Mnohí považujú Mozambik za krajinu s najkrajšími plážami v Afrike. Tak sme sa o tom rozhodli presvedčiť aj my. Pritom cestovať po Mozambiku nie je zase tak jednoduché. Cesty bývajú v dezolátnom stave, premávku spomaľuje množstvo ľudí na okraji vozovky.
A domáci s obľubou robia časté prestávky. A tak sme ešte v Juhoafrickej republike premýšľali, ako sa do Mozambiku najlepšie dostať. Nakoniec zvíťazila suchozemská trasa. A tak sme vyrazili z mesta Nelspruit autobusom do hlavnej metropoly Mozambiku – Maputa. Približne päť hodinová cesta klimatizovaným autobusom ubiehala bez problémov, akurát sa rázne zmenila tvár krajiny po prekročení hranice. Akoby som aj cez okno cítil tu vlhkosť a stúpajúcu teplotu. Popri ceste sa začali postupne objavovať stánky so všetkým možným, príbytky vyzerali čoraz chudobnejšie, no ľudia v pestrofarebnom oblečení mi pripadali spontánnejší, veselší a priateľskejší ako v JAR.
Maputo
Ešte doma som si uvedomil, že vlastne ani neviem, čo môžem od krajiny ako Mozambik očakávať. Krajiny, ktorá sa od Portugalska osamostatnila až v roku 1975 a kde ešte v 90-tych rokoch prebiehala krvavá občianska vojna. Pritom, na zástave je v erbe krajiny okrem iného zobrazený aj kalašnikov. Konflikt spôsobil úpadok ekonomiky a Mozambik sa ocitol na poslednom mieste rebríčku najchudobnejších krajín sveta.
Navyše, počas občianskej vojny domáci od hladu postrieľali aj skoro všetku divú zver. Čiže na stáda antilop, byvolov a podobne tu môžete zabudnúť... Skutočne, najväčším lákadlom krajiny je nedotknuté pobrežie a priľahlé ostrovy. Ako sme vstupovali do Maputa, uvedomil som si, že čas nezastal ani tu. Kedysi bolo Maputo považované za veľmi príťažlivé mesto s uvoľnenou atmosférou. Je jasné, že aj vďaka vojne žije už iba v tieni svojej predchádzajúcej slávy. No bolo by naivné si myslieť, že ľudia tu žijú v drevených domoch a jazdia na ťavách... Aj tu pulzuje život svojim moderných tempom, zastúpenie tu majú všetky svetové firmy a v tých lepších štvrtiach to vyzerá dokonca lepšie ako u nás.
Maputo tak stojí určite za jedno alebo dvojdňovú návštevu. Historických pamiatok tu síce skutočne veľa nenájdete, no zažiť miestny temperamentný kolorit, to stojí určite zato. Preplnené ulice, pouličný predavači, hustá premávka... Pre mnohých to síce bude znieť odstrašujúco, no je nutné spomenúť, že ešte aj čašník, pritom ako vás obsluhuje tancuje. Čoskoro pochopíte, že hlavným cieľom miestnych ľudí je prežiť život v pohode, zábave a bezstarostnosti. Nie nadarmo bol Mozambik kolóniou Portugalska, pričom portugalčina je aj oficiálnym jazykom.
Brazília, ďalšia portugalská kolónia preslávená svojim uvoľneným životným štýlom má s Mozambikom veľa spoločné. Množstvo čiernych otrokov, ktorých potomkovia dnes žijú v Brazílii pochádzalo práve z tejto africkej kolónie, odkiaľ si priniesli aj svoju hudbu, tradície, temperament... Možno teda povedať, a nie je to iba môj názor, že Mozambik je malá Brazília. A tak napriek tomu, že mi Maputo pripomínalo svojimi panelovými domami obrovskú Petržalku, v reštauráciách, kluboch, baroch, či v parkoch na ulici tu život plynie svojim bezstarostným, africkým a odzbrojujúco lenivým tempom.
Tofo a Vilanculo
Za raj na zemi a najkrajšie miesto celej južnej polovice Mozambiku je považované Tofo. Letovisko, vzdialené od Maputa severne približne 200 kilometrov. Napriek tomu sme sa sem trmácali preplneným, prehriatym a maličkým mikrobusov približne osem hodín. Strašná cesta.
Na sedadlách konštruovaných buď pre drobných Ázijcov alebo školopovinné deti som nevedel vystrieť ani nohy. Tofo, hoci sa nazýva letoviskom nemožno v žiadnom prípade porovnávať s dovolenkovými destináciami ako ich poznáme napríklad zo Stredomoria. Niekoľko kilometrov dlhú a širokánsku piesočnú pláž lemuje len pár domčekov. Návštevníkov tvoria najmä potápači, surferi a mladí cestovatelia. Čiže pobrežie je tu stále nedotknuté a v žiadnom prípade sa nejedná o klasické miesto pre spálených stokilových turistov s pivom v ruke. Hoci, samozrejme nočná zábava má svoje centrá aj tu, no zväčša ide o kluby pod holým nebom, kde ubieha večer v rytme afrických bubnov.
Tofo objavili najmä surferi zo susednej Južnej Afriky, kde je síce tiež more, či presnejšie povedané oceán, no to mozambické je neporovnateľne krajšie. Pritom väčšinu návštevníkov dnes tvoria najmä skúsení ale aj menej skúsení potápači, ale aj úplní začiatočníci. Možno tu totiž absolvovať niekoľkodňoví potápačský kurz, na konci ktorého získate medzinárodný preukaz. Ešte severnejšie od Tofo je ďalšie obľúbené prímorské centrum – Vilanculo. Tu je atmosféra ešte komornejšia ako v Tofo. Možno tu pozorovať najmä prírodnú krásu neďalekého ostrovného národného parku Bazaruto alebo tráviť čas v prítomnosti domorodých rybárov. Tu ale treba dodať, že miestni ľudia napriek tomu, že sú celkom priateľskí, len neradi sú rušení cudzincami. Je teda potrebné veľmi citlivo vystihnúť, kedy ste vítaný a kedy len dočasne trpený...
Jedným dychom ešte treba spomenúť, že priam zbožne sa domáci vyjadrovali o prírodných krásach pobrežia v severnej časti Mozambiku. Chceli sme sa sem ísť pozrieť aj my, no autom by to trvalo jedným smerom tak dva-tri dni a kúpiť si letenku bolo možné iba v Mapute. S tým, že treba zabukovať dátum príletu aj odletu. Čo sa však dalo ťažko v našom časovom harmonograme zvládnuť. Infraštruktúra cestovania je jednoducho v Mozambiku ešte na veľmi nízkej úrovni. To je ale dobre... Možno tak povedať, že Mozambik je ešte jedným z malá miest nezasiahnutým globálnym cestovných ruchom, čo na jednej strane pôsobí mierne zaostalo, no na druhej strane originálne, tradične a neopakovateľne...
