Napriek spoločnej komunistickej minulosti možno Mongolsko považovať za veľkú záhadu. Pre mnohých tak blízke, no zároveň vzdialené. V bývalom Československu študovalo množstvo mladých potomkov Čingischána, naši odborníci zase stavali a rozbiehali mongolské závody a fabriky.
Vznikali priateľstvá, dokonca manželstvá, ulice hlavného mesta Ulánbátar dodnes križujú populárne Karosy... Ako malý chlapec som mal kamaráta, syna kožušníka, Paľka. Prežili sme detstvo v minulom režime a dodnes si spomínam na niekoľko charakteristických príhod z tej doby. Kde sa vzali, tu sa vzali, zopár krát prišli za Paľkovým otcom na návštevu vysokoškolskí študenti zo spriatelených krajín Ázie. Nerozoberali školské učivo ani nenadväzovali družbu. Prišli ponúknuť kožušiny striebornej líšky. „Tam doma ich máme ako vy holubov“, hovorili so smiechom plynulou slovenčinou. Ako chlapca ma bez väčšieho záujmu napadlo: Kde to tí Vietnamci zobrali? Dnes to už viem. Tí chlapi boli viac hnedí ako žltí, zo stepi vysokí, dobre stavaní, ploské tváre, divoký výraz. Boli to Mongoli.
Kamaráti zo stepí
Napriek spoločnej komunistickej minulosti možno Mongolsko považovať za veľkú záhadu. Pre mnohých tak blízke, no zároveň vzdialené. V bývalom Československu študovalo množstvo mladých potomkov Čingischána, naši odborníci zase stavali a rozbiehali mongolské závody a fabriky. Vznikali priateľstvá, dokonca manželstvá, ulice hlavného mesta Ulánbátar dodnes križujú populárne Karosy a v samotnom centre vraj ešte stále funguje kedysi najpopulárnejšia reštaurácia Praha.
Aj v súčasnosti je Mongolsko hojne navštevované našimi rybármi, pričom najpopulárnejšie miesta sú v okolí Ulánbátáru na rieke Túl. Na druhej strane však väčšina verejnosti nemá o mongolskej realite ani tušenia. V predstavách je hlboko zakorenený obraz kočovníkov, nekonečných zelených pláni, stád huňatých jakov a divokých koní. Paradoxne je to skutočne tak. K tomu treba pridať pocit absolútnej opustenosti a slobody.
Ulánbátar - Červený bohatier
Vstupnou bránou do krajiny je hlavné mesto Ulánbátar. Výraz vstupná brána je v tak obrovskej a málo zaľudnenej krajine skutočne opodstatnený. Majú tu sídlo kultúrne aj štátne inštitúcie, práve tu možno vybaviť všetky povolenia a výnimky, či zohnať nevyhnutné veci na výpravu do nekonečných stepí. Súvisí s tým aj reprezentatívny názov, v preklade znie heroicky Ulánbátar – Červený bohatier. Akoby Mongoli chceli každému pripomenúť: „Pozor, vstupujete na pôdu najlepších bojovníkov sveta“. Ak však máme byť úprimní a bez okázalého rešpektu, v súvislosti s Ulánbátrom sa narozprávalo najmä veľa vtipov.
Metropola Mongolska je v našich zemepisných šírkach považovaná predovšetkým za symbol zaostalosti, či kultúrnej spomalenosti. Väčšina názorov je bez reálnej skúseností a výpovede Slovákov s mongolskými skúsenosťami sa rôznia. „ Obdivujem, že takéto mesto dokázali vôbec v tej pustine vybudovať“, povie vám jeden. „Omyl v púšti“, povie druhý. V skutočnosti ide o unikát. V prakticky ľudoprázdnom Mongolsku, s rozlohou ako západná Európa a 2,2 miliónmi obyvateľov, pôsobí hlavné mesto ako zásah mimozemšťanov. Žije tu štvrtina všetkých ľudí, čo pôsobí v porovnaní s obrovským zvyškom krajiny prinajmenšom zvláštne. Japonskí zajatci z druhej svetovej vojny tu začali pod palicami Sovietov budovať skutočný skvost. Vybláznilo sa pritom veľké množstvo architektov a väčšinu z nich by sme mohli počastovať prívlastkom dobrodruh alebo zločinec.
O tom sa možno presvedčiť hneď pri pohľade na mamutiu tepelnú elektráreň, čo dymí cez celé údolie rieky Túl. V dĺžke asi šesťdesiat kilometrov sú popri prakticky jedinej hlavnej ulici roztrúsené stovky panelákov. Kompozíciu spestrujú chátrajúce megalomanské stavby, ktoré nechali sovietskí stavitelia napospas osudu. Mongolom pochopiteľne nenechali ani finančné prostriedky na dokončenie, ani právnu moc. V okrajových štvrtiach sa panelová zástavba plynulo mení na obrovské stanové kolónie a o niekoľko kilometrov sa akosi prirodzene mení asfaltka na poľnú cestu v stepi. Mongoli totiž neprišli pevným domom dodnes na chuť. „V jurte sa žije oveľa lepšie ako v paneláku“ smejú sa. Len ťažko tu niečo zmeniť.
Synovia stepi nemajú žiaden vzťah k pôde a stále tak platí a ešte veľmi dlho aj bude - Čo Mongol, to kočovník. Typickým príkladom je situácia, keď ulánbátarskí bezdomovci odmietli sadenice zeleniny od magistrátu a darované pozemky od mesta hneď predali a zostali radšej na ulici. O chátrajúce domy a okolie sa tak prakticky nikto nestará, ich obyvatelia udržiavajú v čistote len samotné byty. Odpadové šachty tak chŕlia svoj nevábny obsah hneď vedľa vchodov, vyprahnutá step sa mieša s kamením predmestských ulíc a víriaci prach dodáva obrazu pocit beznádeje. A tak tu možno vidieť veci ako nikde na svete. Popri bizarných betónových továrňach sa krčia jurtové kolónie, paneláky zatieňujú staré chrámy, cestnú premávku spestrujú tradiční kočovníci na koňoch.
Kraj Červených pieskov - Uláncav
V centre Ulánbátáru však na veľké prekvapenie jazdí množstvo áut západných značiek. Podľa domácich je väčšina kradnutých z Číny. A tak Toyoty, Hondy, či terénne Isuzu kľučkujú pomedzi staré Lady a Moskviče. Samozrejme netreba zabudnúť na autobusy dôverne známych tvarov. Populárne Karosy. Často ide o staré vyradené kusy, a ak máte šťastie, pod nánosom prachu si možno prečítať trebárs: ČSAD, pravidelná linka Praha – Bratislava. Šofér je však Mongol.
Napriek naoko drsnej realite, všade cítiť život. Ulice sú plné detí a starcov pri stole s kartami, nechýbajú nepostrádateľní alkoholici, večer sa podniky zaplnia mladými, moderne oblečenými ľuďmi. Moderný prístup majú aj zástupkyne najstaršieho remesla, ktoré sa prechádzajú priamo v centre mesta pred hotelom Ulánbátar.
Na druhej strane kočovníci na rozľahlých stepiach ignorujú politiku a okolitý svet, mnohí nevedia ani meno prezidenta. Aj to súvisí s Mongolskou mentalitou, ktorá sa vyznačuje poriadnou dávkou fatalizmu. Stáročný boj o prežitie v tvrdých klimatických podmienkach a krvavých stretoch s nepriateľmi zostal v potomkoch Čingischána hlboko zakódovaný. Priemerná nadmorská výška tu dosahuje 1580 metrov a Mongolsko tak patrí k najvyššie položeným krajinám sveta.
S tým súvisia extrémne teploty. Bežne sa pohybujú v zime od mínus tridsať do plus štyridsať v lete. Zaujímavá je skutočnosť, že ľudia sa dokonca ešte aj dnes pohybujú v meste ako vo voľnej stepi. Automobily kľučkujú po ceste bez akýchkoľvek pravidiel, akoby Mongoli zabudli, že už nesedia v sedle koňa. Je pritom dokonalou záhadou, ako sa im podarí navzájom vyhnúť. Tento problém je však aktuálny iba v meste. Na šírej, rovnej a nedohľadnej stepi by sa nič nestalo, ak by aj šofér zaspal.
Karakorum, Erdenedzú, Chorgo
Objektívne treba povedať, že hoci je Mongolsko veľmi tradičnou krajinou, ani tu nemožno zastaviť dravé kapitalistické myslenie. Moc peňazí už dávno prenikla do hlavného mesta a postupne sa čoraz viac tisne aj na kočovný vidiek. Väčšina ľudí si to trpko uvedomuje pri každej opätovnej návšteve. „V pustinách a šírej stepi akoby neexistoval čas“, utešujú sa stále zarytí cestovatelia. Postupne to však prestáva platiť a komerčné myslenie ovláda dokonca aj život Catánov. Títo pôvodom turkickí chovatelia sobov žijú v okolí nádherného jazera Chövsgöl na severozápade krajiny. Zhruba sedemdesiat rodín síce dodnes býva v kožených vigvamoch, ich hlavným zdrojom obživy sú ale doláre od turistov. Za návštevu a fotografovanie tak zacvakáte v tvrdej mene.
O ďalších turistických perlách nehovoriac. V starom sídelnom meste Karakorum s kláštorom Erdenedzú, či pod sopkou Chorgo treba doslova utekať pred nájazdmi predavačov suvenírov. Samozrejme, niečo treba vyťažiť aj zo slávy Čingischána. Hádam na každom trhu dostať zaručene pravé a výkonné luky, dokonca jednou z hlavným atrakcií Ulánbátaru je tzv. Čingischánov tábor. Samozrejme s niekoľkými naaranžovanými jurtami, kožami snežného leoparda a fotomodelom – starčekom v mongolskom kroji. A tak, hoci sú Mongoli naďalej verní tradičným jurtám, týmto tempom môže z ich hláv už o niekoľko rokov vyprchať nepoškvrnená čistota mysle.
Foto: mongoliatourism.gov.mn a bluepeak.net/mongolia/
