S batohmi cez Altaj

Letná dovolenka v Rusku? A na Sibíri? Priatelia a najbližší príbuzní si začali ťukať na čelo, keď sme im oznámili, že tento rok sa počas letných mesiacov za poznávaním a turistikou vyberieme na ďaleký východ, na Altaj...

Vzápätí začali vymýšľať hrôzostrašné scenáre o únosoch a výkupnom, ktoré za nás budú musieť zaplatiť, či o krádežiach, ktoré nás môžu postihnúť. Nakoniec však rezignovali a zvedavo sa pýtali, kam to vlastne presne chceme ísť...

Altajská republika...

... je od roku 1991 súčasťou Ruskej federácie, susedí s Kazachstanom, Mongolskom a Čínou. Nachádza sa v západnej oblasti Sibíri. Pre jej reliéf sú charakteristické vysoké hrebene hôr a úzke a hlboké riečne doliny a kotliny. Nápad turisticky navštíviť túto vzdialenú krajinu (približne 5400 km vzdušnou čiarou z Bratislavy cez Moskvu, 5 hodinový časový posun) skrsol v našich hlavách po prezretí fotografií z pohoria Altaj (tiahne sa cez Altajskú republiku a Mongolsko) a prekvapivom zistení, že mnohé jeho zákutia pripomínajú Aljašskú prírodu. Aljaška s tyrkysovými ľadovcovými riavami, vysokými štítmi hôr zrkadliacimi sa v priezračných jazerách, medveďmi a z vody vyskakujúcimi lososmi, bola totiž vždy našim snom.

Drahé letenky a vysoká cena za prenájom áut však túto vysnívanú destináciu už dlhší čas odsúvajú nabok. A tak sme sa rozhodli pre Altaj a jeho civilizáciou nedotknutú prírodu. Nazbierali sme sa štyria (Miro, ja, Karol a Slávka) a aby sme si zjednodušili vybavovanie rôznych povolení potrebných na vstup a pobyt v Rusku, našli sme cez internet sprievodcu (Roman), ktorý pozná turistické trasy a miestne pomery v Altaji. Víza sme získali päť dní pred odletom. trek_altaj_1V ten deň traja z desiatich žiadateľov víza nedostali. Získať oficiálne pozvanie do Ruska totiž nie je vôbec jednoduché a možnosť, že sa človek sám ako turista vyberie do tejto krajiny, je v podstate utópiou.

Barnaul

V určené ráno sme sa po zvítaní a zhodnotení veľkosti batožín a vypätia na tvárach z ich hmotnosti usadili v lietadle. Boli sme plní očakávania – tešili sme sa na let, Moskvu, vnútroštátnu linku do Barnaulu – hlavného mesta Altajského kraja - jednoducho na všetko, čo nás čakalo. V Rusku ešte nikto z nás nikdy nebol. Matne sme si spomínali na azbuku a v rýchlosti sme zisťovali, aké sme mali známky z ruštiny. Medzi prvé prekvapenia patrilo vnútroštátne lietadlo, letisko v Barnaule a registrácia na úrade v Gornoaltajsku – hlavnom meste Altajskej republiky. Po upozorneniach od vzdelanejších priateľov sme čakali, že poletíme sediac na drevených laviciach spolu s rôznym dobytkom. Nič také sa však nekonalo. Lietadlo síce nebolo najnovšie, z polospánku nás budili tri neúnavné muchy, letušky nevedeli počítať po anglicky, ale inak bolo všetko štandardné ako v iných európskych leteckých spoločnostiach.

Na letisku v Barnaule nás privítala hmla a porozostavovaní ľudia v uniformách, ktorí nám bránili čokoľvek fotografovať. Letisková budova bola maličká, hoci hlavné mesto má vyše 600 000 obyvateľov. Naša batožina čakala na nás v “tajnej komjate“ (betónová miestnosť s rozmermi 10 krát 10 metrov), do ktorej sme mohli vstúpiť až po niekoľkých minútach a vystúpiť iba po skontrolovaní batožinových ústrižkov. Koľká starostlivosť! Dôležitejšie však bolo, že sa nám ruksaky nestratili. Pred budovou letiska netrpezlivo čakal Ivan – šofér ruskej národnosti, ktorý nás mal odviezť priamo k pohoriu vzdialenému ešte približne 800 kilometrov. Pobavilo nás, že čelné sklo na “maršrutke“ (prepravný minibus) bolo po celej ploche popraskané a poobíjané od kameňov. Ako sme však neskôr spozorovali, v altajskej oblasti to nie je nič nezvyčajné. Emisné kontroly majú pravdepodobne tiež striedme – usudzovali sme tak podľa kúdolov dymu zo všetkých možných typov nákladných áut. Čistý vzduch ostával iba za konskými vozmi, ktoré premávajú na hlavných cestách bez akýchkoľvek obmedzení spolu s ostatnými dopravnými prostriedkami.

Gornoaltajsk

Hlavné mesto altajského kraja - Barnaul sme spoznávali spoza okien asi polhodinu. Vyvolávalo vo mne dojem pochmúrnosti. Možno to bolo slabým pouličným osvetlením, možno počasím, pretože slabo popŕchalo. Architektúra nás neočarila. Videli sme všeličo - od panelákov cez tehlové domy až po dreveno-plechové domčeky. O to viac nás zaujali dedinky, ktoré sa zjavovali popri ceste k pohoriu. Niektoré boli väčšie, iné tvorilo iba zopár domov. Všetky boli drevené a spestrené “báňou“, ktorá slúži ako kúpeľ a sauna. Táto drevená stavba pripomína tvarom indiánsky šiator s otvorom pre odvádzanie dymu na vrchu. Kostol ako typický znak slovenskej dediny sme zaregistrovali iba jeden jediný. Bol tiež drevený s cibuľovitou vežičkou. Počas divokej a rýchlej jazdy sa nám ho však nepodarilo zdokumentovať. Klasické krčmy a hostince v Altajskom kraji neexistujú, popri ceste však stoja malé domčeky alebo skôr búdy, v ktorých sa možno najesť, kúpiť zopár drobností a oddýchnuť si.

Pôvodná predstava o tom, že nič domáce nezjeme, že všade bude špina, málo potravín a nebezpeční ľudia, sa rýchlo rozplynula. Za pultom sa nachádzali všetky možné druhy sladkostí a nápojov – zahraničných i domácich, stoly boli upravené, boršč so smotanou chutil vynikajúco a tetušky v zásterkách a čepcoch, ktoré nás obsluhovali, boli usmievavé a milé. Vďaka absolvovaniu registrácie pre pobyt v Rusku, presnejšie v hlavnom meste Altajskej republiky Gornoaltajsku, sme sa oboznámili s tamojšou byrokraciou a promptnosťou úradníkov. Keď sme vstúpili do miestnosti v dvojposchodovej budove, akoby sme sa vrátili do socialistických čias. Nielen zariadením kancelárie, ale najmä pomalosťou vybavovania. Jednotlivé formuláre sme boli povinní vyplniť v azbuke, čo nás najprv pobavilo, ale vzápätí psychicky úplne zruinovalo. Odpisovali sme jeden od druhého, ale na niektoré písmená si nie a nie spomenúť.

Asi po hodine sme to mali konečne za sebou. Ak sme si však v tej chvíli mysleli, že na vstup do krajiny máme všetky potrebné dokumenty, mýlili sme sa. Asi 100 kilometrov od miesta, kde nás mal šofér na základe dohody vysadiť, stála pri ceste malá búda (vojenská stanica) a pri nej závora, spustená cez “cestu“. Pri závore stáli dvaja vojaci. A tu, v plechovej miestnosti 2 krát 1 meter a káblami vedúcimi rôznymi smermi, sme drsnému chlapíkovi akoby z kovbojského filmu diktovali naše miesta narodenia.

Pred sebou mal nádobku plnú ohorkov z cigariet a nepretržite fajčil. Zdalo sa, že tu strávime zvyšok pobytu. Asi takto nejako si predstavujem výsluch v krajinách komunistického režimu a svoje vtedajšie pocity by som charakterizovala ako zmes údivu a neistoty. Nakoniec nás pustili ďalej, avšak s podmienkou, že na hlavnom veliteľstve v akomsi mestečku musíme oznámiť, že oblasť mienime o niekoľko týždňov opustiť iným “východom“, ako bol ten, ktorým sme vstúpili. Nakoniec všetko dobre dopadlo. Prešli sme do pohraničnej oblasti (Mongolsko, Kazachstan) a náš trek sa mohol začať. Neviem si predstaviť, že na vstup do Galanty, ktorá je približne 80 kilometrov od slovensko-maďarskej hranice, by sme potrebovali vojenské potvrdenie.

Dedinka Ťjungur

trek_altaj_2 Prvý kontakt s altajským domorodým národom (tvorí až 28 % obyvateľstva Altajskej republiky) sme zažili v dedinke Ťjungur, ktorá sa nachádza priamo na úpätí pohoria Altaj. Obchod, v ktorom sme si plánovali nakúpiť potraviny na približne deväť dní strávených mimo akejkoľvek civilizácie, a teda aj bez možnosti doplniť si zásoby, vyzeral skôr ako domček na bývanie. Sortiment bol dostatočný, veď dedina je východiskovým bodom pre turistov a horolezcov smerujúcich pod najvyššiu horu Altaja i Sibíri – Beluchu (4 506m), a tak je obchod dobre zásobený. Základ našej stravy tvorila ryža, cestoviny a “grečka“ (pohánka).

K tomu dobre mastná biela slanina, mäsová konzerva, cibuľa, cesnak, chlieb, vodka, chalva a do ruky “moroženoje“ (zmrzlina). V obchode sme spravili tržbu aj napriek tomu, že potraviny boli o niečo lacnejšie ako u nás. Pre domácich sme raritou neboli, avšak jedna žena s dieťaťom nás oslovila a tiež sa nám pochválila, kde už bola - povedala názov dediny, ktorá je od Ťjunguru vzdialená asi 5 kilometrov. Tu si človek uvedomí relatívnosť i zmysel bytia, veď možno tá Altajčanka vedie šťastnejší a vyrovnanejší život než ktokoľvek z nás... Postupne sme prestali vnímať, že sme v Rusku, keďže črty na ošľahaných tvárach domorodcov boli mongolské a s ruským vzhľadom nemali veľa spoločného. Usporiadanosť a krása drevených domov s modrými okenicami chudobu tejto oblasti na moment zakryli, no bosé deti, ktoré sa veľkými smutnými očami pozerali, ako jeme zmrzlinu, či trojročné dievčatko behajúce po ulici bosé a pýtajúce si peniaze za fotenie nás vrátili do reality. Mladých mužov sme cez deň v dedinách nevideli a tí starší sa skôr bezcieľne potulovali.

Ťjungur je však výnimkou, pretože tam funguje niečo ako “cestovná kancelária“ – ostrieľaní fúzatí chlapíci oslovujú turistov a horolezcov a ponúkajú im svoje služby – odvoz batožiny na koňoch či v autách. Trasa nášho pešieho pochodu viedla prvé dni cez prevažne ihličnatý les a kríky popri dravej rieke Kučerla. S batohmi s hmotnosťou 25 až 30 kg sme kráčali po lesnom chodníku. Niečo podobné, ako náš systém turistického značenia v Altaji neexistuje. Výhodou tejto časti treku bola neustála prítomnosť rieky, po prvé pre vodu samotnú (varenie, hygiena) a po druhé pre jej neuveriteľné hučanie, ktoré nás ochránilo pred strachom z medveďov – nijaké praskanie konárov sme nepočuli... Krása veľhôr sa pred nami začala odhaľovať po príchode k ľadovcovému jazeru Kučerla. Spali sme v drevenej chatke na kopci s výhľadom na jazero, ktoré bolo asi 200 metrov pod nami. Za ním sa týčili končiare pokryté ľadovcami. Naozaj nádherné a pokojné miesto. A aspoň raz sme nemuseli stavať a zasa skladať stany.

Akkemské jazero, Belucha a Akkemská stena

Nasledujúce dni boli náročné vzhľadom na charakter chodníka, ktorým sme kráčali. Hustá vegetácia sa striedala s obrovskými balvanmi, bolo pomerne teplo a neustále sme klesali, aby sme mohli výšku znova nabrať. Zastihli nás prehánky, a tak sa pončá proti dažďu stali nevyhnutnou súčasťou nášho vybavenia. Odmenou za namáhavý výstup bol výhľad na údolia, jazero, končiare štítov a lúky so všetkými možnými druhmi kvetov. Objavili sme i klinčeky. Najkrajšie pohľady sa nám však naskytli o deň neskôr v sedle Karaťjurek, kde sme zároveň zdolali najvyššie miesto nášho pešieho pochodu (3 060 m). Po prechode snehovej plochy sa pred nami po prvý raz rozprestreli končiare Beluchy, Akkemská stena, nespočetné množstvo ľadovcových splazov a jednotlivé chrbty pohoria.

Medzi sivými vrchmi fialovozelenou farbou vynikal jeden sutinový kopec so zvláštnym vzorom, ktorý nám pripomínal pustatinu islandských hôr. Tri hodiny neúnavného klesania zo sedla nás delili od Akkemského jazera, miesta, kde sme prvýkrát stretli väčšie množstvo turistov (namiesto troch našich stanov ako obyčajne tu stálo ďalších 15 dočasných turistických prístreškov). trek_altaj Našou najväčšou výzvou bol ľadovec pod horou Belucha. I keď sme najprv dvojdňový výlet odložili pre zlé počasie a pomaly sa lúčili s predstavou kráčania po ľade a nocovania na ľadovci priamo pod stenou 4 506 metrov vysokej Beluchy, počasie sa nakoniec umúdrilo. Zásoby adrenalínu sme nabrali už pri prechode ľadovcovej riavy, kedy sme kráčali po kývajúcom sa “moste“ zlátanom zo železných rúrok, z drevených dosiek (sem-tam nejaká chýbala) a oceľových laniek. Početné brody ani nespomínam...

Trasa bola náročná, sutinový terén sa striedal s obrovskými kameňmi a “chodník“ sme pred sebou videli len zriedka. Asi tretina trasy viedla po moréne a niekoľko metrov sme zdolávali priamo na ľade, pričom topiaca sa voda nám zurčala rovno pod nohami. Trhliny sme vďaka pomoci nášho sprievodcu úspešne obišli... Po namáhavých ôsmych hodinách nepretržitej chôdze, počas ktorej sa prestávky rátali na sekundy, sme dorazili do “turbázy“(základný horolezecký tábor) vo výške 2 960 metrov. Bol to naozaj zvláštny pocit. Všade naokolo iba ľadovce, štíty, sneh a pár stanov na moréne medzi obrovskými skalami.

Takto sa asi cíti mravec na zemi. Predstava, že spíme na ľadovci ďaleko od akejkoľvek civilizácie či pomoci v prípade núdze (mobilný telefón je tu zbytočný – nijaký signál nie je v celom pohorí), nám nedovolila zaspať. Keď sa nám to ako-tak podarilo, nad ránom nás zobudili dve kamenné lavíny, ktoré padali priamo z Akkemskej steny. Bol to desivý neutíchajúci rachot a pri reálnom zhodnotení ochrany, ktorú nám poskytovali stany, som už oči vôbec nezažmúrila. Napriek zime, strachu a živelnosti prírody to bol najsilnejší a najkrajší zážitok, ktorý som si z pohoria priniesla. Nedotknutá príroda, ľadopády presvetlené slnkom, miestami hrubá vrstva bieleho snehu, jaskynky, vodopády, kvety rastúce v zdanlivo najnepriaznivejších podmienkach a nekonečná sila prírody bez akéhokoľvek zásahu ľudskej ruky.

Stepná časť pohoria

Posledné dni treku sme v spoločnosti divých koní zdolávali jeden z hrebeňov pohoria (medzi riekami Kučerla a Akkem). Hrebeň so svojimi sedlami nám pripomínal Roháče. Po 11 dňoch sme sa vrátili do civilizácie dedinky Ťjungur, aby sme si doplnili zásoby, zjedli vytúženú zmrzlinu a spoznali stepnú časť pohoria, v ktorej dokonca žijú i ťavy. Boli to úmorné dva dni, ani nie tak prevýšením, ako nemeniacou sa horúčavou, ktorá sálala odvšadiaľ (teplota bola okolo 30 ºC) napriek neďalekej rieke Katuň (jednej z tokov vytvárajúcich veľtok Ob). Nájdenie stromu s tieňom nám trvalo niekoľko hodín a ešte aj o ten priestor sme sa museli deliť s nepríjemnými mravcami. Nohy sme mali doráňané od pichliačov a suchých rastlín a predstava, že pred pár dňami sme na ľadovci nosili čiapky a vetrovky sa nám zdala neuveriteľná.

Po 13 dňoch strávených v divočine pohoria Altaj, kde jediní ľudia, na ktorých sme sa mohli spoľahnúť a požiadať o pomoc sme boli my piati, a kde bezpečnosť každého z nás bola zárukou úspešného zavŕšenia treku, sme sa definitívne vrátili do civilizácie (asfaltová cesta, kravy, ľudia, autá). Prešli sme približne 140 kilometrov s prevýšením 2 200 metrov. Pri mestečku Inja sme sa stretli s naším šoférom, ktorý nás odviezol na letisko v Barnaule.

Ťažko zabudneme na rána, ktoré sme strávili v prírode Altaja. Boli očarujúce. Po otvorení stanov nás väčšinou vítalo slnko s modrou oblohou a bielymi oblakmi. Ťažko zabudneme na večery, keď najprv spŕchlo, a tak sme stany stavali za dažďa, no o pár hodín vyšli hviezdy a obloha ďaleko od rušivých svetiel civilizácie bola plná najdrobnejších hviezd, galaxií a znamení. Ťažko zabudneme na varenie nad ohňom v kotlíkoch, na čaj s uhlíkmi a so zvyškami ryže, na kúpanie vo vode vytekajúcej spod ľadovca, na najchladnejšie noci strávené na hrebeni trávnatých kopcov vo výške 2 200 metrov a na ľadovci vo výške 2 960 metrov.

Na voľne pasúce sa zvieratá, spoločenské kravy a elegantné kone, burunduky, či pištiace pišťuchy. Na nespočetné množstvo motýľov s modrými i bielymi krídlami, ktoré s obľubou vysedávali na turistických chodníkoch pokrytých konským trusom. A, samozrejme na úctivosť domácich. Dúfam a verím, že ešte niekoľko rokov človek nezasiahne do tejto ani iných oblastí Ruska a nepremení pôvodnú krásu prírody na komerčný cestovný ruch, ako sa tak často stáva v iných turistických oblastiach. -uverejnené v Krásach Slovenska, rok 2005