytku .
Údolie Batura Glacier
Po návrate zo sedla sme deduškovi hotela večer predostreli svoj plán záujmu o údolie Batura Glacier. Na základe našich požiadaviek nám sprostredkoval sprievodcu a nosiča v jednom. Časť vecí sme si nechali v depozite a okolo šiestej ráno sme sa vydali na 5 dňové putovanie údolím, lemovaným štrnástimi 7000 metrov vysokými kopcami. Počasie nám prialo, jasná obloha, bez jediného oblaku. Po hmle a daždi ani stopy. Potešilo ma, že náš sprievodca je mladý chalan, perfektne hovoriaci po anglicky, jeho už menej potešila váha batohu, ktorý sme mu zverili J. Náročný bol prvý a posledný deň, zdolávaním ľadovca, pražiacim slnkom a dĺžkou trasy. Pomaly ale isto sa zo mňa odplavoval pocit nedostatku pohybu z prevážania sa autobusmi. Výhľad na ľadovcovú stenu zloženú z vrchov Batura I.,II.a III (7729-7794m )priamo zo zelenej lúky, kde sme strávili prvú noc, však za tú námahu rozhodne stál.
Okrem stáda yakov, kôz, oviec a kráv sme stretli pastierov. Prebývajú tu počas letných mesiacov v kamenných domčekoch a na zimu dobytok zaháňajú späť do dediny. Podelili sme sa navzájom so svojimi zásobami a strávili nezabudnuteľné chvíle v ich príbytkoch. Už som zabudla, ako možno byť milým, ochotným bez akéhokoľvek postranného cieľa, a ako Ti niekto chce dať to posledné čo má... Putovanie údolím sme zavŕšili na mieste zvanom Lupdur, odkiaľ sme videli počiatok ľadovca Batura, a posledné sedemtisícovky údolia. Opäť neopísateľné pohľady a pocity. Za celých päť dní sme stretli iba dvoch turistov z Čiech, ktorí nám namiesto pozdravu položili jasnú a jednoznačnú otázku: „máte borovičku?“ J. Po návrate do hotela plný dojmov sme neodmietli čerstvo uvarenú večeru, horúcu sprchu (!), no už po pár hodinách nám chýbal pohľad na hviezdnu oblohu, tak ľahko pozorovateľnú z dvier stanu.
Minapin, Rakaposhi B.C.
Náš ďalší plán nebol až tak jasný, ale aj napriek únave z treku sme mali chuť opäť na hory. Alebo to bola iba moja chuť? J. Zrátajúc dni, sme sa rozhodli napokon pre zdolanie základného tábora hory Rakaposhi. Z Passu sme chceli vyraziť skoro ráno, ale autobusy boli plné, a to aj na stojáka na zadnom nárazníku. Nakoniec sa nad nami zľutoval akýsi domáci a odviezol nás svojím jeepom až do Minapinu, do hotela Diran Guest house. Na ulici rozťahanej dediny sme pozorovali sediacich mužov, nič nerobiacich. Ženy sa pohybovali po ulici v pomere 1:3 ku chlapom. Mala som pocit, že pracujú viac, či už na poliach, alebo popri domoch a deťoch. Keď sme si kupovali potraviny v stánku a navštívili miestneho krajčíra, aby priateľovi ušil shalwar kameeze, stali sme sa miestnou atrakciou.
S hoteliérom sme dohodli na ráno ďalšieho dňa jedného nosiča, s cieľom dosiahnuť základný tábor. Boli sme zvyknutí na perfektnú organizáciu a znalosť domácich v oblasti trekovania, a tak nás prekvapila “dochvíľnosť“ človeka, ktorý nás mal sprevádzať, hľadanie somára a neznalosť angličtiny. Neskôr sme zistili, že nie každý nosič je aj dobrým sprievodcom, cestu od prvého “stage“ (miesta na prespanie) sme hľadali sami. Po asi štvorhodinovom výstupe do základného tábora sme sa prehupli ponad časť kopca, ktorý nám celé doobedie zakrýval výhľad a scenéria, ktorá sa pred nami nečakane zjavila, nás ohúrila. Pred nami naľavo Diran (7273m), napravo Rakaposhi (7788m) a medzi nimi splazy ľadovca spájajúce sa do jedného, putujúceho až nad dedinu Minapin. Dobití energiou sme prekonali posledný exponovaný úsek a ocitli sa na lúke.
Funguje tu čosi ako bufet, v šiatri uvarí ujo čaj a čokoľvek na jedenie. Dá sa tu aj prespať, my sme volili svoj vlastný stan, ktorý tu potom zvyšok dňa stál sám ako vojak v poli. Výstup a zostup sa dá spraviť za jeden deň, ale stojí za to ostať dlhšie, okrem iného pre divadlo ranných lavín zosúvajúcich sa spod steny pri Rakaposhi.
Karimabad, Ultar medow
Do Karimabadu sme sa presunuli opäť jeepom, je to síce nepomerne drahšie ako miestna doprava Suzuki, ale ušetrili sme čas. Spoje sú z tohto konca sveta riedke. Šofér nás vyložil priamo pred hotelom Blue Moon, zrejme si takto navzájom pri podnikaní miestni pomáhajú. Pri zápise do knihy hostí sme neverili vlastným očiam, práve dnes sa tu ubytovali dvaja Slováci! Hneď som ich začala hľadať, nakoniec sme sa stretli na našom poschodí a celý večer prerozprávali v rodnej reči. Aká to zmena. Turisti, “bieli“ a ešte k tomu zo Slovenska. Večer sme sa prešli mestom a zistili, že je plné komercie - suvenírových obchodov a tak sa nám peňaženky trochu stenčili aj napriek možnosti zjednávania.
Ocenili sme aj prítomnosť internetu, inak v Pakistane dosť málo frekventovaného. Na druhý deň sme sa vybrali naľahko, tentokrát bez nosiča alebo sprievodcu na miesto zvané Ultar medow. Nevedeli sme sa z rázovitého mesta vymotať a nájsť správnu cestičku, a tak sme sa nalepili na neznámeho domáceho. Po chvíli sme boli jasní a on pochopil, ako tápame. Celú cestu nás potom viedol. Nikto iný v ten deň z domácich hore nešiel, takže neverím, že to bola náhoda J. Exponovaný chodník opäť raz precvičil moje nervy, chodník široký meter, z jednej strany so zrázom 100-200 m dolu k rieke. Ostrý Roháč a Bessegen ma zjavne dosť nevycvičili. Po strmom výstupe kamením popri ľadovcovej riave sme sa dostali akoby do kotla obkoleseného štítmi vrchov ako napríklad Ultar a Lady finger. Názov Ultar medow opäť nesklamal, stáli sme na krásnej zelenej lúke, s výhľadom na čierny splaz ľadovca. Nechýbal hotel (malý kamenný domček), manažér a čaj.
Pobúrila nás cena Pepsi Coly za 200 rupií (bežne stojí celé menu jedla do 100 rupií). Na druhý deň to mala byť prechádzka na vyhliadkový bod nad mestom, ale stúpanie sa vyrovnalo predchádzajúcemu dňu. Značenie nejasné, ale kamenní mužíci na záver nesklamali a doviedli nás popri políčkach domácich až na vyhliadku. Pod nami sa rozprestrelo celé údolie Hunza, preťaté riekou rovnakého mena, pevnosti Altit a Baltit (stojí za návštevu) a nespočetné množstvo políčok pripomínajúcich ryžové polia. Všade okolo nás končiare štítov, výhľady na starú známu horu Rakaposhi... Tu sme si so smútkom v duši uvedomili, že náš pobyt v horách sa týmto miestom končí. Čaká nás už iba putovanie späť do Gilgitu a potom Islamabádu.
Rawalpindi
Návrat zo severu Pakistanu do Islamabádu sme si zjednodušili letom z Gilgitu. Po kúpení letenky je síce v danej oblasti vždy riziko, že môže byť let zrušený (kvôli počasiu), ale nám to vyšlo. A tak sme namiesto 17 hodinového drkotania v autobuse obdivovali z výšky horu Nanga Parbat a konečne precítili jej výšku a prevýšenie. Preletom sme ušetreli čas, a tak sme sa rozhodli pre prehliadku pravého arabského bazáru v Rawalpindi a budhistických vykopávok v meste Taxila pri Islamabáde. Ak som sa v Islamabáde necítila bezpečne, Rawalpindi na to zmenilo pohľad. Tu som si nebola naozaj ničím istá.
Na uličkách kvantá ľudí, dopravných prostriedkov, chaos... Držala som sa v tesnom závese za naším sprievodcom, s ktorým sme sa po troch týždňoch v horách opäť zvítali, ale nakoniec som si na pocit neustálej neistoty zvykla a vytiahla fotoaparát. Nikto nám nič zlé nespravil, ani počas celého pobytu v Pakistane, ani v Rawalpindi, ale bola to pre mňa tak atypická situácia, že som sa necítila príjemne. Pre atmosféru však trh stojí za to vidieť, nájde sa tu všetko, od domácich potrieb, cez korenie až po šaty.
Taxila
A trochu kultúry na záver... Približne 30 km od Islamabádu sa rozkladá mestečko Taxila (od roku 1980 v UNESCO). Exkurziu sme absolvovali s naším sprievodcom, ktorý si prenajal taxikára na celý deň, čo bolo rozumné, inak by sme na prehliadku potrebovali celý deň. V mestečku sa nachádza múzeum a na jeho perifériách vykopávky a obydlia symbolizujúce budhistický život. My sme navštívili dve z nich – Dharmarajika a Jaulian. Dharmarajika je budhistická stúpa, postavená v 3. storočí p.n.l. Na mieste zvanom Jaulian je niekoľko malých stúp v zachovanom stave na pôvodnom mieste. Zaujímavé. Záver: Všetka krása života stojí nejaký ten risk. A Pakistan za to určite stojí.
