Uruguajské leto sa blížilo ku koncu a my, slovenskí dobrovoľníci v Južnej Amerike, sme sa rozhodli prejsť si všetkými Uruguajcami ospevované východné pobrežie Roche...
Vyrážame z montevidejskej autobusovej stanice -Tres Cruces, v zložení štyria členovia. Dve slovenské dobrovoľníčky Monika, Lýdia, ja a náš uruguajský sprievodca Maurício. Naložíme batožinu do kufra a cesta sa môže začať. Výhľad z okna si ,,spríjemňujeme“ latino pesničkami z mobilu nášho sprievodcu, ktorý si celú cestu pospevuje. Počasie sa zhoršilo a začalo silo tak pršať, že nebolo vidno na viac ako pár metrov. Ako naschvál sa nám pokazil autobus, takže sme si v horúcom autobuse, kde prestala fungovať aj klíma museli počkať na náhradný. Ten prišiel asi o hodinku. Náš sprievodca zavtipkoval, že pešo to nie je tak ďaleko, na čo sme rezignovali, že radšej počkáme. Cesta mala trvať tri a pol hodiny, ale v krajine ako je Uruguaj nie je čas hlavnou prioritou, takže to bolo skoro päť plus hodina meškania.
Hostel del Diablo a partička kariet
Vystúpili sme v malej, kedysi rybárskej osade Punta del Diablo, ktorého názov vystihol , momentálne počasie, ako keby sa tam všetci ,,čerti ženili“. Celí premoknutí sme začali hľadať ubytovanie. V najbližšom supermarkete nám poradili Hostel del Diablo, tak sme sa po zablatenom chodníku rozhodli ísť priamo tam. Názov síce mohol spočiatku naháňať hrúzu, ale cena bola prijateľná, dokonca aj s raňajkami. Hlavne sa nám nechcelo ďalej blúdiť upršanou nocou. Hostel patril jednému Nemcovi, ktorý sa tam priženil. Na zariadení a celej atmosfére si nechal veľmi záležať. Typická rákosová strecha, malá vežička, všetko natreté nabielo a veľa bočných salónikov, kde si mohol rekreant vychutnať pohľad na mestečko a oceán, alebo len tak relaxovať s knihou v ruke. Domácky pocit umocnili, aj potulní psici, ktorí sa potulovali po celom areáli a nechali sa pohladiť.
Na večeru sme zišli do mesta na pizzu. Zvyšok večera sme strávili na našej spoločnej izbe, všetko ladené v duchu celého penziónu, kde sme hrali kartovú hru Uno, ktorú sme sa naučili u jedného couchsurfesa v Sao Paule. Rozhodli sme sa učiť, nášho sprievodcu po slovensky. Najskôr sme začali farbami, potom číslami. Na počudovanie mu to šlo celkom dobre až na výslovnosť, tá je asi pre všetkých španielsky hovoriacich zložitá.
Dulce de leche, surferi a camp plný vojakov
Ráno sme zišli do jedálne na raňajky, kde nechýbala káva, toasty a uruguajské neodmysliteľné dulce de leche( veľmi sladká karamelová nátierka z mlieka). Ďalší plán bol obhliadnuť mestečko a pláž. Rybárske chátrajúce lodičky sa presúšali na pobreží, charakteristický morský zápach rýb zo stánkov umocňoval, že sme pri mori. Kedysi rybárska osada si dnes zachovala už len symbolický charakter a premenila sa na jednu z letných destinácií. Keďže bol už koniec letnej sezóny, ktorá končí približne vo februári, vyhli sme sa davom dovolenkujúcich návštevníkov. Sem-tam ešte nejaký otvorený stánok so suvenírmi, rybárski nadšenci s nahodenými prútmi v zátoke, kde sa do nich opieral vietor a vlny a pár zablúdených surferov... Prešli sme po pláži, Maurício sa dokonca schladil vo vode a celý trasúci nám tvrdil, že voda je výborná.
My sme zatiaľ urobil pár fotiek, potom nakúpiť v supermarkete a uvariť obed. Vyhralo intrákové jedlo, cestoviny s rajčinovou salsou a syrom. Poobede krátka siesta a hor sa do práce. Prešli sme si plán našej ďalšej cesty, zhodnotili, našu doterajšiu prácu dobrovoľníkov, prezentovali organizácie v ktorých pracujeme. Nasledovala prechádzka po pláži až k národnému parku Santa Terasa, kde je aj camp. Tento krát bol prázdny a po dovolenkároch ostali len vyležané miesta po stanoch. Krátko sme sa občerstvili u tety v stánku s torta fritami( niečo ako sladký langoš) a pobrali sa späť po pláži do hostela.. V Santa Teresa je aj jeden veľký camp pre vojakov, ktorí strážia národný park.
Uškatce a duny piesku
Na ďalší deň okolo obeda sme sa chceli posunúť smerom južnejšie do Cabo Polonio. Lístky sme mali už kúpené predchádzajúci deň, keďže sme nechceli cestou stáť. Autobus sme čakali na mieste, kam sme prišli dva dni dozadu. V krajine ako je Uruguaj však nie je pravidlo, že sa dočkáte vždy toho, o čom si myslíte, že by tak logicky malo byť. Autobus sme museli doslova prenasledovať, chvíľu stál na jedno mieste, druhýkrát si to rozmyslel a zastavil zasa na inom. Konečne sa nám podarilo nastúpiť a po dvoch hodinách cesty sme vystúpili pri vstupnej bráne do národného parku. Kedysi v minulosti sa dalo cez park prejsť len na koňoch, teraz pre naše šťastie zriadili takzvané transportné kamióny. Natlačili vás na vlečku prerobeného starého nákladiaku viac ako sa vám na prvý pohľad zdalo, že sa tam vmestí. Chlapík pri vozidle len trhal lístky a potláčal cestujúcich, že vraj ešte niekto vlezie. Previezli nás cez borovicový les, z ktorého občas vyletel kŕdeľ farebných operencov. Ja som tvrdil, že sú to papagáje, ale náš sprievodca nás hneď vyviedol z omylu, že sú to vtáky, ktoré žijú len v Južnej Amerike. Po asi dvadsiatich minútach natriasania sme celí dootĺkaní vystúpili v Cabe.
Tu ste predsa v Cabe!
Všade okolo piesok, celé duny naviate od Atlantického oceánu, malé farebné domčeky, postavené prevažne len z pár dosiek a kusov plechu a samozrejmé maják, ktorý trčal na výbežku obklopený útesmi. Ako raj pre tých, ktorí chcú ujsť z civilizácie, alebo si len tak oddýchnuť. Voda, ktorú si treba ručne napumpovať zo studní, elektrina buď zo solárnych článkov, alebo motorových generátorov, ktoré si hrkotali niekde vedľa farebných domčekov. Všade okolo pohoda. Maurício zasa vytiahol jednu zo svojich nekonečných historiek ako tam raz v lete pracoval v reštaurácií, keďže je tam všetko kvôli cestovnému ruchu drahé. Išli sme si hľadať ubytovanie. Po zistení situácie sme nakoniec zvoli jednu drevenú búdu s izbou so štyrmi posteľami. Pretože to bolo len na jednu noc, nám to stačilo a hlavne vonku na terase boli zavesené hojdacie siete, ktoré nás presvedčili. Vonku viala zástava miestnych brigád s názvom ,,Sloboda, alebo smrť“ zastrčená v stavci z veľryby. Na otázku či by sme mohli dostať kľúč od izby sa na nás majiteľ nechápavo pozrel, premeral si nás očami a z úškrnom odpovedal: ,, Tu ste predsa v Cabe!“ a zasmial sa. Všetko tu polo podľa uruguajského štýlu, čiže ,,todo tranquilo“(všetko pomaličky).
Vybrali sme sa preto skontrolovať maják a ako sme počuli, mali sa tam zdržiavať aj uškatce. Tých sme cestou na pláži videli zopár, ale už v pokročilom štádiu rozkladu a šíril sa z nich odporný zápach. Bližšie pri majáku sme zahliadli aj pár živých, oddeľoval ich od nás plot s výstrahami o zákaze vstupu. Ale rozoznať živého od mŕtveho uškatca je naozaj asi možné len podľa zápachu. Tieto sa tam vyhrievali na slnku a občas sa otočili, alebo zamávali labkou. Vyšliapali sme si aj nejakých xy schodov až na vrch majáku a prehliadli si osadu z vtáčej perspektívy. Námaha sa vyplatila. Dokola oceán, duny piesku, pár domčekov skrčených medzi dunami a zasa len piesok a pláže od nevidím- do nevidím.
Na obed morské riasy a more hviezd
Obed v jednom stravovacom zariadení, ponúkali pár miestnych špecialít, ktoré sme museli samozrejmé vyskúšať. Najskôr sme vyskúšali obaľované rybacie medailóniky a aj opekanú zmes morských rias v cestičku. Na počudovanie nám to zachutilo. Poobedná siesta v sieti, dievky išli preskúmať bližšie pieskové duny. Opaľovací krém UV faktor 60 s banánovou prímesou, ale aj tak nás trochu pripieklo. Večer sme sa dozvedeli, že bude v jednom stane uprostred mestečka koncert jednej argentínskej skupiny, tak sme sa chceli presvedčiť na vlastné oči. Skutočne hrali a ako doplnok k tomu jeden akrobatický pár predvádzal svoje kreácie. Dievčatá sa potom presunuli k ďalšiemu stanu, kde premietali film s telenovelovou Natáliou Oreiro, ktorá je v Uruguaji veľmi obľúbená, keďže sa tu narodila a stala slávnou.
My s Maurícioum sme radšej zvolili menej násilný druh zábavy a prešli sme do stanu, kde bola prednáška s jedným sympatickým astronómom, ktorý neskôr prešiel od teórie von zo stanu a ukázal na nočnej oblohe súhvezdia. Doposiaľ som nevidel taký počet hviezd tak jasne svietiť ako práve tu Horšie to bolo keď sme sa mali vrátiť do nášho hostela. Celý areál bol len provizórne osvetlený sviečkami vo fľašiach, čo pridávalo romantickej atmosfére toho miesta. Mali sme šťastie, náš sprievodca nesklamal, veď je aj vedúcim skautov ako nám tvrdil, našiel cestu späť. Ráno bolo treba dvihnúť kotvy a presunúť sa ďalej na juh do La Palomy. Takým istým transportom ako sme sa dostali tam, nás odviezli pred bránu národného parku. Teraz sme sledovali zo strechy nákladiaku ako sa maják v Cabo Polonio zmenšuje a my sa vzďaľujeme od toho magického miesta a pokračujeme v dobrodružstve zvanom - Uruguaj.
