Santorini

Ak chcete na chvíľu uniknúť z reality a zobrať svoju polovičku na skutočne originálnu romantickú dovolenku, Santorini je pre Vás to pravé.

Zavítajte sem mimo sezóny a Váš výber bude odmenený dychvyrážajúcimi výhľadmi, ktoré nebudú rušiť davy tlačiacich sa turistov. Vitajte v rozprávkovom svete, o ktorom sa Vám bude snívať aj rok po návrate. Na prvý pohľad do seba všetko krásne zapadalo. Všetky tie biele a krémové domčeky, nacapené jeden na druhom, popretkávané schodíkmi, vytvárali jedinečný labyrint, tak typický pre Santorini. Na druhý pohľad sme museli začať rozmýšľať, kadiaľ sa prechádzať, aby sme zakaždým neskončili u niekoho na terase alebo pred dverami. Podarilo sa nám zísť o pár úrovní nižšie, cestou nás sprevádzali sivobiele schodíky, modré, biele alebo sivasté bráničky ako z rozprávky o trpaslíkoch a míňali sme terasy s posedeniami a bazénmi, kochali sa pohľadom a grécke slnko na nás pieklo akoby bolo uprostred leta. Keď sme sa vyšplhali naspäť nahor, boli sme úplne zničení. „Ako tu môžu žiť starí ľudia?“ Preblesklo mi hlavou a zároveň vyletelo z úst. Neskôr som si povedala, že si ich potajomky odsledujem, aj keď mám také podozrenie, že budú vysedávať niekde v chládku a usmievať sa na ten krásny svet okolo seba.    Vrátili sme sa na izbu, oddýchli si a v miernejšom slnku sme sa vydali na náš koniec Oie, nikde ani nohy, sem tam nejaká mačka, jeden – dvaja turisti. Inak pokoj a výhľad na takmer celú Oiu. Cestou naspäť slnko klesalo stále nižšie a nižšie a ja som sa čudovala, ako ticho a nenápadne sa ukladalo na nočný odpočinok. Tu - v Oii - mestečku vychýrenom najkrajšími západmi slnka. Len my dvaja, zapadajúce slnko a stovky bielych domčekov učupených jeden na druhom na skalách okolo krátera.

santorini

Boli sme však na pokojnom konci Oie, kde spleť domčekov tvorili samé apartmány. Ktovie, ako to tu mohlo vyzerať, keď bolo Santorini ešte nedotknuté turistickým ruchom. Paradoxné je, že práve to, že je tu toľko apartmánov a malých luxusných hotelov, vytvára typickú panorámu Santorini, kvôli ktorej sem ročne prúdia tisícky turistov. Domácich tu v najaktraktívnejších lokalitách prakticky ani nestretnete, len ako pracovníkov v luxusných obchodoch, reštauráciách či požičovniach. Dokonca aj medzi nimi sa nájde viacero cudzincov, ktorým sa tu tak zapáčilo, že tu ostali, založili si rodinu a otvorili obchodík so suvenírmi. Po zotmení sme prešli druhú tretinu Oie, s elegantnou promenádou a vyleštenou dlaždenou podlahou, ktorá sa krásne leskla vo svite nočných lámp. Stačila jedna krátka prechádzka a zamilovala som si aj túto časť. Oia bola totiž iná ako všetky ostatné strediská, bola osobitá, miestami elegantná, miestami typicky milo tradične grécka a od začiatku po koniec štýlová. Ráno sa v nej človeku oveľa príjemnejšie budilo, keď vedel, že má jej krásy na dosah a večer sa od nej nevedel odtrhnúť. Jej čaru sa nedalo odolať.

(Ne)tradičná a (ne)masová Fira

Druhý deň sme sa rozhodli, že sa pozrieme do hlavného mesta Fira. Pár kilometrov, pár minút a pár eur vzdialená, dosiahnuteľná autobusom idúcim dvakrát za hodinu, nebolo čo riešiť. Trošku sme sa pomotali po uličkách s obchodmi a obchodíkmi - vyzeralo to tu ako v hociktorom prímorskom letovisku, akurát bolo všetko drahšie. Keby sme sa pohybovali len po vnútrozemí a behali po obchodoch, ani by nám nedošlo, že sme na Santorini. Keď sme sa však vynorili z uličiek a dostali sa k prvej línií hotelov a reštaurácií, naskytol sa nám typický santorinský dychvyrážajúci pohľad na biele mestečko postavené vo výšinách brál nad morom. Tu sme natrafili na kľukatú cestičku smerujúcu dolu k prístavu, tú s 587 schodmi a s desiatkami somárov. Prejsť ju, či už peši, alebo na somárovi, je akýmsi nepísaným prikázaním každého turistu. Dobrou správou je, že naspäť sa dá vyviezť aj lanovkou, ktorá je pohodlnejšiou alternatívou, s nádherným výhľadom. zoomcat catid=215 Keď už sme mali dosť turistických atrakcií a komercie, vybrali sme sa smerom preč od centra. Narazili sme aj na kemping, ktorý bol síce aj na kempingové pomery skôr podpriemerný, bolo však pekné, že Gréci mysleli aj na ľudí, ktorí si nemôžu dovoliť predražené apartmány či hotelové izby, no napriek tomu by sa chceli pokochať krásami Santorini. Ďalej to už bolo typické grécke mimo-mesto. Menej domov, zato však viac miestnych, menej zaujímavé, menej pekné, viac bordelu, ale väčší pokoj. Na strmé skaly, nahusto postavené domčeky a turistov človek skoro aj zabudol, naokolo samá rovina, len v diaľke bolo vidno najvyšší kopec Santorini a pár kilometrov vzdialené more na východnom pobreží. Medzi bielymi a pastelovofarebnými domami sa tu a tam objavila typicky grécka modrá kupola s krížom. Namierili sme si to k dvom kupolám, čo boli blízko seba. Nachádzal sa tam malý cintorín, biely, úhľadne upravený, s kopou kvetov. Keď som sa prešla pomedzi jednotlivé hroby, objavila som skoro v každom malú vitrínku s fotkou v peknom rámčeku, malými kvetmi v črepníku a aj s nejakými osobnými drobnosťami. Bolo to naozaj pekné a človeka z toho hrialo pri srdci. Celkovo tu však nebolo moc čo pozerať a blížil sa čas západu slnka, tak sme sa vrátili naspäť. Myslela som si, že sa to v centre a pri pobreží bude hemžiť ľudmi, ale nebolo to až také strašné. Pohybovali sme sa na miestach, odkiaľ boli krásne výhľady na celú Firu a kúsok ďalej na mestečko Imerovigli, skalnatý výbežok Skaros a za ním v diaľke v opare našu Oiu, bolo tu však len zopár turistov, čo prechádzali okolo, sem tam sa zastavili pofotiť a potom išli ďalej. Tak ma aj masová Fira na koniec dňa prekvapila svojou nemasovosťou.

Štvorkolkou okolo ostrova

Najlepšou možnosťou ako si prevetrať hlavu je požičať si štvorkolku a vybrať sa na okruh po Santorini. Oia aj Fira sú úchvatné mestá, ale skôr či neskôr to každého začne z výšin brál ťahať dole k moru a tak celkovo - na potulky ostrovom. Santorini nie je veľký ostrov, takže nie je problém prejsť ho za jeden deň, príjemnejšie je však nikam sa neponáhľať a prejsť ho po častiach za 2 alebo 3 dni. Pamätám si, ako sme si vyzdvihli našu prvú grécku štvorkolku z požičovne blízko hotela. Míňali sme prvé zákerne vyzerajúce zákruty (na tie si človek časom zvykne), prechádzali sme cez Imerovigli, Firu a mierili stále nižšie a nižšie. Čím južnejšie sme išli, tým krajšia panoráma sa nám otvárala, dominovala tu modrosť mora a oblohy. Boli sme na druhom konci ostrova a pred sebou videli obrovský priestor stredu krátera. Tam, kde bola pred rokmi jedna z najväčších sopiek, sa dnes rozprestiera jedna z najkrajších dovolenkových a najvychytenejších svadobných destinácií. Kdesi som čítala, že Santorini je ideálne miesto pre fotografov, romantikov a zaľúbených. Veľká to pravda. Keď sme naloadovali nezabudnuteľné pohľady do pamäte, vlastnej aj fotografickej, naštartovali sme nášho štvorkolesového tátoša a vydali sme sa v ústrety plážam juhu a juhovýchodu. Našou prvou santorinskou black beach bola pláž Messa Pigadia, kam viedla asi tá najužšia, najprašnejšia, najkľukatejšia a najstrmšia cesta akú tam mali.Stálo to však zato. Bolo úžasné vyzuť sa a poprechádzaťsa naboso, po členky vo vode. Konečne priamy kontakt s morom, ktoré sme videli zo všetkých strán, no stále bolo tak ďaleko. Šum mora, čistá voda, slnko odrážajúce sa z lesklých mokrých čiernych kameňov. Cestou sme sa ešte pozreli na jednu pláž, odkiaľ sme v diaľke videli známu red beach, na ktorú sa nám však nepodarilo dostať. Jaj. Grécke značenie. Ciest, miest, čokohoľvek. Hotová katastrofa! Brali sme to však športovo a nechali sa unášať krásou ostrova a len tak sme si ním blúdili. Poslednou plážou toho dňa bola Vlichada, pláž, ktorú sme si ešte doma vygooglili a pre mňa to bola jednoznačne must see záležitosť. Dlhočizná, s čiernymi kamienkami a čudesnými skalami. Radosť sa po nej prechádzať. Keď sme sa vybrali na cesty druhýkrát, mali sme už väčšiu štvorkolku, väčšiu istotu v zákrutách a na konci dňa sme už niektoré cesty poznali skoro naspamäť.Najprv sme si to namierili na najvyšší kopec Santorini, odkiaľ sme mali celý ostrov ako na dlani. Potom sme zišli do mestečka Pyrgos, asi najkrajšieho „vnútrozemného“ mestečka na ostrove. Ďalšou zastávkou bola „cik-caková“ cesta blízko Kamari, ktorá mi trošku pripomínala Via Krupp z Capri. Na rozdiel od nej sa sem dalo dostať motorkou, štvorkolkou a dokonca aj autom. Hore nás skoro odfúklo, mali sme však nádherný výhľad na kľukatú cestičku, prímorské letovisko Kamari a kúsok za ním letisko na jednej strane a o niečo pustejšiu a menej komerčnú časť ostrova na druhej strane. (Pred)poslednou zastávkou bolo Kamari, asi najobyčajnejšie a v priemere najlacnejšie stredisko na Santorini. Teda takú sme mali predstavu a mali sme preto v pláne kúpiť si tu lacný gyros do ruky a ísť pomaly domov. Pláž tu bola dlhočizná, lemovaná hotelmi, reštauráciami a klasickými obchodmi so suvenýrmi a „plážovými potrebami“, lacný gyros do ruky sme však nenašli. Je pravda, že sme neprešli celé Kamari, ale nebolo to nutné. Pre mňa bolo stelesnením všetkého, čo sa mi na pláži a tradičnej dovolenke nepáči. Teraz síce pláž zívala prázdnotou, v strede leta to tam však musí byť hotové peklo - hlava na hlave. Nehovoriac o reštauráciách, obchodoch a vlastne celej plážovej promenáde v štýle ctrl+c, crtl+v.  Niekde v x-tom crtl+v sme sa preto otočili a ťahali čiaru k parkovisku. Cestou naspäť sme sa ešte zastavili na chvíľu vo Fire. A tam, čuduj sa svete, pár metrov od miesta, kde sme náhodne zaparkovali a pár metrov od centra, sme našli náš vysnívaný gyros do ruky. Lacný, rýchly, bez zbytočných ceremónií a straty času na sadanie a obsluhu v reštaurácii a asi najlepší aký som kedy jedla. Ten deň sme videli asi všetko, čo sme mali v hrubom pláne, o to však vlastne ani nešlo. Ten deň sme boli králi štvorkoliek a cesta bola cieľom. Bolo krásne len tak sa viezť a míňať kilometer za kilometrom, jeden krajší ako druhý. Ako sme tak boli na ceste, vietor vo vlasoch a okolo zopár ďalších štvorkoliek, pomyslela som si, aké by to bolo krásne, keby sa všade na svete chodilo na štvorkolkách a všade by boli navôkol také nádherné výhľady. Tip navyše. Vyberte sa raz na cesty ešte pred východom slnka. Prejdite celý ostrov - len tak, pre radosť, pre tie prázdne cesty a vietor vo vlasoch.. Bez konkrétnych cieľov, bez mapy a trasu a zastávky si určujte za pochodu, podľa aktuálnej nálady. Určite neoľutujete!

Kúsky skladačky a západy slnka pri ktorých sa tlieska

Nemali sme to v pláne, ale Oiu, v ktorej sme bývali, sme spoznávali po častiach, akoby sme podvedome tušili, že zažiť všetky jej krásy naraz by bolo priveľa. Prvý deň sme spoznali prvé dve tretiny, tretí deň prístav Amoudi, štvrtý deň poslednú tretinu spolu s pevnosťou a šiesty deň sme zistili, že pri západe slnka v Oii sa niekedy tlieska. Prístav Amoudi mal navečer, pri západe slnka, svojskú čarovnú atmosféru. Boli tam dve taverny s rybími špecialitami, takmer plne obsadené ľuďmi, ktorí sa smiali, rozprávali a nad ich hlavami sa vznášali vône pečených rýb a iných dobrôt, kým na druhej strane potichu zapadalo slnko. Posledné lúče ešte stihli zahaliť skaly týčiace sa nad prístavom do teplých červenozemitých odtieňov a dodávali celej scenérii dramatický nádych. Loďky sa kolísali vo vode, ľudia sa bavili, no napriek tomu vládol akýsi pokoj a pohoda, zatiaľ čo niekde hore nad všetkými tými skalami bolo pravdepodobne rušno a ľudia sa tam tlačili pri vyhliadkách na jeden z najkrajších západov slnka v ich živote. Posledná tretina Oie, ktorú sme preskúmali štvrtý deň, je asi najväčším lákadlom pre turistov. Elegantná Oia z druhej tretiny - so širokými dláždenými chodníkmi – sa tu mení na tradične grécku Oiu s úzkymi kľutatými chodíčkami a zastrčenými uličkami. Nachádza sa tu aj stará zrúcaná pevnosť, ktorá sa týči na mieste ako stvorenom na fotenie západov slnka a aj mesta na jednu aj druhú stranu. Práve toto bolo miesto, kam každý večer prúdili davy ľudí, aby si to tu čo najviac vychutnali a čo najlepšie odfotili. Bola to síce trochu masovka, ale aj to malo svoje čaro. Keď sme boli večer v Oii, ponáhľali sme sa sem, akoby sme išli na nejaké špeciálne divadelné predstavenie alebo jedinečnú show, kde sa dostane len obmedzený počet ľudí a dobré miesta si treba obsadiť minimálne hodinu vopred. Zrúcanina bola na najvychytenejšom mieste a počet metrov po jej obvode nebol nekonečný. A každý, kto chcel fotiť - a to veru chcel zhruba každý druhý človek, ktorý sa tam vyskytol - potreboval nejaké to miestečko na pohodlné sledovanie a zaznamenávanie tohto exkluzívneho „predstavenia“. Väčšinou sme prišli včas a mohli sme si dokonca vyberať, kde sa zložíme. Raz sme sa však zdržali pri výmene štvorkolky a kým sme dorazili na miesto činu, nazbieralo sa už v prvých radoch nedočkavé obecenstvo a najlepšie miesta na dobré a pohodlné fotenie už boli dávno rozobrané.Ten večer mi to však vôbec nevadilo. Stáli sme tam v objatí, pri ružových kvetoch, jemný vetrík nám hladil tváre a strapatil vlasy a okolo nás kopec neznámych usmievajúcich sa ľudí s foťákmi a očami upretými jedným smerom. Ten večer sme na Santorini zažili najkrajší západ slnka a keď sa tá ohnivá guľa úplne ponorila do mora, ľudia začali tlieskať. To, čo tam tých pár minút bolo, všade vo vzduchu, v každom jednom z nás, je nepopísateľné. Bolo to magické. - web autorky: www.fotkypreradost.sk http://santorini.fotkypreradost.sk/