Vymením bicykel za somára, 1.časť

Názov naznačuje, že nie som žiadny „špičkový biker.“ Počas cesty zo Slovenska do čiernohorského mestečka Žabljak a späť bola táto veta vyrieknutá niekoľko krát...

A väčšinou bol návrh na výmenný obchod aj myslený vážne: „Zamenim bicikl za magarca!“ Domorodé obyvateľstvo sa uškŕňalo. Väčšina vyzvaných mi nezávisle od seba ponúkla staršieho počerného chlapíka. Táto ponuka najviac zaujímala manželky majiteľov rôznych obchodíkov a reštaurácií. Hneď chceli pristúpiť k výmene. „Dokáže zabehnúť denne aspoň 70 kilometrov?“, pochybovačne som obzerala vykŕmené aj chatrné postavy. „Možno zvládne päť!“, smiali sa ešte viac. A bolo po kšefte! Žabljak sme videli už niekoľko krát. Cesta verejnými dopravnými prostriedkami trvá 20 – 27 hodín., autom je to možné za 18. Hlavným cieľom našej malej expedície bolo zistiť, za aký čas sa tam dá prísť na bicykli.

Výsledky sú takéto: počet účastníkov: 2, cesta tam: 12 dní,  cesta späť: 11 dní , vzdialenosť 1984 km, prevýšenie 20788 m, tunely: 48 , poruchy a havárie: 1 defekt, Unikajúci plyn z propán – butánovej bomby, stratené veci: batéria EN-EL12, poloprázdny šampón na vlasy, stará handra, stretnutia s túlavými psami: 46, zlé psy: 0, zlí ľudia: 0, dobrí ľudia: nevieme presný počet, ale bolo ich veľa

Maďarská rovina a Vojvodina

V Maďarsku sme sa zdržali necelé tri dni. Jazyková bariéra, bohužiaľ, ani tento rok ešte nespadne. Len jediný z ľudí, s ktorými sme prišli do kontaktu, ovládal okrem maďarčiny aj iný jazyk. V oblasti „cyklo kultúra“ zase máme čo dobiehať u nás. Maďari už stihli rozprestrieť hustú a dômyselnú sieť cyklotrás. V malých obciach majú podobu úzkeho hrboľatého chodníka, ale sú tam! So závisťou sme tiež hľadeli  na moderný modrý vlak. Pozostával so šiestich vagónov, dva z nich boli určené na prepravu bicyklov a jeden pre vozíčkarov. Veľké obavy počas presúvania sa Maďarskom nám spôsobovala zamračená obloha a mrholenie. Obzvlášť nepríjemná bola noc za Kiskunhalás na podmočenej roli. K chladu a mokrému porastu sa pridali aj zvuky bujarej zábavy, ktorá sa odohrávala v neďalekom obydlí. Hudobníci vytrvalo opakovali čosi, čo znelo ako Tota Heľpa, Tota Heľpa to je pekné mesto... Prestali až ráno. Na druhý deň sme v daždivom a veternom počasí prišli na hraničný prechod Tompa – Kelebija. Nasledoval radostný prechod hranice. Štátna hranica bola aj hranicou oblačnosti. V Maďarsku nevľúdne, v Srbsku pekné počasie. Od radosti sme si vymenili 100 € a prešli sme s nimi polovicu krajiny. Subotica je vzdialená 8 km od hranice. Má približne 100 tisíc obyvateľov, z ktorých je 50% Maďarov, druhú polovicu tvoria ostatné národnosti: Srbi, Chorváti, Slováci. Všetci Subotičania sú veľkými milovníkmi stromov. Mnohým z nich dovolili podrastať chodníky a omotávať sa okolo nich. Cesty sú v poriadku, ale tie chodníky -  hrbaté, povydúvané a rozbité. Pre turistu, ktorý za tmy zablúdi do vedľajších, slabo osvetlených uličiek, môžu byť zradné.

Mesto pôsobí trochu chaotickým dojmom, pretože má niekoľko hlavných námestí. Na balkánske pomery je to slušné a čisté mesto. Historické centrum má „cveng“ starých čias Rakúsko – Uhorska. Okrem  centra bolo všetko olepené plagátmi pripravovaného koncertu starej rockovej kapely Riblja Čorba. Pred červeným kostolíkom, jedným z najkrajších, práve vznikala nehlboká jama dlhého tvaru. Robotníci si nás zvedavo obzerali, ich šéf sa  nám prihovoril. O chvíľu pribehol aj chlapík, ktorý hovoril po slovensky. Vychvaľoval sa tým, že má ženu z Novej Du bnice. Ktovie o akú spanilú bytosť ide, keď kvôli tomu, aby nám to povedal, prebehol frekventovanou a pomerne nebezpečnou križovatkou?!

V našej výbave na cestu nechýbala mapa. Bola nemeckej výroby a od dediny Đurđin sa akosi prestala zhodovať s reálnym obrazom krajiny. Cesty, ktoré sú v nej zakreslené ako cesty druhej triedy sú v skutočnosti poľnými cestami cez rozľahlé kukuričné, zriedkavo aj iné polia. Sú to tzv. letnički putevi, cesty používané hlavne v letnom období,  ktoré sú po daždi na hranici zjazdnosti. Mapa obsahovala aj nesprávne križovatky a skomolené názvy sídiel. Žeby tam tí Nemci nikdy neboli? Po ceste takejto kvality sme sa dohrkotali do Pačíru, potom už po asfalte do Starej Moravice. Stara Moravica je miesto prvého aj posledného odpočinku. Nad mestečkom sa týči asi 30 metrov vysoký kopček, osamotený široko – ďaleko. Už z diaľky sme si ho vyhliadli ako miesto vhodné na nocľah. V slabom svetle na sklonku dňa, s kaplnkou na vrchole vyzeral naozaj malebne. Potme sme naň vytlačili bicykle. Tu sme zistili, že ide o miestny cintorín. Jednoznačne prevládali maďarské hroby. Keďže sa nepatrí stanovať medzi hrobmi, rozložili sme sa pod strieškou kaplnky. Potichučky a rýchlo spať! Veď všetci okolo už spia. Tá kaplnka bola márnica.

Kto by bol predpokladal, že v pondelok o 6.30 ráno príde pani v strednom veku polievať kvietky? Pekne srbsky sme pozdravili, pani po maďarsky odpovedala a viac si nás nevšímala. Bez preľaknutia či prekvapenia sa začala naplno venovať svojej činnosti. Niekoľko minút po nej prišla skupinka dievčat – upratovacia čata. Týchto päť stredoškoláčok vraj chodieva cez letné prázdniny čistiť a skrášľovať podobné miesta. Obrovským hrdzavým kľúčiskom otvorili márnicu a prášili a zametali a umývali. Dôkladne vo vnútri aj vonku. Nestíhali sme baliť svoje veci. Spali sme teda na špine, ktorá sa tu zbierala celý jeden rok. Prečo neprišli upratať o deň skôr? Ďalšia cesta viedla po Bajšskom letničkom pute a už vôbec nás neudivovala svojou nápadnou odlišnosťou od mapy. Stále rovno, rovno, čo najpriamejšie na juh cez lány kukurice a občasné kôpky smetia. V obci, podľa ktorej sa toto cestné spojenie volá, v obci Bajša sú už názvy ulíc v troch jazykoch v srbskom, v slovenskom, v maďarskom.

V mestečku Kula nebolo možné zohnať mapu krajiny. Kula znamená veža, ale ani žiadna veža tam nebola. Cez mestečko preteká Veľký kanál, umelo vytvorené rameno Dunaja. Rovnako preteká aj reštauráciou Vodník. Návštevník sa tam cíti naozaj zvláštne. Ako na návšteve u skutočného vodníka. Sedí takmer v kanáli obložený samými hrnčekmi s pokrievkami. Personál nepoznal ani približný počet nahromadených hrnčekov. Tiež nikto nevedel povedať, čo treba robiť v prípade prudkého zvýšenia hladiny vody. Odhad: panika, útek, 6000 hrnčekov na dne toho kanála. Cesta, ktorá podľa  mapy mala byť hlavým ťahom, tento krát prekvapila príjemne. Premávka malá ako na vidieckej ceste. Tu sme si uvedomili, že Vojvodina má jedno osobité dopravné pravidlo: traktor má vždy prednosť. Nie že by nás niektorý z mnohých traktorov ohrozoval či obmedzoval, dopravné situácie s uplatnením tohto pravidla však bolo možné vidieť na každom kroku. V Despotove sme zdanlivo nelogicky zvolili smer Pivnice. Obec Pivnice má slovenskú školu a náš zámer bol prenocovať v nej.  Žije tu také množstvo Slovákov, že jedného sme stretli takmer okamžite. Bol to starší pán, ktorý si zaspomínal na svoju bohatú futbalovú kariéru. Vraj často navštevoval Hlohovec. Teraz je na dôchodku a zaoberá sa chovom papagájov. Poslal nás do slovenskej krčmy, kde sa určite nachádza nikto, kto nás do tej školy vpustí. Ak by sme neuspeli, treba  prísť k nemu. Horlivo vysvetľoval,  ako jeho domček vyzerá. Milý pán to bol. Zamestnanci školy v krčme práve neboli. Všetci, čo v nej sedeli, vedeli po slovensky.

Zrazu do družnej debaty vpadol zavalitý Srb – taká veselá kopa. „Chňapol“  po nás, že sme jeho hostia a hotovo. Volal sa Feďa a bol tu jediný, čo po slovensky nevedel. U tohto srdečného Srba sme sa zoznámili aj s ďalšími zaujímavými návštevníkmi. Starší manželský pár s francúzskymi koreňmi, obaja sčítaní s kultúrnym prehľadom a širokým rozhľadom. Pani s jednoduchým účesom, v šatách štýlu hippies preukázala aj svoju znalosť niekoľkých svetových jazykov. Pán mal napriek svojmu veku bohaté tmavé vlasy a šibalskými očami pozoroval všetkých spoza okuliarov.

Čakali sme, kedy príde Feďkova manželka. Niečo pred deviatou večer vstúpila do príbytku z celého dňa v práci unavená žena. Pracuje ako predavačka. Keď nás zazrela, jej únava zmizla. Zahnali  ju iné vlastnosti typické pre túto osôbku: zvedavosť, milota, pohostinnosť. V kuchyni začali hrmotať  nábytkom, rozložili riady, akoby sa tu mala konať nejaká oslava. O chvíľu sa už podával guláš s výborným chlebíkom, malinový koláč a ovocie. Cítili sme sa u nich veľmi dobre. Ešte aj steny s bohatou valčekovou výzdobou boli povedomé. Ako u nás doma, keď sme boli malí. Stan sme postavili na neveľkom dvore pod hruškou. Tie potvorské hrušky práve opadávali. Ohrozovali nás, šuchotali a buchotali celú noc. Ráno sa sympatickí domáci na tom schuti bavili. Teda nie všetci. Tá pani už nebola doma. Odišla do roboty o 6.00! Feďko a jeho milá manželka majú dve deti v kritickom pubertálnom veku. Dievčina začne chodiť do novej školy, kam bude musieť dochádzať autobusom. Chlapec sa na druhý deň chystal k zubárovi. Hádam dobre dopadol... Mysliac si, že letný typ cesty už nemá čím prekvapiť, zámerne sme si ho vybrali. Za dvoma dedinami s rovnakým názvom Gajdobra však kukurica náhle skončila. Pri kanáli Karavukovo – Petrovac sa objavila trávnatá plocha s ovečkami, psom aj pastierom. Bačka Palanka je ďalším z miest bohato obsadených Slovákmi. Nielen naoko, ale aj v skutočnosti tu funguje slovenský spolok Matice slovenskej v Srbsku. Čítajú si,  nacvičujú folklórne tance, stretáva sa združenie žien. Pošta, nachádzajúca sa v samom centre mesta,  je veľká budova označená aj slovenskými nápismi. Rozhodli sme sa poslať domov zásielku. Mala obsahovať toto: velikánsky srbsko – anglický slovník, hromadu srbských novín a kartón cigariet. Na pošte slovensky nehovoril nikto. Personál veľmi udivilo, že si niekto želá poslať balík na Slovensko. Potrebné tlačivá boli iba srbské a navyše v cyrilike.

Najdôležitejšie je balíček nezabaliť. Veci určené na odoslanie je potrebné uložiť do škatule so štandardne napísanou adresou. Odosielateľom musí byť výhradne občan Republiky srbskej, žiadne číslo pasu tu nepomôže. Poštový úradník veci skontroluje, niektoré vyradí – cigarety, zapíše, podpíše sa a len tak ledabolo škatuľu zalepí. Zásielka potom putuje na colný úrad, kde sa proces kontroly opakuje. Získanie potrebných vecí a úradovanie si vyžiadalo celé dve hodiny. Ten balíček prišiel v podstate v poriadku. Dodriapaný bol len obal a jeho cesta trvala 9 dní. Na moste cez Dunaj sme stretli chlapíka, ktorý držal v ruke akési listiny. Prudko nimi mával nad riekou a nadával. Jeho hnev bol oprávnený. Je majiteľom veľkého ovocného sadu za hranicou krajiny, teda v Chorvátsku. Pestuje hlavne jablone a onedlho mu dozrejú chutné jabĺčka. Chorváti mu ale nedovolia odviezť si svoje ovocie domov. Mal už presný plán, ktoré jablká predá a z ktorých pálenku vypáli. Ponúkli sme ho broskyňou a cigaretou. Na protest proti tejto nespravodlivosti sme rýchlo zhltli aj zvyšné srbské broskyne. Keď sú tí Chorváti takí lakomí na ovocie, ani my im žiadne nedonesieme!

Ilok, slávne vinohrady a slovenský cirkevný zbor sme si nestihli prezrieť. U Chorvátov sme sa zdržali asi 30 minút. Potešil nás prvý kopček s 8% stúpaním a následným 9% klesaním späť do Srbska. Tri kilometre od hranice sa nachádza jazero. V našej mape sa nenachádzalo. Zakreslili sme ho pod názvom Sotsko jezero, podľa najbližšej dediny Sot. V okolí jazera sa pohybovalo približne 30 ľudí, skupinky mladých a dedko so svorkou psov. V jazere bol jeden plavec a množstvo rýb s oranžovými plutvami. Pravdepodobne išlo o ostrieže, vôbec neboli plaché, dokonca aj do nôh hryzkali. Šid je stredne veľké mesto na križovatke troch železničných tratí. Miestny odbor Matice slovenskej tu založil v 20. rokoch istý pán Kollár, prezývaný Stalin. Pracuje tu slovenská evanjelická cirkev a slovenské rádio sídliace v starom mlyne. V meste sa nachádza Kostol sv. Jána Baptistu, jeden z najstarších vo Vojvodine. Zo Šidu sme pokračovali po kvalitnej betónovej ceste do Sremskej Mitrovice. Premávka na nej nie je veľká, pretože súbežne s ňou vedie diaľnica E – 70.

Sremska Mitrovica

Zo západu po ľavej strane Driny sa do mesta vstupuje po starobylej dláždenej ceste. Vstúpili sme už za tmy, lebo nás zdržalo predtým spomínané úradovanie. Po vľúdne osvetlenom nábreží sa pohybovalo množstvo ľudí. Všetko svietilo oranžovým svetlom, kaviarničky aj lodičky. Nebol to ale uponáhľaný mestský ruch. Ponáhľali sme sa tu jedine my. Chceli sme nájsť odporúčaný lacný hotel. Nebol ďaleko od centra a naozaj vyzeral lacno. Na prvý pohľad bolo jasné, že bol postavený v časoch komunizmu a dnes nikto nejaví záujem o jeho údržbu. V celej veľkolepej deväťposchodovej stavbe svietilo len prízemie a štyri okná na poschodiach. Najprv nám ponúkli dvojnásobnú cenu. Bolo potrebné si pripomenúť, ako v podobných situáciách reaguje jeden starý kamarát pochádzajúci z týchto končín. Recepčnému som povedala, čo si myslím o ňom aj o celom mizernom hoteli. V miestnom jazyku dbajúc na správnu gramatiku a prehnanú gestikuláciu. Pánovi v dôchodkovom veku padla sánka. To nečakal. U nás takéto správanie považujeme za hulvátske.

Potom mi bolo toho pána trochu ľúto. Vyjednávanie však bolo úspešné. 15€ za dvoch v jednoposteľovej izbe a raňajky k tomu. Bicykle nám zamkol do presklenej vitríny uprostred hotelovej haly. V podobných múzeá vystavujú vypchané zvieratá. Hoci sa v celej krajine fajčí - vo vlakoch, reštauráciách, na niektorých úradoch - v tomto hoteli je fajčenie prísne zakázané. V izbe sme našli výstrahu v anglickom a nemeckom jazyku: Ak tu niekoho prichytia s cigaretou, vyhodia ho z hotela aj z krajiny s pečiatkou Persona non granta. Ale no toto?!

Sremska Mitrovica sa v dávnej minulosti volala Sirmium a v časoch Rímskej ríše bola centrom Ilýrov. Dnes má 40 000 obyvateľov a je miestom konania všelijakých  podujatí: stavanie sôch z piesku, 18 km dlhý plavecký maratón v rieke, medzinárodný folklórny festival, vystúpenie štyroch hviezd lokálneho významu. Hneď z rána nás o aktuálnom programe informoval mladík, ktorý postával pred hotelom. Požiadal nás o tréningový rozhovor v angličtine a obstál v ňom tak na dvojku. S hodnotením bol veľmi spokojný. My sme ocenili jeho odporúčania na návštevu pravoslávneho chrámu, kaviarničky a predajne kartografických produktov. Na tomto mieste predávali presne dve mapy svojej vlastnej krajiny. Samotnú mapu sme ohodnotili trojkou. Miatla nás rovnako ako tá, ktorú sme si priniesli.

Šabac

Do centra oblasti Mačva sme prišli v nevhodnom čase. Bolo 13.00 hod., 36 °C, námestie v procese rekonštrukcie, jamy, lávky cez jamy, rachot a prach. Pred horúčavou sme sa čiastočne ukryli na jednej z terás. Neunikli sme ale bystrému zraku okoloidúcich. Viacerí sa zastavili, prihovorili a radili nám navštíviť miestne „cyklo“. Keď nás tam posielal už asi desiaty človek, rozhodli sme sa tam ísť, hoci sme nič nepotrebovali. Obchodík a servis v jednom má názov Točak, čo znamená koleso. Nachádza sa hneď vedľa obchodu s rybárskymi potrebami, ktorý sa volá Udica, teda udica. Dlhá, úzka miestnosť je zaprataná bicyklami, komponentmi a doplnkovým tovarom. Predajňa pokračuje aj vonku na chodníku. Vnútri medzi tým všetkým pracujú dvaja technici. Jeden bol naplno zaujatý opravou detské bicykla ružovej farby. Druhý sa hral so psom. Asi 60% ponuky tvoria jazdené alebo skladané bicykle, inak slušný výber všetkých základných vecí za korektné ceny. Alexandar, 35 – ročný majiteľ na nás vybalil silnú domácu kávu a fotografie zo svojich ciest po Lýbii, Jordánsku a Izraeli.

Asi po hodine zosmutnel, rád by niekam išiel, trebárs aj s nami do Žabljaku, ale nemôže. Musí sa poriadne otáčať, aby ten Točak prosperoval a aby sa postaral o rodinu. Seriózne podnikanie dnes nikde nie je ľahké. Ak je človek nadšenec pre danú oblasť, chce robiť veci poriadne, je priam nemožné... Išiel nás odprevadiť cez rómske geto na výjazd z mesta. Rozlúčkovú jazdu absolvoval na vlastnoručne zhotovenom dopravnom prostriedku – trojkolke s vysoko umiestnenými pedálmi a pohodlným sedadlom. Šikovná mašinka.

Za Šabacom sa začínajú kopce

Za Šabacom sa už definitívne skončili rozľahlé roviny. Pokračovali sme cez viaceré cigánske lazy roztrúsené po kopčekoch. Všetky boli rovnaké: skromné príbytky, staré čarodejnice, výroba košíkov. V porovnaní s našimi rómskymi spoluobčanmi mali títo menej smetí, lebo ich pálili v kudliacich ohníčkoch. Ktovie prečo si nešetria toto „kurivo“ na chladnejšie dni. Veď bolo teplo ako v pekle. Za celý deň sme už toho mali dosť, trochu sme poblúdili a naše mapy nám vôbec nepomáhali.

V takomto rozpoložení sme vystúpali na vŕšok, kde stál podivný pamätník – Ašikov hrob. Kruhová stavba, uprostred nej kamenná kniha a sedem kamenných valcov. Nad ňou prastará divá hruška a široko – ďaleko nič, len dym stúpal spoza niektorých kopcov. Zrazu sa z kríkov vyrútili traja ľudkovia. Pravdepodobne to boli rodičia vyššieho veku s dospelou dcérou. Tá nám hneď začala vysvetľovať miestnu povesť: Chlapík Ašika išiel na hrob dievčiny. Cestou sa na neho vrhla svorka siedmich vlkov. Šiestich poľahky zvládol, ale ten siedmy, najväčší a najsilnejší ho dohrýzol. Ašika sa ledva dovliekol k hrobu, položil naň ruku a zomrel. Za odborný výklad sme ich ponúkli cukríkmi.

Chystali sme sa položiť niekoľko doplňujúcich otázok k príbehu, keď okolo prechádzal traktor. V traktore sa viezli nejaké osoby, ale tí ľudkovia sa aj tak doň natlačili spolu s mačetami, či čo za pracovné nástroje to zvierali v rukách. Ašikov hrob sa nachádza niekde medzi odbočkou na Krivaju a Bukorom južne od Šabacu. Nocovali sme pár kilometrov ďalej na zákrute nad riekou Tamnava. A veru sme aj chvíľu načúvali v tme, či nezachytíme, ako  Ašika zápasí s vlkmi...