Uháňame širokou rovinou, kopce a zasnežené končiare ustúpili niekam do diaľky. Alberta je od prvého kilometra iná ako Britská Kolumbia. Iné značky, iné cesty, iné kempy.
Po pristátí na letisku vo Vancouveri priateľ Noro len nechápavo krútil hlavou nad našou voľbou letieť touto známou firmou z Veľkej Británie. Ponuku som akceptoval pre prijateľnú cenu aj slušné nadviazanie na nasledujúci prípoj. Všetko sa zdalo byť v poriadku, v čase odletu sme sedeli v kabíne pripravení zniesť prvé sekundy do odlepenie sa lietadla z betónu runway vo Schwechate. Očakávanie sa zmenilo v neistotu, pretože Airbus do Londýna nie a nie odštartovať.
Vysvetľovanie kapitána lietadla príčin meškania bolo také nezrozumiteľné, že neostávalo nič, len zachovať pokoj a veriť, že čas medzi príletom a odletom nasledujúceho spoja tou istou spoločnosťou bude na prestup stačiť. Už keď nás letušky posielali aj s batožinou dopredu, aby sme na čakajúci Boeing 747 400 dobehli, začínal som tušiť zradu. Čo z toho, že sme v autobuse, vezúcich pasažierov do odbavovacej haly, boli prví, keď ten čakal aj na posledného! Už informácia prvého zamestnanca spoločnosti bola zdrvujúca – postavte sa do jednej z dlhých radov čakajúcich pasažierov s nápisom TO LATE, Príliš neskoro! Ako to? Čo teraz?
Našťastie sa nás, bezradných, ujala staršia pani za pultom a behala s nami krížom-krážom po obrovskej hale, až narazila na obrovského černocha, ktorý so stoickým pokojom zavrtel záporne hlavou a opakoval svoje To late definitívne. Stará pani rezignovala a začala nám zháňať náhradný spoj, pretože „naše“ lietadlo už bolo vo vzduchu. Vrtenie hlavou nasvedčovalo, že ani nájdenie náhradného letu nie je jednoduché. Nakoniec sa vzdala úplne a každému z nás troch podala nielen nové letenky, ale aj zatavené vrecko, v ktorom sa skrývali poklady, nevyhnutné pre núdzové prenocovanie. Letieť totiž budeme presne o 24 hodín neskôr, teda až zajtra...
Nájsť spoj k jednému z mnohých hotelov, posiatych okolo plochy letiska, uistiť sa, že týmto spojom sa ráno dostaneme aj späť, vybavenie pobytu a konečne si sadnúť k neskorej večeri na úkor BA, bolo treba riešiť v napätej atmosfére. Najskôr som musel oznámiť Norovi do Vancouveru, že dnes nepriletíme. Zlý začiatok, dobrý koniec?
Kanadský Vancouver
Ráno sme mali času dosť, ale odviezť sa do džungle Londýna sme sa neodvážili. Pri kontrole našich leteniek sme si vydýchli – máme tu rezervované miesta! Lenže BA pokračovali v skúšaní našich nervov. Tentoraz sa čakanie odohralo v odletových priestoroch terminálu a vždy sa o niečo predlžovalo. Zase bez vysvetlenia. Rýchlo zavolať Norovi, aby s meškaním počítal – a potom sa už usadiť do obrovského oceľového vtáka. Budeme vo vzduchu nepretržitých 9 hodín.
Ale ešte aj tu nás na rampu hneď nepustili. Konečne letíme nad Škótskom a južnou časťou Grónska, smerujeme nad americký kontinent zo severovýchodu okolo Baffinovho ostrova a krížom na západné pobrežie, kde leží Vancouver, považovaný za jedno z najkrajších miest na svete. Našťastie usmiaty Noro nás víta s otvorenou náručou. Je po starostiach? Zdá sa, že áno. Napriek neskorému času (je hodina pred polnocou miestneho času) prechádzame nočné veľkomesto a končíme v domčeku v časti v jeho severozápadnej časti, veľmi výhodnom mieste pre zajtrajší odchod.
Ranný Vancouver
Otázok aj odpovedí je veľa, zoznamovanie a boj s časovým posunom (o deväť hodín menej ako u nás) nás nakoniec uložili na nočný odpočinok. Som spokojný - máme rezervované osobné auto, ktoré zajtra s Norom vyberieme, zaplatíme zálohu a hneď nabehneme na očakávané hltanie kilometrov s neustálymi prejavmi nadšenia pri pohľadoch na kanadskú prírodu. V požičovni nám „ s prižmúrením oka“ dali v dohodnutej cene o stupeň vyššiu kategóriu. Ukázalo sa, že nám pripravili obrovské auto značky Mercury, v ktorom je viac priestoru ako v bývalej Volge. Má však jednu zásadnú chybu – ním nemôžeme absolvovať celú cestu, len Kanadu a pobrežné štáty USA. To som sa dozvedel na poslednú chvíľu a tak som musel už po niekoľkokrát narýchlo meniť plán a improvizovať.
Navyše nad nami stále visela neistota, či nebudeme mať z neznámych dôvodov problémy so vstupom na americké územie. Tento hektický bod trápil nielen nás, ale každého, kto prichádza do Štátov bez víza. Tak si teda všetko vybav, vyplň elektronickú registráciu ESTA, kúp si letenku tam aj nazad – a pri vstupe Ťa pošlú domov. Bez udania dôvodu! Preto sme sa rozhodli jednak pristáť v Kanade a odtiaľ aj odletieť, v tom najhoršom prípade, ak čo len jedného z nás nepustia cez hranice, budeme sa túlať len po obrovskej Kanade...
A tak sa zrodila, či prirodzene vyplynula zo situácie, myšlienka dvoch veľkých okruhov. Prvý Severný (Kanada a časť štátu Washington) a druhý Južný, od hraníc s Kanadou po Národných parkoch U.S.A., najjužnejšie po Grand Canyon. Takže – hurá na SEVER! Začíname prvý kolotoč, od začiatku studenší a neprívetivejší. Každý z nich s predpokladanou dĺžkou nad 6 tisíc kilometrov.
Ešte jedna nepríjemnosť: Požičovne si vyhradzujú, že auto požičajú iba osobe do určitého veku. Spĺňal ho jediný z našej trojice – Dušan. Ja aj s mojou manželkou Vierou „sme už za vodou“. Pôvodne sme sa chceli za volantom striedať, ale poplatok za druhého šoféra je 10 dolárov na deň, teda približne 350 dolárov navyše. To sme odmietli a tak celá cesta zostala na Dušanových športových ramenách.
Auto nemalo poistku, podobnú našej havarijnej. Keď sme si nechali všetky jej plusy a mínusy vysvetliť, nedalo sa nič robiť – zaplatili sme 30 dolárov na deň. Teda na prvý okruh po Kanade a časti štátu Washington po odovzdanie vo Vancouveri to bolo treba násobiť 14 dňami, skrátka celková suma sa zastavila na čísle cca 920 dolárov. Treba však podotknúť, že spotrebu malo predpísanú cca 10 l/100 km, malo automatickú prevodovku, klimatizáciu – teda luxus. Tankovať sme mali najlacnejší benzín, aký nájdeme. To bola malina:
V Kanade nie sú míle, ale kilometre a benzín sa kupuje ako u nás – na litre. Jeho cena kolíše podľa odľahlosti miesta. Pri našom prvom „pokusnom“ tankovaní stál liter 1.089 CAD. Rozdiel medzi americkým a kanadským dolárom bol v tomto čase veľmi nepatrný v prospech amerického. Pri platení v oboch krajinách používali kurz 1:1. Z toho vyplýva, že v Kanade bolo pre nás asi všetko o niečo drahšie (potraviny, benzín, kempy, rôzne poplatky). V Spojených štátoch sa predávajú pohonné hmoty nie na litre, ale na galóny (galón - americká objemová jednotka, 3785 l pre tekutiny. To znamená, že pri cene pod 3 doláre za galón vychádza liter na približne 0,79 dolára. V tom čase bol kurz dolára (či už amerického alebo kanadského) 26 Sk (uvádzam pre ilustráciu starú menu), tak liter stál okolo 20 Sk! No nekúp to! (pre porovnanie cena benzínu u nás bola cca 1.2 Eura/liter. V chvate nakupujeme prvé potraviny, vodu a najmä plynové bomby do horolezeckého variča, v požičovni Budget v strede veľkomesta s radosťou kvitujeme, že auto, ktoré máme rezervované, je nádherný, skoro nový cestný krížnik, v ktorom prejsť plánovaných 6 tisíc km bude pohodou. Po rozlúčke s Norom a jeho najbližšími sa púšťame nádhernou, novou diaľnicou na sever. Noro rieši pre nás nové tajomstvá amerického auta, Dušan pozorne načúva.
Spomienka na Pemberton
Pre mňa osobne bola táto cesta veľmi emotívnou spomienkou na rok 1988, kedy sme s dvomi priateľmi absolvovali horolezecké podnikanie v Pobrežných vrchoch, cez ktoré teraz budeme prechádzať. Prvý pohľad patril kamennému monolitu Squamish Cheef, ktorý aj vtedy a aj dnes patrí ku krásnym tréningovým areálom skalolezcov z celého sveta. Nasledovala perla Západného pobrežia – mondénne stredisko zimných športov Whistler. Aj tu sa udiali neuveriteľné premeny. Nové zjazdovky, vleky, kabínkové lanovky a množstvo hotelov svedčia o tom, že tu sa ešte nedávno stretli športovci z celého sveta na svojej olympiáde. Ešte je zaliaty slnkom a trpezlivo čaká na bielu perinu. Tá ho prikryje čo nevidieť.
Tretie kanadská provincia - Alberta
O šiestej ráno začína klopkať dážď na stanovú plachtu. O pár minút sa kvapky zmenili na snehové vločky. Nohou skúšam povrch kaluží – a praská ľadová vrstvička. Nemali sme ísť predsa len o niečo skôr? O 6.45 začína husto snežiť. Veľké mokré vločky pokrývajú cestu aj okolie. Raňajkujeme na 135 míle Aljaška Highway v studenom vetre. Prechádzame Fort St. John a rozhodujeme sa, ktorou cestou pôjdeme ďalej. Z pochybností nás vyviedlo „super info“ stredisko o pár kilometrov ďalej v Taylore, kde sa na pamiatku nechávame odfotografovať. Pomaly sa dostávame do Dawson Creeku, bývalého „hlavného mesta“ Zlatej horúčky. Konečne nachádzame aj pamätník nultej míle tejto hlavnej spojnice so severom a bez pamiatky to nejde.
No a sme na hranici provincie Alberta. Tu je cena benzínu nižšia vďaka blízkej rafinériii a celého ropného strediska v Edmontone. Podľa informácií pani Portugalky z Tayloru cesta do Jasperu, ktorý je náš postupný cieľ, je už dokonalá. Nesie meno Big Horn Highway – cesta Veľkorohej divej ovce. Až tu vidíme prvú z obetí voľného odchovu, kde ovce nie sú nijako chránené pri prechode cez dopravnú tepnu. Do Jasperu sa dnes nedostaneme, nocľah nám poskytol kemp pri Musreau Lake. Dnes sme prešli po perfektných cestách ale za komplikovaného počasia bez 4 kilometrov pol tisícovky. Tak by to malo byť každý deň.
V tieni Skalnatých obrov
V noci chvíľu pršalo, potom bubnovanie kvapiek prestalo a utíšil sa aj vietor. Dušan skoro každý deň vynachádzal inovácie jeho spôsobu a miesta prenocovania, ktorej som sa musel, aspoň čiastočne, prispôsobiť aj ja. Dnes použil novú fintu – bude spať na prednom sedadle na mieste spolujazdca. Pri jeho výške skoro 190 centimetrov to bola odvaha. Ale vlastne takéto malé dobrodružstvo sa opakovalo každý deň.
Že s medveďmi v tejto oblasti nie sú žarty, svedčí aj plagátik s výstražným textom na dverách toalety v našom dnešnom kempe. O pol ôsmej sa obloha aspoň čiastočne roztrhala a teplota je potešiteľná: sú 3 stupne nad nulou! Aká lahoda! Uháňame širokou rovinou, kopce a zasnežené končiare ustúpili niekam do diaľky. Vidíme poľnohospodársky obrobenú pôdu, po prvýkrát na doterajšej ceste. Až neskôr nastupujú aj lesy. Alberta je od prvého kilometra iná ako Britská Kolumbia. Iné značky, iné cesty, iné kempy. Tie sú drahšie a skromnejšie vybavené, dokonca mnohé z nich bez pitnej vody.
Pri cestách je odpočívadiel ako šafranu, krajnice iba vysypané štrkom. Pár kilometrov pred osadou Grand Cache odbočuje doprava medzi lesy cestička a šípka nás posiela vedľa Sheep Creeku, Ovčieho potoka, do vnútra Willmore Wildernes Parku. Cesta sa končí a úzky chodník nám predstavuje nádherný výhľad na Sulphur Gate, Sírnatú bránu nad riečkou, úplne skrytou na dne rokliny. Dvaja chlapi, ktorí to očividne so zvieratami vedia, ponúkajú jazdecké kone na takúto prechádzku. Keď som sa spýtal, či tu niekde nie je pitná voda, mladší z nich s dobráckou indiánskou tvárou, skočil do prívesu a priniesol mi zopár plastikových fliaš s vodou. Naše žieňa neodolalo a poprosilo o zvečnenie v určite zaujímavom prostredí.
Vraciame sa na štyridsiatku a pred Hintonom odbočujeme na slávnu cestu č.93, ktorá vedie popod najvyššie štíty tejto oblasti Canadian Rockies. No nebude to zadarmo: za jej použitie zajtra zaplatíme v hotovosti 19 a pol dolára, čo nás oprávňuje pohybovať sa v národných parkoch Jasper a Banff do pozajtrajšieho podvečera. Pre istotu budeme spať ešte pred ich hranicou. Nachádzame kemp pri jazere Wildhorse a tešíme sa z večernej pohody. Je bezvetrie, okolo panenské ticho a nad nami sa už ježia zasnežené štíty s výškou aj cez 3 tisíc metrov. Najvyšší (a pre mňa najkrajší) je Mount Robson, na ktorý sme podnikli v roku 1988 malú horolezeckú výpravu, lenže z opačnej strany, ako ho vidím dnes. Čas nám nedovoľuje zájsť k päte obrovskej, niekoľko stovák metrov vysokej stene. Ráno navštívime klasické turistické centrum tejto časti Kanadských skalnatých vrchov – Jasper... Pokračovanie článku a viac zápiskov z ciest Jozefa Trabalku sa dočítate na autorovom blogu: trabalka.blogspot.com
